Korzár logo Korzár

Staručká 'stodola' im prirástla k srdcu

Dvaja z jedného cesta. Hokejového. O kom je reč? O trinástke a dvadsiatke, o centrovi a ľavom krídle - o Pavlovi a Petrovi Zůbekovcoch. Dlhé roky

spoločne prinášali potešenie priaznivcom košického klubu. Dnes ich hokejový vetrík zavial každého iným smerom. Petra len toť neďaleko do Spišskej Novej Vsi, Pavla o zopár tisíc kilometrov ďalej, až do francúzskeho Chamonix. Vianočné chvíle sú však čarovným časom, počas ktorého sa súrodenci Zůbekovci po piatich mesiacoch znovu stretli. Kúsok zo sviatočných chvíľ sme im však ukradli aj my.

"Odkedy sme si založili rodiny, Vianoce majú pre nás úplne nové čaro. Predtým, do tých 21 rokov sme tieto sviatky a podobne aj Silvester vždy trávili na nejakých juniorských majstrovstvách sveta. Domov sme sa vracali až začiatkom januára. Šesť, sedem rokov sme Vianoce poriadne nepoznali. Teraz si preto užívame sviatky do sýtosti." A ako to na Vianoce u Zůbekovcov vyzeralo v detských časoch? "V škole nám starší spolužiaci naliali čistého vína a zbavili nás ilúzií o darčekoch od Ježiška. Potom sme už aj my začali 'kutrať' po skriniach. Darilo sa nám vcelku dobre, len raz sme nevedeli nájsť gitary. Tie nás pod stromčekom prekvapili." Hm, zaujímavé, takže veľa nechýbalo a namiesto na ľade by sme túto dvojicu vídali na pódiách. A či by sa uživili aj v hudobnej brandži? "Nie, nie. To bol len taký úlet. V tej dobe bol gitarový ošiaľ. Neskôr sa nám rodičia priznali,že ich nevedeli zohnať. V socialistických časoch bol problém kúpiť dve gitary v jednom obchode. Nakoniec kúpili jednu v Prešove a druhú v Košiciach. Nemalo to však u nás dlhé trvanie. Prestalo nás to baviť a veľmi rýchlo sme s tým skončili."

Častejšie ako hudobné nástroje sa pod stromčekom objavovali hokejové veci. "Najprv sme dostali korčule. Vtedy sme mali štyri roky. Staršia sestra sa venovala krasokorčuľovaniu, otec sa rozprával s nejakým trénerom a napadlo mu kúpiť korčule. Prišiel s nimi domov a povedal nám, že o hodinu ideme na ľad. Moje boli červené a bratove žlté, pamätám si na to ako keby to bolo dnes,"spomína Pavol. K mantinelom ich teda priviedol otec a o osude dvojičiek bolo definitívne rozhodnuté. Chlapci to zobrali pekne zhurta, tréningov sa nevedeli dočkať. "Nás nik nemusel prosiť, aby sme šli na tréning. Už večer sme mali prichystané všetky veci a nervózne sme čakali na chvíľu, keď sa ráno pohne kľučka na dverách a my sa začneme obliekať. Od začiatku nás to chytilo a nebolo dňa, keď sme nehrali hokej. Ak nie na štadióne, tak pred domom, až kým sme nestratili loptičku. Bolo problémom nás večer dostať domov. Keď začalo mrznúť, už sme mali v rukách vedrá a šli sme robiť pred blok ľad." Samozrejme, nemohli chýbať ani domáce súboje, v predsieni bytu prebiehali svetové šampionáty. "Mojou bránkou bol stojan od akvária, Paľovou vchodové dvere. Po štvrtej, keď sme už mali napísané školské úlohy, sa už cez predsieň vôbec nechodilo, pretože sa to nedalo. Zvádzali sme tam veľký boj, všetky tepláky sme roztrhali, zodrali sme si kolená, pretože sme hrali na štyroch. Susedia boli tolerantní, videli, že tento šport milujeme,"vracia sa Peter znovu do detstva.

Z mládežníckych kategórií im utkvela v pamäti aj jedna veselá historka. Do jej vyrozprávania sa pustil Pavol: "Hrávali sme za starších žiakov. Keďže ma skolila choroba, nemohol som cestovať na zápas do Popradu. Brat šiel a v Poprade zistil, že má dve ľavé korčule. Otec bol z toho hotový. Keby som tam bol, tak nie je problém, vymeníme si ich, pretože máme rovnaké číslo. Ja som však ostal doma." A ako to s Petrom vtedy dopadlo? "Napokon mi v Poprade požičali nejaké umelé korčule. Boli strašné, odohral som v nich polovicu zápasu, ale viac sa už skutočne nedalo."

Vidieť, že do hokeja boli obidvaja hŕŕ, ale zaujímalo nás, či to bolo tak aj so školou. "Škola u športovcov trpí. Sú aj výnimky, ale z tých chlapcov v našej hokejovej triede, ktorý mali najlepší prospech, sa už tomuto športu nevenuje nik. Rozmýšľali sme dlho, kam pôjdeme na strednú školu. Chceli sme ísť totiž na rovnakú. Skúsenosti boli také, že chlapci, ktorí študovali v Košiciach, mali problémy zladiť to s hokejom. Otec nám vtedy poradil, aby sme šli na poľnohospodársku priemyslovku so strojníckym zamraním v Moldave. Zo začiatku sme tomu nevedeli prísť na chuť, že máme každý deň dochádzať 25 kilometrov. Škola nám však vychádzala maximálne v ústrety. Robili sme jej dobré meno, zviditeľňovali sme ju. Máme na ňu veľmi dobré spomienky. Tri roky sme študovali na Pedagogickej fakulte v Prešove, ale po našom nástupe do A-mužstva VSŽ Košice sa to už nedalo zladiť, tak sme to ukončili."

V ich debutovej sezóne 1987/88 sa na ľad dostali skutočne iba symbolicky, kabína železiarov bola nabitá veľkými menami a keďže v tom roku sa nenašiel lepší tím, titul putoval na východ. Prvé kroky medzi dospelými teda akiste neboli ľahké. "Bolo to celkom iné ako dnes. Teraz totiž nie sú vekové rozdiely také výrazné. My sme prišli do mužstva 17-roční a v kabíne sme našli hráčov, ktorí mali cez tridsať. Chodili sme sa na nich pozerať ako deti a zrazu sme sa ocitli s nimi v spoločnej šatni. Museli sme sa o miesto pobiť, pretože vtedy to nebolo tak ako dnes, že za košický tím môže hrať každý. Vtedy to bolo špičkové európske mužstvo, čo sme potvrdili v roku 1988 na Pohári európskych majstrov v Kolíne, kde sme skončili druhí za CSKA Moskva. Začiatky boli ťažké, veď pred nami sa roky do áčka z dorastu nikto nedostal. Vždy dostávali prednosť hráči, ktorý už mali skúsenosti z 1. SNHL." Medzi veľkými osobnosťami košického a zároveň i československého hokeja však našli spiaznené duše, ktoré vycítili talent mladíkov a podali im pomocnú ruku. "Boli hráči, s ktorými sme si veľmi dobre rozumeli, napríklad Ďuro Bakoš a Jano Vodila. Boli to najstarší hráči a veľmi nám pomohli. Jano Vodila dokonca chcel hrať vyslovene s nami a aj sa nám spolu darilo. Možno keby sme boli v inom mužstve, boli by začiatky ľahšie, ale na niečo to bolo dobré." Za tie roky v oranžovo-čiernom drese sa v jednom útoku vedľa nich vystriedalo niekoľko hráčov. Z nich im najviac utkvel v pamäti Vilo Belas. "Bol to kvalitný hokejista, rozmýšľal na ľade a vedel premieňať šance. Dobre sa nám spolupracovalo aj Mirom Ihnačákom. My sme kombinačné typy, preto nám nevyhovovali spoluhráči, ktorí chceli dlho držať puk." Na Zůbekovcov bolo v najlepších rokoch radosť pozerať. Na ľade o sebe vedeli, ich kombinácie boli na milimeter presné. Jeden vždy vedel, čo v následujúcej sekunde vymyslí druhý. "Niektorí hovorili, že my dvaja môžeme hrať spolu naslepo. Je to blbosť. To, že sme si rozumeli, bolo spôsobené tým, že sme spolu hrali celý život, nie nejakým súrodeneckým inštinktom. Teraz napríklad hráme každý inde a nestratili sme sa."

Záver roka 1992 a začiatok toho následujúceho však košickými hokejovými dvojičkami otriasol. Život im priniesol zasadil tvrdú ranu. V piaty decembrový deň deväťdesiateho druhého prehrala márny súboj s rakovinou ich mama a mesiac a tri dni nato zradilo srdce aj ich chorého otca. Prísť v takom krátkom čase o oboch rodičov, to otrasie aj najsilnejšími povahami. "Po maminej smrti v predsviatočnom období boli nasledujúce Vianoce našimi najsmutnejšími v živote. Navyše nás krátko po Novom roku opustil aj otec. Bolo to ťažké, pretože rodičia žili hokejom a my sme ho hrali pre nich. Naša rodina žila veľmi družne a všetko sa točilo okolo hokeja. Z tohto sveta odišli mladí, otec 56-ročný a mama 49-ročná. Je to škoda... Sestra žila v tom čase už v zahraničí, takže sme tu zrazu ostali sami. Bola to ďalšia skúška, taký je život. Dostali sme sa z toho." Dostali. A chceli okúsiť iný dres, na lane ich mal Olomouc. "Z Olomouca pochádzali zhodou okolností rodičia. V Košiciach sme odohrali 250 zápasov a potrebovali sme zmeniť prostredie. Boli sme však veľmi drahí. Košičania dvíhali cenu až na nezaplatiteľnú čiastku. Prezident Olomouca nám zavolal a presne si pamätám, že nám povedal: Kluci, nezlobte se, ale to, co chcou Košice, to já už nemůžu dát. Potom však prišli pekné chvíle v Košiciach, šesťtisíc ľudí v stodole s nami oslavovalo titul, takže sme na to zabudli."

Apropo, stodola. Keď sa v metropole východu ešte pred pár rokmi spomenul tento pojem, každý hokejový fanúšik vedel, ktorá bije. Staručký štadión L. Trojáka, ktorý mal práve túto prezývku, bol známy široko-ďaleko. Záujem divákov ďaleko prekračoval jeho možnosti, v play-off stretnutiach sa v jeho útrobách tiesnilo neraz aj o tisícovku viac ľudí, ako bola jeho kapacita. Masa priaznivcov na malom priestore vytvárala nezabudnuteľnú atmosféru. "Sme radi, že sme toľké roky mohli hrať na tomto štadióne. Zažili sme tak veľa fantastických okamihov. Keď začali búchať plechy, bolo to niečo neopakovateľná. Už hodinu a pol pred zápasom čakali záujemcovia na lístky. Keď sme prichádzali, videli sme, že je o zápas veľký záujem a o to zodpovednejšie sme sa pripravovali, aby sme ľudí nesklamali." Dnes však na mieste stodoly stojí iba pustá konštrukcia a extraliga sa presunula do zahanbujúcej 'klietky' v Čermeli. "Hrať pred 400 divákmi, v komornej atmosfére, je ťažké. V prvej sezóne v Čermeli nám stačil polovičný výkon k tomu, aby sme vyhrali, pretože súperi tu nedokázali hrať. Je to absolútne nehokejové prostredie. To, že v minulej sezóne vybojovali Košičania titul, je len zásluhou veľkej chute a srdca hráčov. Nemožno sa čudovať, že odtiaľ odišli. Keď sa v kabíne oproti sebe postavia dvaja,zrazia sa hlavami. Sú to nedôstojné podmienky, jednoducho katastrofa."

Všetko má svoj koniec a Zůbekovci košické mužstvo opustili. Ako to už v takýchto prípadoch býva, nebolo to bezproblémové, no oni svorne tvrdia: "My sa na nikoho nehneváme. Ideme si svojou cestou." Zaiste ňou pôjdu aj v roku 2000. Na jeho uvítanie však bujaré oslavy nechystajú. Vychutnajú si vzácne chvíle v rodinnom kruhu. "Taký úlet, že by sme si Silvestra nepamätali, sme neprežili. Ako som už spomínal, zamlada sme vždy boli na prelome rokov na nejakom turnaji."

Pred tým, než sme sa s Petrom a Pavlom rozlúčili, hokejové dvojičky si ešte zaspomínali na veselú kopu v košickej šatni, ktorou bol Peter Slanina, na nezabudnuteľné 'hlášky' Ďura Bakoša i na všeličo iné. O špotre, ktorý milujú by sa s nimi proste dalo rozprávať aj celý deň. Tak veľa šťastia do nového roku, páni bratia!

Najčítanejšie na Korzár

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  7. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 699
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 519
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 689
  5. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 10 594
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 991
  7. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 683
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 419
  1. Anna Miľanová: Vážení rodičia, starí rodičia, učitelia, akonáhle sa dieťa, mládež...
  2. Ľubomír Belák: Slovensko hľadá prezidenta
  3. Tupou Ceruzou: Pellegriniho pravá tvár
  4. Věra Tepličková: Prečo voliť Pellegriniho?
  5. Ľuboš Vodička: Čerín, kostol za hradbami
  6. Martin Pánik: Sú premnožené
  7. Jan Pražák: Hříšná Maruška
  8. Otilia Horrocks: Netradičný model traktora predstavil verejnosti včera Peter Pellegrini.
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 289
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 464
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 340
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 12 099
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 343
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 335
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 778
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 416
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Anna Miľanová: Vážení rodičia, starí rodičia, učitelia, akonáhle sa dieťa, mládež...
  2. Ľubomír Belák: Slovensko hľadá prezidenta
  3. Tupou Ceruzou: Pellegriniho pravá tvár
  4. Věra Tepličková: Prečo voliť Pellegriniho?
  5. Ľuboš Vodička: Čerín, kostol za hradbami
  6. Martin Pánik: Sú premnožené
  7. Jan Pražák: Hříšná Maruška
  8. Otilia Horrocks: Netradičný model traktora predstavil verejnosti včera Peter Pellegrini.
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 289
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 464
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 340
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 12 099
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 343
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 335
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 778
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 416
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny

Už ste čítali?

SME.sk Najnovšie Najčítanejšie Minúta Video
SkryťZatvoriť reklamu