spoľahlivo zaúradovala, i napriek enormnému vloženiu sa opozície do maratónskej rozpravy tá tentoraz nemala šancu. Neprešli jej ani nijaké pozmeňovacie návrhy, takže - našťastie - pridané nedostane ani Matica, ani verejnoprávne trúby, ani družstevníci, ani mnohé ďalšie nátlakové skupiny.
Popri tom, že rozpočet bol schválený načas (navzdory tradícii tejto koalície), je Waterloo inštitucionalizovaného lobingu naozaj "dobrá správa pre Slovensko". Týmto zvratom však označila hlavná gestorka Schmögnerová schválenie celého rozpočtu. A s tým sa veruže už sotva dá súhlasiť. Dokonca ani vtedy nie, ak musíme nesúhlasiť vedno s opozíciou, čo teda iste nie je žiadna sláva. Našťastie, nesúhlasiť sa dá aj z celkom rozdielnych dôvodov.
Že základné východiská rozpočtu nie sú pevné a môžu sa nepríjemne rozkývať, čiastočne uznáva i vicepremiér Mikloš. Otvorene pripúšťa, že inflácia môže poriadne preraziť plánovaných 10%. Súkromne vám takisto ktorýkoľvek koaličný expert uzná, že 16-17 percentná nezamestnanosť je prognóza pekne podstrelená. A napokon, niektorým (ale to už nie je jednomyseľné) priodvážne pripadá i 2,5 percentný rast HDP.
To ale ešte ani nie je najväčším nebezpečenstvom schválenej predlohy, horšie sú tzv. skryté riziká, ktoré číhajú z prepadu sociálnych fondov, zdravotného zabezpečenia a pod., kde je vláda zo zákona povinná deficity dofinancovať. Ďalšou obrovskou čiernou dierou sú štátne záruky na úvery, ktoré sú, spolu s pôžičkami samotného štátu, vôbec najväčším bremenom financií tejto krajiny.
Pravdu povediac, ani vo "višegrádskom" a vzdialenejšom okolí sotva jesto rozpočtu, ktorý by bol bez rizík. Iba v tom našom je ich nadštandardne, pripomínajú experti. Zároveň ale viacmenej uznávajú, že ide o konštrukciu, ktorá výhľadovo smeruje ku konsolidácii verejných financií. Nuž, vzhľadom k masívnej verejnej spotrebe a investíciám Mečiarových vlád môžu mať pravdu. Celkom iste ju už nemajú, ak si všimneme lepšie výdavkovú stranu.
Samozrejme, ťažko ísť do sporu s Miklošom, ak hovorí, že jedna vec je dobrý rozpočet a celkom iná politické možnosti. Ako alibi pre jeho liberálne ego a ako dôvod zostať naďalej vo vláde táto téza asi obstojí, nemôže však prekryť bohapusté plytvanie zdrojmi daňových poplatníkov. Mierne pritiahnuté za chlpy: Kdekoľvek so zažmúrenými očami zapichnete prstom na výdavkovej strane, tam sa dá škrtať. Absurdné sociálne zaopatrenie, osemmiliardové veno družstevníkom, štátna správa bujnejšia ako Pamelina hruď, atď. A sme pri najpodstatnejšom posolstve rozpočtu: Nedá sa mu uprieť snaha o stabilizáciu v rámci politických možností. Tie sú však také úzke, že základná filozofia verejných financií zostáva oproti minulosti úplne nedotknutá. To znamená, štátny rozpočet SR na r. 2000 nevychádza z príjmov, na ktoré "napasuje" výdavky, ale sa prispôsobuje subjektívnym potrebám poberateľov, pre ktoré sa naháňajú zdroje. Preto nebolo odvahy na radikálnejšíe skresanie daní. (I keď na strane druhej je práve ich zníženie nesporným čiastkovým pozitívom). Politici proste myslia v horizonte jedného volebného obdobia a ustupujú tlakom všetkých. To platí i pre také krízové rezorty, ako zdravotníctvo či školstvo, kde rozprávať o mrhaní je temer kacírstvom. Ale je to veru tak - nepomôže prihadzovanie ďalších miliárd, iba hĺbková a drastická reforma systému, počnúc prepúšťaním nadbytočného personálu.
Štátny rozpočet preto nie je zďaleka tou "dobrou správou", ktorú z neho vyveštila Schmögnerová. I napriek tomu ale neskonale lepšou, ako napr. košický, prijatý zhodou okolností v ten istý deň. Iba jedna ilustrácia: Experti hodnotia ako veľkú anomáliu, že štátny rozpočet počíta s 10 miliardami, to jest jednou dvadsatinou príjmov, z fiktívnej privatizácie. V košickom ale tvoria polovicu (!!) príjmovej strany fantazmagorické predaje majetku, ktorému sa ani nedá určiť trhová cena, keďže niet trhu, ktorý by ju kreoval.
Takže tak - kritizovať z Košíc štátny rozpočet je vlastne obyčajná drzosť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
