Nech si už matematici, štatistici, dejepisci a pán prezident (v novoročnom pozdrave) hovoria čokoľvek, dvojka a tri nuly naskočili teraz a počítadlo sa opätovne takto vynuluje až za tisíc rokov. Verte či nie - štatisticky správnejší príchod milénia si o 365 dní ani nevšimneme.
Komputery sa nezbláznili, koniec sveta ani atómová vojna nevypukli, lietadlá nepadali ani jadrové elektrárne nevyleteli do vzduchu. Napriek preťaženiu sa nezrútili ani linky telekomunikácií a mobilných operátorov. Ba i Sporiteľňa, vždy posledná v reakciách na trhy, zahlásila O.K. A celý bankový sektor s ňou. Až sa zdá, že tzv. Millenium bug resp. Y2K bol iba geniálnym ťahom manažérov počítačového biznisu, ako vytiahnuť zo spotrebiteľov viac peňazí. Nuž, mohli sme to aspoň tušiť. Z pozorovania politickej scény je predsa dávno zrejmé, že ani tam, kde sa zhúfuje priveľa núl, ešte kolaps prísť nemusí.
Videli sme monumentálne miléniové predstavenia v rôznych metropolách planéty. Tak ako po tuctové silvestre, bujaré oslavy prevalcovali všetko. Je to jedna zo záhad ľudskej duše - zas a opäť vítame s obrovským veselím skutočnosť, že máme o rok bližšie do hrobu. Pričom ani nevieme, či ideme do lepšieho. Napríklad takým Američanom by miesto ošiaľu slušala skôr nostalgia: kedy sa im podarí zopakovať vzostup poslednej dekády dvadsiateho storočia, keď v USA bola dosiahnutá najvyššia prosperita, technologická vyspelosť a stupeň ľudského rozvoja v planetárnych dejinách? Nebude im ešte niekedy deväťdesiatych rokov pekelne ľúto?
A čo my? Plesali a hopsali sme - a dosť nevkusne - do vybitia batérií tiež. Paradoxne sme na tom dosť podobne ako Američania, len stojíme o nejaké tri poschodia nižšie. Nech už sa na seba totiž pozrieme odkiaľkoľvek, ani krajina pod Tatrami nezažila požehnanejší vek, ako roky deväťdesiate. Napriek armáde neznesiteľných politikov, ekonomickým balíčkom či všeobjímajúcej korupcii. Pomeriavať túto éru optikou "istôt" a maloobchodných cien reálneho socializmu totiž môže iba idiot.
"Blbá nálada", ktorá sa z novoročných prognóz občas šíri, veru nemá opodstatnenie. Na rozdiel od šťastnejšej populácie západnej pologule nás ešte čaká konjunktúra, na ktorú oni už môžu iba spomínať. Stačí len správne uchopiť poklad najcennejší: svoj osud a životy máme konečne vo vlastných rukách. Ak toto zvládneme, za historicky nepatrnú chvíľu, ktorej sa väčšinou všetci dožijeme, azda nahliadneme celkom zblízka do očí perspektíve, o ktorú boli ukrátené všetky generácie pred nami: Slovensko vyrastie v ekonomicky, mentálne i kultúrne plnohodnotnú súčasť západnej civilizácie.
Chce to len sebavedomie, vôľu a guráž nazvať veci pravým menom. Teda nie festivalové frázovanie, ktoré nám vo svojom TV pozdrave ponúkol prezident. Slovensko a jeho politici dnes musia hovoriť priamo a jasne o systémových a hlbokých reformách. Rok 2000 bude z transformačného hľadiska kľúčový a nenahraditeľný. Nepotrebujeme "štátnu doktrínu" (Schuster), ale privatizáciu bánk najneskôr do decembra. A zákon o reforme sociálneho systému tiež do najbližšieho silvestra. NAJNESKÔR dovtedy, keďže rok 2001 už bude predvolebný, v ktorom sa koalícia tejto skladby, s tridsaťpercentným Mečiarom v pätách, nezmôže už na nič. Nepotrebujeme ani "rok národného zmierenia" (zase Schuster), ale rok radikálnej reformy verejnej správy, zdravotníctva, pôdohospodárstva, daňových zákonov. Proste reformu všetkého, čo tu z komunizmu pretrvalo do nového milénia.
Toto je výzva roku 2000.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
