Schwarzbacherová. Na rozhraní vstupu do roku 2000 poskytla našej redakcii nasledujúci rozhovor:

* Prakticky od vzniku samostatného Slovenska súperíte vy, biatlonistky, so slovenskými hokejistami o najúspešnejší zimný šport pod Tatrami. Potvrdilo sa to jednak v Lillehammeri '94, kde vy osobne ste šiestym miestom prispeli do olympijského bodovania krajín práve tak, ako hokejová reprezentácia a dokonca v Nagane '98 biatlonistky hokejistov ziskom dvoch štvrtých miest jasne predstihli. Čiže očividné zlepšenie a vy ste navyše tento trend napredovania korunovali po zlatých univerziádnych medailách historickým striebrom z majstrovstiev sveta v Kontiolahti. Mohli by ste v krátkosti zhrnúť celkový vývoj slovenského ženského biatlonu od jeho začiatkov?

- Teraz je už nás podstatne viac dievčat, čo sa venujeme biatlonu, pretože slovenský biatlon som začala robiť ja. Iba ja. Bola som sama a spočiatku som popri behu na lyžiach tento druh športu len skúšala. Tá skúška však vyšla, začalo mi to, ako sa hovorí, ísť, a potom sa postupne rozhodli pristupovať ďalšie dievčatá. Odchádzali z behu a taktiež začali skúšať biatlon. Dnes už máme krásny areál v Osrblí, ktorý ani zďaleka neexistoval na takej úrovni v čase, keď som tam prišla. Organizujú sa tam významné svetové súťaže, Osrblie dnes poznajú v Nemecku, poznajú ho všade, v mnohých iných krajinách, kým kedysi som ani ja nevedela, kde sa Osrblie nachádza, a pritom som zo Slovenska. Aj slovenský ženský biatlon však v súčasnosti trápi nedostatok peňazí ako takmer každý šport. O to prekvapujúcejšie bolo, že sme sa na olympiáde v Nagane stali najúspešnejším zimným športom a myslím si, že sme nedosiahli také výsledky, za ktoré by sa museli ľudia hanbiť. Boli to krásne umiestnenia napriek tomu, že medailu sme domov nepriniesli. Poviem však aj to, že nežili sme si tak, ako by sme si za dosiahnuté výsledky boli zaslúžili. Neboli sme docenené. Na takéto úspechy sa akosi prirýchlo zabúda. Pri televízoroch ľudia vstávajú z kresiel, ale určite si na Slovensku nežijeme tak, ako hokejisti.

* Určitou zvláštnosťou kolektívnych športov je, že popri súperení s protivníkmi existuje v družstvách aj akási vnútorná rivalita a konkurencia medzi jednotlivcami. Ženská biatlonová reprezentácia Slovenska prešla v tomto smere taktiež svojským vývojom vnútorných bojov. Ako ste dokázali zároveň s nespornou vnútornou konkurenciou v družstve vytvoriť taký tím, ktorý sa stal najúspešnejším "spolkom" zimných športov u nás?

- Všetci vedeli, že medzi nami biatlonistkami sú veľké nezhody a mnohokrát som počula veľa názorov v zmysle: "Keby ste boli lepší kolektív, boli by ste najlepšie na svete. Jednoducho by ste to dokázali." Avšak myslím si, že sa to nedá takto povedať. Napríklad keď sme boli štvrté v štafete na olympijských hrách, tak sme išli polovicu pretekov v poriadku, ale v konečnom dôsledku je to šport. Bohužiaľ, jedna z nás poriadne netrafila a skončili sme štvrté. Každá z nás však beží sama za seba, takže ja na trati nevnímam, že pretekám za družstvo. Možnože sú také osobnosti, ktoré si povedia: "Tak a teraz sa prekonám." Podobný typ beháva trebárs medzi jednotlivcami priemer a zrazu dokáže podať veľký výkon. To sú takzvané kolektívne osobnosti, či ako by som ich nazvala. U nás tá rivalita medzi nami športovkyňami bola dosť nezdravá. Myslím si, že nikomu to nepomohlo, ale o to väčšiu radosť mám teraz, že konečne sa biatlonistky dali dokopy a na spoločných sústredeniach a pretekoch sa dá prežívať.

* Napriek všetkým problémom sa však výsledky slovenského ženského biatlonu neustále zlepšujú. Kam by ste to chceli dotiahnuť vy osobne a aj spolu s družstvom?

- Podľa mňa sme ako biatlonové družstvo už natoľko vyzreté športovkyne, čo sme neraz potvrdili, že máme na to, aby sme sa na pretekoch Svetového pohára stále umiestňovali do šiesteho miesta. Ak dosiahneme to, na čo každá z nás má v streľbe, čo tisíckrát dokáže na tréningu a má to raz podať na pretekoch, čiže keď to dokáže každá jedna z nás, tak sme naozaj veľmi silné družstvo a jednoducho máme na to, aby sme stáli na stupňoch.

* Týkajú sa tieto slová aj najbližšej zimnej olympiády v Salt Lake City?

- Ak vydržíme v tej zostave, v akej sme a pôjde to naďalej tak, ako nám to ide, ale hlavne budeme mať podporu od zväzu aj od štátu, v tom prípade si myslím, že máme na to, aby sme skončili minimálne tak ako v Nagane. Čiže prinajhoršom štvrté.

* Vráťme sa však do prítomnosti. Ako hodnotíte vstup do tejto sezóny?

- Na viacerých tlačovkách pred odchodom na Svetové poháre som vravela, že nejdem na tieto preteky s veľkými očami. Pozerám sa na veci reálne, viem, na čo v tejto sezóne momentálne mám. Jednoducho obdivujem športovkyne, hlavne u nás, ktoré dokážu byť počas celej sezóny vpredu. Mňa už biatlonistky vo svete poznajú, akým spôsobom postupujem od decembra do februára. Ja sama neviem, prečo je to tak, či je to naozaj už v samotnom človeku, či je to biorytmus, či som tak naladená, alebo niečo iné. Určite som už teraz chcela lepšie behať, ale momentálne jednoducho na to nemám a musím urobiť ešte kus roboty pre svoje uspokojenie. Vždy som tvrdila, že keď budem spokojná s behom aj so streľbou, tak z toho musí byť krásny výkon. Keď som na majstrovstvách sveta v Kontiolahti získala striebornú medailu, tak som podala stopercentný bežecký výkon a aj streľba bola takmer stopercentná, i keď na MS v tom kvalitnom štartovnom poli zvyčajne nikto nikdy nestrieľa tak dobre, ako na pretekoch Svetového pohára. Jednoducho to vtedy vyšlo.