Lucia ŠARÁKOVÁ & Marek LANČARIČ

Košice - Hudobný skladateľ, producent, basgitarista a dirigent v jednej osobe to je Oskar Rózsa, ktorého môžu hodobní fajnšmekri poznať či už zo zoskupenia Free Faces alebo z notorického Ash Bandu, kde Oskar spoluúčinkuje spoločne so Šebanom, Buntajom sem tam Vargom či Čekovským. Jeho meno už na Slovensku niečo znamená a vyzerá to tak, že ešte pekne dlho znamenať bude. Na to, že má tento človek len 25 rokov, má už toho viac než dosť za sebou, rozhovor s ním teda vždy stojí za to.

Ako by si ohodnotil vývoj slovenskej hudobnej scény, kam sa to celé z tvojho pohľadu uberá?

"Nerád hodnotím veci a slovenská populárna hudba je niečo tak špecifické, vzhľadom k tomu, že trh je tak maličký. Tiež špecifikum slovenskej ľudskej estetiky je zvláštne, preto sa nerád vyjadrujem k týmto otázkam. Slovenská hudba akákoľvek má pár jedinečných zjavov v celosvetovom merítku - Marián Varga, Dežo Ursíny, Marek Brezovský. Potom je tam množstvo všelijakých "klamačov telom", ku ktorým sa tiež nebudem vyjadrovať. Osobne v súčastnosti nesledujem na slovenskej scéne nikoho, kto by ma vedel zaujať tak, aby som sa odhodlal k tomu, aby som si kúpil jeho CD-čko. Ja očakávam od hudby viac než to, čo sa tu deje."

A čo veci, ktoré produkuješ, aký k nim máš vzťah?

"Niektoré veci čo produkujem sú vyslovene môj chlieb každodenný, beriem to čisto ako moju pracovnú náplň. Odhliadnuc od toho, aká je kvalita toho ktorého výrobku stále sa vlastne učím. Dá sa robiť hocičo, ale vrámci producentskej náplňe je tam veľké množstvo všelijakých finesov technických a technologických, čiže je jedno, či človek točí Spice girls alebo Johna Lennona, v štúdiu má stále možnosť sa niečo naučiť. Z tohoto pohľadu je pre mňa každá producentská skúsenosť dobrá, aj keď sa snažím vyberať si veci, do ktorých sa púšťam. No a potom sú to veci, ktoré mám rád, ako naša hudba - Free Faces, alebo Richardove (Müllerove) CD-čka, veď mne sa Jarove (Filipove) veci páčia."

Nemyslíš si, že slovenská hudobná scéna sa točí len okolo určitej hŕstky ľudí?

"Často sa stretávam s názorom, že na to máme monopol, ale tak potom nech to kľudne robí niekto iný. To je vždy na rozhodnutí toho, kto nás zavolá hrať, nás a nie niekoho iného. Čo mám na to povedať, vieš, to neni náš problém. My sa tým živíme. A keď nás niekto zavolá a máme ho radi, tak s ním hrať ideme a keď ho nemáme radi a zaplatí nám veľa peňazí, za ktoré si kúpime auto, chleba, benzín a telefón, tak to ideme urobiť."

Čo ti dáva spolupráca s Mariánom Vargom?

"Naša hudba je založená na čistej improvizácii, mohol by som to prirovnať k jazde na horskej dráhe a to je vzrušujúce. Mariána si veľmi vážim a hudba, ktorú hrá, keď sa mi ju podarí dešifrovať, znamená veľmi veľa. Sú to pre mňa informácie z kozmu."

V zostave ste všetko silné osobnosti, necítite sa niekedy ako kohúti na jednom smetisku?

"Vážime si jeden druhého a každý máme v tvorivom procese svoje miesto. Za tie roky sa už dobre poznáme a keď niekto k tomu niečo povie, tak to má svoje opodstatnenie. Vyjadrím sa trochu mysticky. Sme rytieri rádu hudby. To znamená, že pracujeme v prospech hudby a nie v prospech vlastného ega. O to tu nejde, aj keď veľa krát to tak musí byť. To viem podľa seba, že keď mám určitú predstavu o nejakej pesničke a presne viem, čo z toho chcem dosiahnuť, tak som nekompromisný až despotický a vyžadujem to. Na druhej strane ma chalani poznajú a vedia, že keď už tú predstavu mám, môžu mi dôverovať. Ale sme hlavne priatelia a nepotrebujeme jeden druhého presviedčať o svojich kvalitách."

Takže si sa so spomínanými rivalskými vzťahmi ešte nestretol?

"Ale stretol. A veľakrát som spolupracoval s ľuďmi, s ktorými sa to proste nedalo. Nahrával som CD-čko napríklad s Maťom Ďurindom, čo bolo teda veľmi ťažké, potom to bol Henry Tóth, to bol tiež problém. Niekedy cítim, že predstava ľudí, s ktorými robím, je dosť obmedzená. Keď sa snažím ju rozšíriť, tak to naráža na odpor dotyčného, ktorý začne mať pocit, že ho chcem ohroziť tým, že mu ponúknem vyššiu sféru. No a vtedy je lepšie sa na to vykašľať."

Aké ohodnotenie je pre teba prvoradé, so strany kritiky alebo fanúšikov?

"No vieš, pre mňa je v prvom rade kompasom môj pocit. O to ide, človek musí byť stotožnený sám so sebou a vtedy nájde svoju vyrovnanosť. Tú však nájde len vtedy, keď vytvorí niečo, za čo je schopný sa postaviť. No a kritici, to je taká zvláštna kategória. Ja sa priznám, že neviem, či som sa stretol za svoj krátky život s kritikou, ktorú by som nejak vedel akceptovať. Lebo, študoval som hudbu, viem o nej niečo a kritici veľakrát používajú také súvislosti a nespojiteľné spojenia, že sa to naozaj nedá z profesionálneho hľadiska akceptovať. Ale hlavne si myslím, že tie kritiky nikoho nezaujímajú. Buď niekto niečo počuje, páči sa mu to a kúpi si to, alebo si to nahrá, či ide na ten koncert, alebo nie. Ale ja neviem o nikom, kto by si kúpil CD na základe dobrej kritiky, nejakého vychyteného kritika, ktorý povie, dávam tomuto dielu päť hviezdičiek. To sú nezmysly. No a fanúšikovia, to je úžasná vec, je nádherné, keď sa ľudia z tvojej hudby na koncerte tešia. Tá energia sa točí dokola, my ju dávame im a oni ju dávajú nám a je to taký uzavretý kruh, ktorý pre mňa znamená najviac. Samozrejme tým, že hráme takú hudbu akú hráme, celé sa to deje v úplne iných rozmeroch ako u nejakých pop-star, čo sú masové záležitosti. Pre mňa osobne viac znamenajú dvaja, traja ľudia, ktorí dojdú po koncerte a povedia mi rovno do očí, že sa im to páčilo. Je to viac ako tisíc lepkavých mladých báb, ktoré ani nevedia, o čo sa tu jedná. Ale ide hlavne o pravdivosť vecí, o úprimnosť, vtedy je jedno či to je jeden kritik, tisíc mladých báb alebo traja jazzový fanúšikovia, ktorí dojdú na náš koncert."

Myslíš si, že máš niečo navyše v tom, že si hudbu vyštudoval oproti amatérskym hudobníkom?

"Beriem to hlavne ako bránu k poznaniu hudby aj iným spôsobom, lebo človek môže byť básnikom, chodiť po svete a bude svoje básne len rozprávať. Keby vedel písať, môže ich napísať a uchovať ich tak pre druhých. Keď niekto ovláda slepecké písmo a prepíše to, majú sa šancu k tomu dostať aj slepci. Tým chcem povedať, že všetko, čo tá hudba obnáša po teoretickej rovine sú brány k širšiemu poznaniu muziky. Sú ľudia, čo sa bez toho zaobídu. Aj ja sa bez toho zaobídem, ale v istých momentoch je to skvelá vec. Hlavne to aj zrýchľuje komunikáciu. Sú niektorí naturálni talenti, ktorí toto vôbec nepotrebujú. Jednoducho príde, postaví sa a zahrá tú svoju pesničku a dodatočne keby to chcel niekto teoreticky analyzovať, tak tam všetko nájde. To sú všetci tí Bob Dylanovia a ostatní géniovia. Ale človek, ktorý pracuje v štúdiu a manipuluje s hudbou producentským spôsobom, o týchto veciach musí vedieť."

Aký máš názor na umelcov, ktorí si pri tvorbe pomáhajú drogami?

"Ja som týmto celým prešiel, tiež som mal obdobie, kedy som bol presvedčený o tom, že drogy ma posunú ďalej. V konečnom dôsledku musím uznať, že je to pravda, ale len v tom prípade, že človek je schopný sa z toho dostať von. To je zasa len otázka vývoja. Mne drogy vtedy, keď som ich spoznal otvorili obzory, ktoré som predtým nepoznal, hudbu som cítil ináč atď. Ale tam je problém ten, že sa to v istej chvíli zastaví a to, čo ti to doteraz dávalo, ti prestane dávať, naopak začne ti to brať všetko. Čiže v tej chvíli sa to neoplatí. Zas na druhej strane, poznanie, ktoré človek pomocou drogy objaví, sa dá objaviť aj inými spôsobmi. Keď to mám hodnotiť na základe vlastného života, tak tým, že som sa z toho dostal a som schopný sa pozrieť na to celé dozadu, tak viem, že je to pre mňa jedna z najcennejších skúseností môjho života. Keby som to nebol poznal a nebol by som sa z toho dostal, nebol by som urobil v sebe zmeny, ktoré mi umožňujú vnímať svet tak, ako ho dnes vnímam. To znamená, že si stojím za všetkým, čo som si prežil, hoci dnes už nepotrebujem drogu na to, aby som cítil hudbu."

Pomohla ti v tom, aby si prestal, aj smrť tvojho priateľa a muzikantského súputníka Mareka Brezovského, ktorý sa predávkoval?

"Paradoxne, keď zomrel Marek, ja som sa v tom ešte viac rozbehol, prestal som s tým až také 2-3 roky po jeho smrti. Ale on je pre mňa človek, ktorý ma najviac ovplyvnil aj ľudsky aj muzikantsky a som s ním dodnes spätý. Žijem s jeho hudbou, robím jeho hudbu a takto s ním komunikujem. Často rozmýšľam nad tým, ako by to robil on, takže je mi veľmi blízky, mám ho v sebe veľmi hlboko."

Marek bol vynikajúci a nadčasový hudobník, zomrel však veľmi mladý. Prečo taký ľudia odchádzajú prvý?

"Keď tak pozorujem svoj život i život okolo seba, tak zisťujem, že čím viac je človek silnejší, tak je slabší zas v inom. Neexistuje človek, ktorý je silný a človek, ktorý je slabý. Pretože on môže dominovať len v určitej sfére a v inej je úplne slabý. Marek bol tiež neuveriteľne energický, charizmatický, presvedčený svojim poslaním a z jasným cieľom. Na druhej strane sa nedokázal naučiť fungovať v bežnej realite sveta, nebol ochotný sa s ňou zmieriť. Keby nemal myslenie ovplyvnené drogou, neurobil by to, čo urobil. On už bol v jednej chvíli totálne na dne a nevidel východisko."

Drogy, alkohol a cigarety už ale bežne patria k životu umelcov. Sú to veľmi senzitívni ľudia a potrebujú sa nejako ventilovať z toho, čo prijímajú, dá sa to bez toho?

"Veď to je to, že my pracujeme s emóciami, ktoré ľudia bežne blokujú, my ich musíme dávať napovrch. Tým, že to cez seba nechávame prejsť, sme naozaj ako konáre vo vetre. Ja som sa naučil so svojimi emóciami pracovať a ísť v tom, ale tu môžem zasa len vďačiť za to, že som sa dostal z drog, kedy som bol nútený rekonštruovať celý svoj život nanovo, postavil som si nové rebríčky hodnôt. Opieram sa len o seba, o svoju pozitívnu energiu. Rodič vás môže sklamať, frajerka opustiť, naučil som sa veriť len sám sebe."

Ktoré sú najväčšie problémy, kvôli ktorým by si prostredníctvom hudby rebeloval?

"Ja by som už v súčasnosti nerebeloval. Lebo rebel je agresivita. Nemám rád agresivitu, lebo je negatívna. Mal som tie tendencie, keď som bol mladší, ale to nie je cesta."

Aká je potom tá cesta?

"Starať sa o svoju pozitívnosť. Sám o seba, tak aby som mohol svoju energiu rozdávať druhým. Upozorňovať na chyby iných nič nerieši."

Myslíš si, že technika hudbu uľahčuje?

"Závisí od teba, ako to zoberieš. Ja osobne ju mám rád. Technika sama osebe bez pričinenia človeka je len kusom železa, alebo nejakých elektrických drôtov. Záleží len o človeka ako s tým naloží. Na prvý pohľad sa toho môžeš zľaknúť, ale strach je zase len negatívny. Technika je vymyslená a veľmi logicky na to, aby nám to robotu uľahčilo."

Keď tak všetko staviaš na ľudskom potenciáli, myslíš si, že aj naša budúcnosť je len v našich rukách?

"Filozofia čo? No, možností, ako sa môže uberať tvoj život je nekonečné množstvo. Je len na tebe, pre ktorú sa rozhodneš. Z tohto pohľadu je osud v tvojich vlastných rukách. Máš možnosť svoj život prežiť akýmkoľvek spôsobom, podľa každého tvojho rozhodnutia sa tvoj život niekam uberá. Ale to neznamená, že to nekonečné množstvo tvojich životov nefunguje paralelne vedľa seba, ale to je už na dlhšiu debatu."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.