Fantová prišla ku nám so žiadosťou o zverejnenie otvoreného listu. Skromná prosba nás zaujala. Pani Alžbeta prosí o pomoc pri zriadení telefónnej linky v stredisku opatrovateľskej služby na Ťahanovských riadkoch. Majú tam síce telefón, ale ten vraj slúži len v prípadoch núdze, keď niekto ochorie a treba volať sanitku. Jedenásť ľudí, z ktorých je väčšina imobilných, tak nemá žiadnu možnosť nadviazať spojenie s okolitým svetom, so svojimi príbuznými a známymi. Pani Alžbeta je vlastne jedinou, ktorá si môže dovoliť chodiť von. Aj to iba so slepeckou paličkou. Podujala sa preto pre seba a ostatných obyvateľov rodinného domčeka vybaviť telefón. Zo skromných dôchodkov si starí ľudia nemôžu dovoliť mobil, a tak veria, že nájdu ochotného sponzora, ktorý im pomôže spríjemniť chvíle staroby. Ale nebola to len táto prosba, ktorá nás zaujala. Zaujímavý bol podpis pod listom - Alžbeta Fantová, bezdomovkyňa.

Keď poviete slovo bezdomovec, okamžite sa vám vybaví ufúľaný človek prespávajúci po staniciach či pod mostami a prehrabávajúci sa v kontajneroch. Pani Alžbeta je však inteligentná staršia dáma, dáma doslova a dopísmena. Aj keď uvádzať vek sa pri ženách nehodí, v tomto prípade urobíme výnimku, pretože aj tak by pani Betke nikto nehádal neuveriteľných 82 rokov. Zaujímalo nás, čo všetko človek musí prežiť, aby sa napokon ocitol vo svete bez vlastnej strechy nad hlavou.

"Narodila som sa tu v Košiciach v roku 1918. Vyštudovala som na reformnom dievčenskom reálnom gymnáziu, orientovanom na výuku jazykov, najmä latinčiny a francúzštiny. Otec bol pekárom, mama bola domáca a spolu vychovali päť detí. V prvej svetovej otec utrpel úraz a ostal invalidným. Po skončení gymnázia som išla na učenie do Zlína ku Baťovi. Rodičia však boli politicky angažovaní, mama bola zakladajúcou členkou komunistickej strany, a tak ma Baťa z roboty vyhodil. Ako 19-ročná som sa prvýkrát vydala za Košičana. Mám tri deti, šesť vnukov a jednu pravnučku. Všetci však žijú v Čechách."

S prvým manželom žila 20 rokov, potom nasledoval rozvod. Krutú skúsenosť prežila pani Betka v roku 1938, keď bola v ôsmom mesiaci tehotenstva. Zrútil sa barak, v ktorom bola a ona sa ocitla pod ruinami. Našťastie to prežila.

Druhý manžel bol od nej o 18 rokov starší. Bol vdovec a pochádzal z Čiech. Tak sa dostala do Hradca Králové. Odtiaľ sa však musela odsťahovať, pretože jej dcéra mala astmu a tamojšia klíma jej nerobila dobre. Vrátila sa aj s deťmi do Košíc, kde pracovala na KNV. Manžel s ňou neprišiel, ostal v Čechách starať sa o svoju matku. Láska na diaľku nemáva dlhé trvanie, a tak opäť prišiel rozvod. Tretieho manžela si pani Betka našla cez inzerát. Žil v Prahe, odišla aj s deťmi preto za ním. V roku 1978 jej manžel umrel a ona s deťmi ostala v Prahe sama. Posledné roky pred dôchodkom pracovala na ústredí Čedoku. V Čechách jej deti doštudovali a osamostatnili sa. Jednu z najväčších životných tragédií jej priniesla strata zraku. Čo mala, porozdávala deťom a sama si našla ubytovanie v domove pre zrakovo postihnutých v Prahe. Tam začala ďalšia neradostná etapa jej života. Spadla na točitých schodoch, skončila s polámanou chrbticou. Absolvovala štyri operácie zraku, aby sa napokon po šiestich rokoch tmy stal zázrak. Do ľavého oka jej voperovali implantát a ona opäť začala vidieť.

"Vtedy som pochopila, že život ešte dáva zmysel. Že mám ešte dosť času a síl na to, aby som urobila zopár dobrých skutkov," hlas sa jej zlomil a z očí sa jej vykradli slzičky dojatia.

Pani Betka bola po vzore svojej matky bylinkárka. Aj v slepeckom ústave v Prahe mala celý svoj 'šuflík' plný všelijakých liečivých rastliniek. Keď sa po úspešnej operácii zraku vrátila späť do ústavu, čakali ju samé šoky. Keď otvorila zásuvku na svojom stole, na všetky strany sa z byliniek vyrojili desiatky chrobákov a inej živej hávede. Pani Betku oblial studený pot. Ona si varila čaje z takého svinstva? Prečo ju nikto na to neupozornil? Mávala síce pocit, že všetko nie je v poriadku. V noci sa jej zvyklo zdať, že po nej čosi lozí, ale keďže nevidela, nemohla sa o tom presvedčiť. Keď išla na obed, uvidela v polievke plávať chrobáka. To už bol koniec. Povedala sestričkám a vedeniu ústavu, čo si o tom všetkom myslí. A odpoveď?

"Povedali mi, že oni ma tam nepotrebujú. Vraj aj tak sa už republiky rozdelili, nech si teda idem na Slovensko. Tak som sa vrátila do Košíc. Viete, človeka to stále akosi ťahá tam, kde má korene," pousmiala sa.

Pri odchode do rodných Košíc si so sebou zobrala len niekoľko nevyhnutných vecí. Odchádzala do veľkého neznáma. Nečakala ju nikde v Košiciach vlastná strecha nad hlavou. Bývala po prenájmoch, za bývanie opatrovala starých ľudí a podarilo sa jej získať aj ubytovanie v domove dôchodcov v Barci. Dvakrát sa ocitla v absolútne bezútešnej situácii, ktorá vyústila do dvoch pokusov o samovraždu. Keď ju lekári vytrhli z pazúrov smrti, vyčítala im, že jej zobrali právo na smrť.

Z domova odišla kvôli tomu, že rodina istého 89-ročného pána jej ponúkla ubytovanie, ak ho doopatruje. Dedko trpel exémom, a tak ho zároveň aj liečila. Okrem toho sa starala o celú domácnosť, prala, varila, žehlila. Napriek tomu musela platiť nájomné a náklady na stravu išli na polovicu. A to aj napriek tomu, že sa u nich stravovali okrem domáceho pána aj jeho dve dospelé dcéry. Pani Betka sa obrnila anjelskou trpezlivosťou. Tú však napokon zlomil neslušný návrh starého pána, absolútne neprístojný jeho veku. Už nemohla ďalej ostať s ním v spoločnej domácnosti. A tak napokon po mnohých peripetiách skončila v stredisku opatrovateľskej služby.

"Som tam spokojná, ďakujem už za to, že mám vôbec nejakú strechu nad hlavou. Podala som si dve žiadosti do domova dôchodcov, lebo v stredisku mi povedali, že mi môžu poskytnúť bývanie maximálne na dobu jedného roka. Dostať sa do Barce bude zrejme problém, pretože som odtiaľ odišla na základe vlastného rozhodnutia. A viete, na prijatie do domova sa čaká veľmi veľa mesiacov," povzdychla si pani Alžbeta, ktorá napriek svojmu pokročilému veku nemá istotu v tom, čo prinesie zajtrajšok. Ale nesťažuje si. Jediné, po čom túži, je, aby v stredisku opatrovateľskej služby mali k dispozícii telefón.