konštatujú, koľko prípadov polícia zaevidovala a percento úspešnosti ich objasnenia. Zoberme si napríklad ukradnuté autá. Len v Košiciach ich od začiatku roka do konca októbra minulého roku "zmizlo" 443, objasnených bolo 166 prípadov, to znamená 37,5-percentnú úspešnosť. Za suchopárnymi číslami sa však skrývajú osudy ľudí, ktorých iní "tiežľudia" - lupiči a zlodeji obrali o výsledky niekoľkoročnej a možno aj celoživotnrj práce. Príbehov je tisíce. Tu je jeden z nich.
Košičan, hovorme mu pán Jozef, odpracoval ako technik plných 42 rokov v košických dopravných podnikoch. Nič, čo sa týka fyzickej práce, mu nebolo cudzie ani na pracovisku ani doma. A tak sa aj vo voľnom čase venoval záhradke, či autám. Nie, neboli to nijaké svetaborné značky. Stačilo kúpiť si nejaký ojazdený kovový tátoš a pustiť sa do riadnej chlapskej roboty. Ako pán Jozef vraví, mal ich niekoľko. Najprv Tudor, ktorý dnes už patrí do kategórie "auto pre pamätníkov", potom ho vymenil za Moskvič, ten za malý poľský Fiat. Na každom z nich si odmakal svoje. Ale jeho koníček, pri ktorom strávil veľa voľného času, priniesol celej rodine nielen mobilitu, ale aj radosť, keď sa spoločne mohli vybrať na výlety.
Roky utekali, synovia dospeli. "Pomaly sa blížil dôchodkový vek, a tak sme sa rozhodli, že starý auťák predáme. Ostatné peniaze si požičiame a kúpime si malé, ale nové auto," spomína si pán Jozef na udalosti spred troch rokov. "A dobre sme urobili. Manželku, žiaľ, pred dvoma rokmi postihla porážka a odvtedy je odkázaná na barly. A tak som ju vozieval na vyšetrenia k lekárovi, nákupy, poštu, aj k synovej rodine na záhradku, až do toho osudného dňa..." Nepredbiehajme však udalosti.
Pán Jozef musel pôžičku splácať, a preto si ako dôchodca hľadal prácu. Našiel ju na košickom letisku ako strážca parkoviska. V práci bol aj v jednu nedeľu koncom minulého roka. So svojím Ticom červenej metalízy (ŠPZ KEM 69 - 91) prišiel domov okolo 22. hodiny, ale parkovisko pred domom na Tatranskej ulici bolo plné. "Musel som auto odstaviť kúsok ďalej, blízko kríkov, bola tam veľká tma a k tomu ešte poriadne lialo," nerád spomína na tento chmúrny večer.
Prekvapenie, z ktorého mnohým by iste hrozil infarkt, ho čakalo na druhý deň ráno. "Vstal som o piatej hodine, lebo som sa znova chystal na letisko. Pozriem von z okna a... môjho červeného Tica niet. "Podľa mňa zlodej, alebo zlodeji nešli priamo na môj voz. Proste ten stál v nevhodnom čase na nevhodnom mieste," hovorí pán Jozef. A ako tento šok prežil? "Ťažko, ale musím sa držať. Manželke sa však prihoršilo. Stále plače, nevie sa z toho spamätať. S dopravou to budeme mať komplikované, na chvíľu do prírody, na záhradku nemôže zatiaľ ani len pomyslieť. Voz sme nemali poistený. Na poistku nám peniaze nevychádzali. Policajti síce prišli hneď, ako som im zavolal, aj pátranie po meste vyhlásili. Myslím si však, že auto je už buď za hranicami alebo v nejakej garáži rozobraté na šrubky, ale nádej, síce len veľmi maličká, vo mne žije," končí svoje rozprávanie pán Jozef.
A možno sa mu v uplynulom vianočnom období o červenom Ticu aspoň snívalo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
