klamstvá, veľa z toho, čo tu bolo čítané totiž ani zďaleka nezodpovedá skutočnosti," povedal na margo obžaloby prednesenej mladou prokurátorkou sebavedomý 19-ročný muž. Jeho rovako starý priateľ spoločne s ním sediaci na lavici obžalovaných odmietol pred súdom vypovedať a tak sme sa jeho "názor" na obžalobu, na základe ktorej predstúpil pred súd, ani nedozvedeli. Isté je len to a napokon to vyplynulo aj z jeho výpovede, ktorú učinil pred vyšetrovateľom, že "dotyčná si všetko vymyslela". Na otázku vyšetrovateľa, prečo vypovedá tak a pred policajtmi, ktorí ho zadržali, vypovedal celkom inakšie, t.j., že sa ku všetkému priznal, uviedol len toľko: "Mal som strach, že ma dobijú a tak som sa radšej priznal, dobre si uvedomujúc, že pravda časom aj tak musí vyjsť najavo... Ja som sa žiadneho znásilnenia nedopustil... Je to všetko vymyslené!" Súd pristúpil k čítaniu jeho výpovede pred vyšetrovateľom preto, že v zmysle paragrafu 207 Trestného poriadku "sa zápisnica o predchádzajúcej výpovedi obžalovaného prečíta vtedy, keď obžalovaný odoprie vypovedať." Načim ešte uviesť, že obidvoch mužov, Jozefa i Viliama, prokurátor obžaloval z pokusu trestného činu znásilnenia, pretože v jeden septembrový deň vlákali do pivnice obytného bloku 17-ročnú Miriam, ktorú sa pokúsili znásilniť, ústa jej zaviazali šatkou, aby nemohla volať o pomoc, prikázali jej, aby sa im podvolila, strhli z nej šaty a pokúsili sa ju znásilniť. V tej chvíli však do pivnice ktosi vošiel. Akási neznáma osoba... Násilníci, sebavedomí a drzí, sa zrejme zľakli a vzali nohy na plecia.
Miriam, polonahá a polooblečená, roztrasená a plačúca, sa zo starej špinavej pohovky zviezla na zem... Až o hodnú chvíľu neskôr ju tam našiel jeden starší pán, ktorý šiel do pivnice pohľadať vnúčikovi pumpu na bicykel a nazrel do pootvorených dverí pivnice, o ktorej nik nevedel, komu vlastne patrí. Našiel tam ležať na zemi plačúce dievča. Tak sa triaslo od strachu, že mu ani nevedelo povedať, ako sa volá a čo sa mu stalo... Preto radšej zavolal na políciu.
Ešte v ten istý podvečer sa obaja násilníci ocitli v rukách mužov zákona. Prokurátor ich obžaloval a obaja napokon predstúpili pred súd. Jozef, ako sme už uviedli, využil svoje právo a odmietol pred trestným senátom vypovedať. Viliam, ten naopak, rečnil až priveľa, i keď sa stále točil okolo jedného jediného bodu: "Mladá si to s tým znásilnením vymyslela, celé je to postavené na vode... Je pravda, že sme boli v tej pivnici a ona tam bola s nami, ale prišla dobrovoľne, dôkazom toho je aj to, že si s nami vypila trocha vínka a potom sa uvoľnila atmosféra a došlo k tomu, čo došlo, žiaľ, ktosi chodil po pivniciach a ona sa zľakla. Začala jačať a tak sme radšej obaja ušli... K žiadnemu znásilneniu ani k pokusu znásilnenia nedošlo... Nikto z nás, ani ja, ani môj kamarát sme nemali v úmysle jej nejako ublížiť alebo ju nedajbože znásilniť, sama vošla za nami do pivnice s tým, že hľadá akúsi spolužiačku, ktorá chodieva fajčiť do pivnice. Povedala len toľko, že na ňu počká a potom s nami pila víno..."
Miriam ponúkla súdu inú verziu prípadu: "Hľadala som v ten deň svoju spolužiačku Beátu. Išla som k nim domov, zvonila som pri ich dverách, no nik nebol doma. Zišla som dolu, vyšla von a pár metrov od bloku som sa pýtala troch chlapcov, mohli mať tak desať-jedenásť rokov, či nevideli Beátu... Povedali mi, že asi išla fajčiť do pivnice. Viem, že Beáta chodila vždy dakde tajne fajčiť, aby ju mama nevystriehla... Na chodbe, tam, kde sa začínajú pivnice, postávali dvaja muži, zdalo sa mi, akoby ma sledovali..."
"Boli to dvaja obžalovaní?" opýtal sa predseda senátu.
Miriam iba nemo prikývla a potom pokračovala: "Jeden z nich sa ma opýtal, či hľadám slečnu Beátu. Odvetila som, že áno. Vtedy mi povedali, že Beáta je spolu s nimi v klubovni, ale na chvíľočku odbehla a hneď sa vráti a že môžem na ňu počkať. Potrebovala som si od nej požičať zošity, lebo som v škole predtým veľa vymeškala, a tak som sa rozhodla, že na ňu chvíľu počkám... Obaja ma presviedčali, že Beáta hneď príde... Potom ma začali núkať vínom, hneď mi naliali do pohárika, ale ja som odmietla. Keďže veľmi na tom nástojili, tak som si pohár priložila k ústam a tak akože symbolicky som vypila. Ale nepila som, len som si pery pritlačila k vínu. A to je všetko. Nie je pravda, že by som s nimi pila... Beáta však neprichádzala a tak som chcela odísť..." Ako vyplynulo z jej rozprávania, vtedy obaja "pritvrdili muziku", zvalili ju na starú zaprášenú pohovku a začali ju ohmatávať a zobliekať. Jeden ju držal za ruky, druhý vzal do ruky akýsi kus látky. "Povedali, aby som sa podvolila a ústa mi zviazali šatkou, bránila som sa, zobliekali ma, jeden z nich mi tlačil ruky a druhý ma bil po chrbáte a kričal, aby som sa nemykala, lebo ma skope... Vtedy sa mi zazdalo, akoby ktosi chodil po pivniciach a čosi hľadal, otváral všetky dvere. Vtedy sa oni dvaja zľakli a ušli preč. Nechali ma poviazanú šatkou... Nepamätám sa, čo sa so mnou robilo, viem len toľko, že som spadla na zem... Potom som si vyslobodila ústa... Ešte dnes sa trasiem, keď si na to všetko spomeniem."
K slovu sa pred súdom dostali v sprievode svojich rodičov aj traja maloletí chlapci, ktorí potvrdili, že "to veľké dievča hľadalo Beátu, čo býva na piatom poschodí, lebo si chcelo od nej požičať dajaké zošity". Vypovedali aj dvaja súdni znalci a napokon súd kauzu uzavrel tak, že oboch obžalovaných uznal vinnými z pokusu trestného činu znásilnenia a prihliadnuc na poľahčujúce okolnosti (na ich dovtedajšiu beztrestnosť a na to, že obaja sú vo veku blízkom veku mladistvých) uložil im trest na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby po dva roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu jeden a pol roka. Rozsudok nie je právoplatný.
(Mená aktérov príbehu sú z etických dôvodov pozmenené.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
