chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - Zvieratá očami osobností.
Riaditeľa Záchrannej služby Košice MUDr. Ladislava Šimáka bavia vtáky. A to nie hocijaké. Okrem zachraňovania ľudských životov zasvätil ten svoj záchrane dravcov, predovšetkým orlovi skalnému. Odchoval a vrátil do prírody s väčším či menším úspechom desiatky týchto majestátnych kráľov slovenského neba a tiež stovky ďalších vtákov. Jeho neobvyklé hobby je preňho poslaním i zábavou, venuje mu všetok voľný čas a akiste i nemálo peňazí.
"Týmito zvieratami sa zaoberám z viacerých aspektov. Jednak som odborným gestorom celoštátnej výskumnej úlohy 'Manažment populácie orla skalného', ktorej cieľom je zvyšovanie počtu týchto ohrozených vtákov. Ide o záchranu slabších mláďat, zvyčajne tých neskôr vyliahnutých, ktoré silnejšie mláďa vyhodí z hniezda alebo to slabšie skončí ako jeho potrava. Hovorí sa tomu kainizmus a dôvodom je potravová konkurencia mláďat. No k tomu som sa dopracoval až rokmi. Začínal som všelijakými inými vtákmi, 'prešiel' som rôznymi, rovnako ako viacerými sokoliarsko-ochranárskymi organizáciami." dozvedeli sme sa od L. Šimáka.
K orlom sa dostal ako dobrovoľný člen ochrany prírody. Ako to začalo? Už ako študent medicíny získal povolenie na odobratie zákonom chránených živočíchov chovaných nelegálne v zajatí. Predovšetkým na dedinách totiž býva zvykom, že šarvanci vyberajú z hniezd mláďatá dravcov, sov a iných vtákov, ktoré oni chodili po dedinách zbierať. Potom ich vracali do hniezd, no stalo sa, že niektoré boli v takom hroznom stave, že nebola iná možnosť, ako ich utratiť... "Rokmi som si získal povesť po celom východnom Slovensku, a tak mi ho vždy, keď zaistili nejakého vtáka ukradnutého z hniezda, alebo vypadnuté mláďa, doniesli. Mojimi rukami ich prešli stovky a ich osud bol rôzny. Niektoré sa podarilo vrátiť do prírody, iné skončili v zoologických záhradách, časť z nich sa nepodarilo zachrániť."
Dnes už nemá toľko kapacít ako kedysi, a tak sa rozhodol venovať všetok svoj čas orlovi skalnému, ktorý mu učaroval. No ak mu už donesú čosi iné, zvyčajne neodmietne. Čo sa týka orlov, získal si už takú povesť, že mu ich posielajú z celého Slovenska. "Ak sa nájde trebárs pri Prievidzi postrelený jedinec, naložia ho do vlaku ako spešninu a už mi len zavolajú, kedy si ho mám vyzdvihnúť... Starostlivosť o ne závisí na druhu poranenia. Ak treba, vydezinfikujem ranu, ošetrím zlomeninu, alebo zviera zoperujem. Skrátka, čo robím v práci s ľuďmi, robím po pracovnej dobe so zvieratami. Nie som chovateľom, tomuto označeniu som sa vždy bránil a chovateľov zákonom chránených druhov skôr odsudzujem, než by som si ich vážil. Ja poskytnem zvieratám starostlivosť, ktorú nevyhnutne potrebujú, potom sa ich snažím čo najskôr vypustiť, aby si neodvykli starať sa sami o seba. Navyše, nie je to najlacnejší koníček zabezpečiť dravcom, čo potrebujú a dá to zabrať aj finančne. Preto sú u mňa iba nevyhnutný čas, inak by sa mohlo stať, že by sa mi ich nakopilo viacero a veru starať sa o päť-šesť orlov nie je žiadna sranda... Vraciam ich teda čo najskôr do prírody, kde je ich miesto. Do života ľudí nepatria, a ľudia nepatria do ich života."
Ako však prezradil, jedna orlica u neho pobudla štyri roky. Choval ju na dvore vo voliére, ale mala možnosť voľného pohybu. Nikdy neodletela...
"Doniesli mi raz staršiu samicu, ktorá bola v dosť úbohom stave. Mala rozpáraný pažerák a zjavne dlho nejedla. Poznal som ju z prírody, pochádzala z okolia Prešova. Dlho som ju liečil, medzitým jej miesto v páre zaujala iná orlica. Navyše pre jej vek a trvalé poškodenie zdravia nebolo vhodné vrátiť ju späť, a tak ostala u mňa. Preukázala mi nesmierne dobrú službu. Pomohla mi odchovať zo desať malých orlíčat, ktoré naučila, ako sa o seba postarať. Zohrievala ich a kŕmila ako vlastná matka, dohliadala, aby sa nebili. Odvtedy neprestanem tvrdiť, že zvieratá vedia byť vďačné. Vďačnosť dokážu prejaviť aj tie divoké, i orly, čomu by mnohí neverili," tvrdí a dodáva, že adoptívna matka bola pre malé orlíčatá na nezaplatenie, pretože ich návrat do prírody je po kontakte s príslušníkom svojho druhu oveľa jednoduchší, než keď sú privyknuté iba na človeka. Preto sa ochranár telom i dušou snaží držať dravce, pokiaľ je to možné, od tela. Ako prezradil, počet zachránených duší už neregistruje...
"Pred pätnástimi rokmi som prednášal na nejakom kongrese v Nitre, vtedy bolo aktuálne číslo tristopäťdesiat. Odvtedy to už neevidujem, zaznamenávam si iba orlov. Okrem toho som sa však dostal i k rôznym iným zvieratám. Napríklad keď začínala v Košiciach fungovať zoologická záhrada - asi tak štrnásť rokov dozadu - som mal nejaký čas doma rysa ostrovida a leoparda čierneho. K rysovi som sa dostal tak, že poľovníci zastrelili jeho matku a potom zistili, že má mladé. Bolo im ho ľúto, a tak ho ponúkli do košickej zoologickej záhrady, ktorá však ešte nemala podmienky pre chov tejto šelmy. Riaditeľ ma preto poprosil, či ho na nejaký čas nevezmem. Keďže to bolo mláďa, súhlasil som. Doniesli mi ho ako malé mačiatko. Bolo u mňa, kým nedorástlo, potom ho vzali na chov do Bojníc. Bol to krásny exemplár s nádhernou kresbou, ktorým by sa rada popýšila nejedna zoologická záhrada. Na zvierati sa totiž prejavia nielen jeho gény, ale je na ňom zreteľne vidieť i to, ako sa o neho staráte. Dôležitý je nielen jeho fyzický, ale i psychický stav, ten nemožno podceňovať. V žiadnom prípade by sa nemala zanedbávať jeho myseľ. Aj zviera totiž myslí, vie byť vďačné, tešiť sa, či zanevrieť na kohosi... Skrátka riaditeľ bojnickej ZOO bol ním nadšený a keďže sa tam zaoberali chovom rysov, nemohol mu odolať. Za zapožičanie daroval košickej ZOO mláďa čierneho leoparda, ktoré bolo takisto nejaký čas u mňa, kým sa v zoologickej pre neho nevytvorili vhodné podmienky," vysvetľuje Ladislav Šimák. Keďže mláďa vyžadovalo celodennú starostlivosť - bolo ako malé dieťa, ktoré potrebovalo niekoľkokrát denne nakŕmiť - nosil ho prvé dni so sebou i do práce. Nejeden z kolegov spočiatku neveril, že tá čierna mačička zalezená v kúte pod posteľou je veru čierny leopard...
A čo je podľa neho nevyhnutnou podmienkou na chov ktoréhokoľvek zvieraťa?
"Zodpovednosť. Kŕmenie je len jednou stránkou veci. Musíte mu venovať potrebný čas a opateru, no starostlivosť o jeho telo nestačí. Nesmiete zanedbávať ani psychické potreby zvieraťa. Každé vyžaduje iný prístup, avšak všetky, najmä tie väčšie a divokejšie, som musel vychovať tak, aby som neohrozil svoju rodinu - nesmeli byť jedovité, zákerné, útočné. To znamenalo nájsť s ním spoločnú reč. Podľa mňa sa s každým tvorom dá dohodnúť, len sa musíte naučiť rozmýšľať a cítiť ako on. Potom sa dohodnete aj s krokodílom," presviedča nás doktor Šimák. A vyzerá to tak, že vie, čo hovorí. Jeho rukami už prešli nielen stovky rozličných vtákov - od ďatlov cez papagájov až po orly - ale i najrôznejšie cicavce (vrátane netopierov, tchorov, divých mačiek, kún či jedného kamzíčaťa) a tiež plazy. V jeho príbytku už pobudol nejeden had, jašterica či korytnačka...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
