Burianová. V prvej chvíli sa takej absurdnej smrti zdráhal uveriť. Krátko pred tragickou udalosťou mu Šlitr vhodil do schránky kreslený list jeho synovi Kubovi. Suchý sa práve vracal domov. Keď sa na ulici míňali vo vozoch, iba stiahli oblôčiky a povedali si ahoj. Nemohol tušiť, že Šlitra videl naposledy.

DOHADY A FÁMY

Tragický. Nečakaný. Náhodný. Zbytočný. Krutý. Tak svojho času charakterizovali skon Jiřího Šlitra kolegovia a blízki. Záver policajného vyšetrovania bol nemenej lakonický nešťastná zhoda okolností. Bolo to ozaj tak? Ubehlo už tridsať rokov, lež čo sa vlastne krátko po Vianociach v malom podkrovnom ateliéri vysoko nad Václavským námestím stalo?

Prečo sa neskôr zopárkrát vynorili fámy a dohady o samovražde, ba aj o vražde? Bolo to len preto, že spoluzakladateľ divadla Semafor Jiří Šlitr bol natoľko populárny a všeobecne známy, že ľudia nechceli len tak uveriť v obyčajnú náhodilosť?

Ateliér BEZ ADRESY

Zrekapitulujme si sled udalostí z 26. decembra 1969. Po obede sa Jiří Šlitr zdvihol s tým, že si musí čosi zariadiť. Svojej sestre Olge Mroženskej, švagrovi Ferdinandovi a blízkej priateľke Sylve Daníčkovej ešte pustil novú pieseň, ktorá práve vyšla na platni. Volala sa ‚Jó, to jsem ještě žil'. Neskôr sa práve toto bude Olge zdať príznačné. Keď nastal večer a Jiří sa stále nevracal, začali sa blízki vážne strachovať. Obvolávali dopravné inšpektoráty a nemocnice. Bezvýsledne. Plní obáv idú Sylva s Ferdinandom do mesta. Hľadajú Šlitrov podkrovný ateliér pri kine Blaník na Václavskom námestí, kde zbadajú jeho zaparkované auto. Telefonujú novinárovi, zahraničnému korešpondentovi Alanovi Levymu, ktorý ako jediný (!) vedel, kde presne sa pracovňa nachádza.

DVE NAHÉ TELÁ

Lenže dvere ateliéru sú zamknuté, na klopanie nik neodpovedá, hoci sa ukazovateľ plynomeru stále krúti. Zamieria na policajnú služobňu v neďalekej Krakovskej ulici. Policajti násilne otvárajú dvere. Najhoršie obavy všetkých sa potvrdzujú. Vo vnútri totiž nájdu Jiřího Šlitra a im neznáme mladé dievča. V malej miestnosti cítiť plyn. Obaja sú nahí a mŕtvi. "Museli skonať nedlho pred naším príchodom. Vankúš pod hlavou Jiřího bol ešte teplý, ale pomoci im už nebolo," spomenie si ešte po rokoch na hrozné chvíle Šlitrov švagor Ferdinand Mroženský.

Alan Levy zase rozpráva, ako mu celú udalosť stručne oznámila Sylva Daníčková. Na jeho otázku odpovedala: "Áno. Je mŕtvy. Boli tam dve telá". Vraj ako by ani nebola taká prekvapená, ako by čosi tušila o dvojitom živote milovaného človeka.

PREKVAPENIA NA BEŽIACOM PÁSE

Ale bolo to naozaj tak? Pre pôvabnú, citlivú a inteligentnú partnerku slávneho skladateľa, herca a muzikanta to musel byť skôr poriadny otras. S Jiřím Šlitrom sa zoznámila v Bruseli na svetovej výstave Expo 1958, kde rovnako vystupovala Laterna magika. Sylva, znalá niekoľkých svetových jazykov, tam robila konferencierku. A riaditeľa zase Boris Michajlov-Brin, otec Jitky Maxovej. Tak sa volala neznáma nahá deva, ktorá zomrela spoločne s Jiřím Šlitrom.

Sylve Daníčkovej to všetko náhly skon, dokázaná nevera a neskôr aj skutočnosť, že mal ešte s inou ženou dcéru Dominiku, narodenú už za ich, ako sa nazdávala, vonkoncom bezvadného vzťahu obrátilo život. "Bol to priamy zásah", priznala nedávno v televíznom dokumente o divadle Semafor.

PRÍSNE TAJENÉ SÚKROMIE

Aký vlastne bol Jiří Šlitr, umelec, človek všestranného a rozmanitého talentu, doktor práv, bravúrny pianista, svojský kresliar a tiež neústupný analytik? Ako sa mu podarilo pred všetkými známymi aj pred vlastnými rodičmi, ku ktorým mal krásny a blízky vzťah, tajiť také podstatné záležitosti zo svojho súkromia?

Psychológ, psychiater a dôverný priateľ mnohých hercov a herečiek MUDR. Miroslav Plzák tvrdí: "Jiří Šlitr bol človek, ktorý nemusel ženy zháňať. Mal ich vždy dostatok. Pre ženy bol skutočne očarujúci a vedel s nimi zaobchádzať. Ale neobyčajne dôsledne to tajil. Takže nikdy nikto presne nevedel, ktorá s ním vlastne chodila a ktorá nie".

OSUDNÁ VADA POVAHY

Režisérka Olga Sommerová o Jiřím Šlitrovi a jeho čudnej smrti nakrútila svojský televízny dokument. Ako povedala: "Všetci ho v ňom vystihujú ako nesmierne dobrého, kamarátskeho, pracovitého a zodpovedného človeka. Ak mal výraznú slabosť na ženy, tak to bola naozaj malá vada na ušľachtilosti jeho charakteru. Aj keď sa mu napokon vlastne stala osudnou".

SO VŠETKÝMI A S NIJAKOU

Jiří Šlitr však nestriedal známosti, nebol vyslovene promiskuitný. Zaujímavé je v tomto smere svedectvo jednej z hostesiek československej expozície na svetovej výstave v Montreali. Jiří Šlitr tam pol roka, od apríla do októbra 1967, vystupoval v Kinoautomate, kde sa striedal s Miroslavom Horníčkom. Vo svojom predstavení spieval anglickú verziu piesne ‚Co jsem měl dnes k obědu', ale po anglicky ani po francúzsky nevedel, a teda nemohol len tak hľadať dámsku spoločnosť mimo tamojšej československej komunity. "Hoci bolo vôkol dosť príťažlivých dievčeniec a ku všetkým sa správal veľmi priateľsky, nedalo sa povedať, že by s niektorou nadviazal intímny pomer. A keď, tak to nik netušil. Bol tam medzi chlapmi výnimkou. V jeho prípade možno povedať so všetkými a s nijakou", spomína po rokoch hosteska, ktorá si, pochopiteľne, želala ostať anonymná.

SPOLOČNÍČKA V POSTELI A SMRTI

Nič mimoriadneho sa nedozvieme ani z pátrania po mladučkej milenke Jiřího Šlitra, dievčinke, ktorú nikto nepoznal. Jitka Maxová, ako všetci jej vrstovníci, ktorí mali tú príležosť, chodila často do Semaforu. Tam sa najskôr aj zoznámili. "V celej tragédii pre mňa nebola nijaká logika. Ani som nevedel, že moja dcéra Jitka nadviazala so Šlitrom nejaký vzťah. V živote by mi na um nezišlo, že by mohol Sylvu opustiť a sklamať. Zažil som ich totiž v Bruseli. Jiřího som si veľmi vážil už preto, že ako prvý kedysi vystúpil proti nasadzovaniu eštébákov v Laterne magike pri zahraničných zájazdoch. Jitku som naposledy videl deň pred tým. Priniesla mi darčeky, žila totiž u mojej bývalej manželky," spomína otec Jitky Boris Michajlov-Brin. "Bola veselá, plná optimizmu. Určite nebola v dákej citovej kríze. Neskôr sa totiž povrávalo, že to bola jej samovražda, že Šlitra vzala so sebou. Ale to je absurdné, to je úplný nezmysel."

VÝHRAŽNÉ TELEFONÁTY

Jednako sprvoti aj Boris Michajlov-Brin pojal podozrenie. Tiež podľahol dojmu, že smrť tých dvoch bola pomstou ŠtB, že išlo o vraždu. Keď sa o celú vec začal viacej zaujímať, ozvali sa anonymné telefonáty: "Nechaj tých mŕtvych byť, nerýp do toho." Bolo to podozrivé, ale napriek tomu sa mu všetko videlo príliš vykonštruované. Kto by na smrti tých dvoch mohol mať taký záujem, aby toľko riskoval? Aj keby ich sledoval až do ateliéru, kde mohol údajný vrah - alebo vrahovia nabrať istotu, že zaspia natoľko tvrdo, aby si pri chvíľkovom uzávere plynu nevšimli, ako kachle prestali horieť?

ÚRADNÝ VÝSLEDOK VYŠETROVANIA

Otec Jitky napokon uveril, že išlo o nešťastnú náhodu.

A záver vyšetrovania kriminalistov? Ako spomína Ferdinand Mroženský: "Plynové kachle v ateliéri boli zastaralé, nemali termopoistku. Pri náhlom poklese tlaku plynu mohol plameň zhasnúť. Keď sa všetko vrátilo do normálnej podoby, plyn voľne unikal do miestnosti a zabíjal".

MILENKA Z NOTESU

Osobitú bodku pátraniu však dáva druhá časť svedectva Miroslava Plzáka: "Až v roku 1991 som sa dozvedel, čo Jiří Šlitr nikdy netušil. Istý muž mi oznámil, že Šlitra vraj dlhý čas podozrievali zo špionáže. Štátna bezpečnosť mu totiž v notese našla adresu jednej z jeho pravdepodobných mileniek, istej Švédky, ktorá bola zapletená do medzinárodnej špionáže..."

Že by na špekulácii o úkladnej vražde predsa len čosi bolo?