Preložil a vybral: Valentín BEDNARČÍK

V roku 1907 vyšla v Stuttgarte publikácia Anekdoty o Habsburgoch (Habsburger Anekdoten). Jej autorom je Dr. Franz Schnürer, knihovník knižnice cisársko - kráľovskej rodiny. Sú v nej zozbierané vtipné výroky takmer všetkých cisárov habsburgského rodu počnúc Rudolfom I. (1273 - 1291) a končiac detskými príhodami princa Rudolfa - syna cisára Františka Jozefa I. Pre tých, ktorí sa zaujímajú nielen o suchopárne roky vládnutia, vojnové víťazstvá a porážky, predstavuje zaujímavý pohľad do názorov a osobného života Habsburgovcov, najdlhšie vládnúceho panovníckeho rodu v Európe. Habsburgovci ako viacstoroční vládcovia Uhorska zasiahli aj do osudov Slovenska. Zaujímavosťou je, že dve anekdoty sú spojené s mestom Košice a obcou Luhyňa pri Michaľanoch, čo sú jediné sídla zo Slovenska spomínané v knižôčke.

Uvedieme niektoré najzaujímavejšie anekdoty, ktoré by boli aktuálne aj v dnešnej dobe. Predtým vám priblížime úvodné slová Franka Schnürera ku knižke, ktoré uvedú na správnu mieru pôvod a význam anekdot. Píše v ňom:

"Istý francúzsky spisovateľ a historik XVIII. storočia sa vyjadril, že z histórie má najradšej anekdoty. Obdobne významný nemecký historik XIX. storočia Ranke vysoko hodnotil anekdoty pri popisovaní historických udalostí.

S historickými anekdotami sa narába podobne ako s nejakým fyzikálnym prístrojom: pre dieťa je zábavou, pre vedca veľmi cenným pomocníkom, ktorý objasňuje skryté tajomstvá minulosti. V minulosti si buď vyprávali rôzne príhody o bohoch, polobohoch, hrdinoch, o svojich kráľoch a významných ľuďoch. Z tohto žriedla vyteká bohatý, široký a hlboký prúd povestí o hrdinoch, ktoré obohatili epické básne starých národov: bez anekdotického rozprávania o únose Heleny, o boji pod Trójou - ktoré nie je nijakým historickým zápisom o bojoch, ani strategickým zobrazením obliehania mesta - ale mozaikovým obrazom jednotlivých udalostí, obdobne bez anekdotických udalostí a dobrodružstiev hrdinov z Ithaky by nevznikla ani Iliada ani Odysea." Autor ďalej uvádza, že povestí starých Germánov by neboli vznikli Pieseň o Niebelungoch a žiadne nemecké hrdinské povesti. Súčasne autor poznamenáva, že "anekdoty nemusia byť celkom skutočné, autentické, aby pravdivo pôsobili." V knihe sú anekdoty vládnúceho habsburského a habsbursko - lotrinského rodu vládnúceho 6 storočí a ovplyvňoval svetové dejiny. Sú silné, zbožné, divoké, vtipné, zobrazujú srdečných ľudí, pritom so železnou nepoddajnou náturou, ktorí obohacovali čas, udalosti a okolie.

Rudolf I. (1273 - 1291)

Český kráľ Přemysl Otakar II. ovládol Rakúsko, Štajersko a Slovinsko a dostal sa do sporu s nemeckým kráľom Rudolfom. Niektorý z hodnostárov navrhol zabiť českého kráľa počas poľovačky, keby tento návrh nemecký kráľ odobril a zaplatil riziko. Nemecký kráľ návrh s nevôľou dôrazne odmietol, pričom povedal: "Hoci Otakar je našim úhlavným nepriateľom, nemôžeme pripustiť, aby sme na ňom prekročili spravodlivosť a čestnosť". Kráľ Otakar padol vo vojne s Rudolfom na Moravskom Poli v r. 1278.

Keď Rudolf dlho neúspešne obliehal hrad Weissburg, velitelia mu radili dobyť hrad útokom, aby sa ušetrili náklady vzniklé dlhodobým obliehaním. Rudolf zamietol návrh s odôvodnením: "Radšej stratím čas a peniaze, ako by som mal vystaviť mojich vojakov očividnému smrteľnému nebezpečenstvu; od nich závisí moja sláva a šťastie".

Rudolfova ochota pomáhať poddaným sa prejavila vo výroku: "Nestal som sa cisárom preto, aby som bol zavretý vo výkladnej skrini, ale preto, aby som pomohol tým, ktorí pomoc potrebujú."

Iné výroky: "Dobre vládnuť je väčším umením, ako zväčšovať hranice. Rozvahou sa krajina chráni a zveľaďuje, diktatúrou sa hranice rozširujú."

Fridrich IV. (1440 - 1493)

Keď bol cisár r. 1452 v Benátkach, ukázali mu drahocenné poklady kostola sv. Marka. Vyzvali ho, aby si zobral dar, ktorý sa mu najviac páči. Cisár stiahol z prsta prsteň s drahým diamantom a odovzdal dóžovi s poznámkou, že predchodcami bol vychovávaný k tomu, aby poklady nezmenšoval, ale rozmnožoval.

Keď zomrel istý rakúsky veľmož vo veku 93 rokov a svoj život prežil v hýrivosti a rozkoši, cisár poznamenal: "Na druhom svete musí byť asi miesto, kde zbožnosť by mala byť odmenená a zloba potrestaná, lebo na tomto svete sa často stáva, že darebákom sa lepšie darí ako spravodlivým a dobrým".

Maximilián I. (1493 - 1519)

Na rozdiel od svojho otca bol Maximilián neobyčajne štedrý. Túto vlastnosť prejavil ako malý chlapec. Keď mu raz otec dal tanier plný ovocia a k tomu peňaženku s peniazmi, ovocie prevzal a peniaze daroval služobníctvu. Keď mu otec vyčítal, odvetil: "Nechcem byť kráľom peňazí, ale ľudu a predovšetkým tých, ktorí majú peniaze".

Maximilián bol podporovateľom umelcov. Raz navštívil maliara Albrechta Dürera v jeho ateliéri. Jednému svojmu dvoranovi prikázal podržať rebrík umelcovi. Keď sa šľachtic zdráhal, rázne mu povedal: "Albrecht je viac ako šľachtic. Z každého poddaného môžem urobiť šľachtica, ale nie Dürera z každého šľachtica."

Karol V. (1519 - 1556)

Učitelia mali za úlohu naučiť malého Karola latinčinu, on však nemal k tomu chuť a tak mu pripomenuli, že je to rozkaz jeho deda. Karol ich odbil tým, že jeho dedo im určite neprikázal, aby z neho urobili učiteľa latiny. Postoj k jazykom neskôr zmenil. Ako 16 ročný plynne ovládal 6 rečí. Zvykol hovoriť: "Učím sa taliansky, aby som mohol hovoriť s pápežom, španielsky so svojou matkou, anglicky so svojou tetou, flámsky so svojimi rovesníkmi, francúzsky sám so sebou a nemecky aby som sa mohol stať cisárom". Zvykol tiež hovoriť: "Na rozkazovanie potrebujem nemčinu, na porady taliančinu a na debaty s dámami španielčinu."

Keď bol Karol v Paríži, prijali ho s oslavným prejavom, v ktorom mu pripísali všetky dobré cisárske vlastnosti. Cisár na to poznamenal: "Veľká chvála, ktorej sa nám dostalo, je pre nás o to milšia, pretože nám pripomína, akými vlastne máme byť".

Z cisárových výrokov: "Plná hrsť peňazí rozbije oceľové dvere akokoľvek by boli silné". Víťazstvo, ktoré bolo vydobyté s veľkým krviprelievaním, nie je žiadnym víťazstvom, ale úbohou biedou".

Jozef I. (1690 - 1711)

Cisár sa rád okázalo obliekal. Všimol si, že jeden jeho obľúbený dvoran sa objavil na viacerých slávnostiach v tých istých šatách. Podpichol ho: "Zdá sa mi, že ty si uzavrel manželstvo so svojím oblečením". Dvoran pohotovo odvetil: "Keď váš majestát udržuje polygamiu so svojimi šatami, potom si vyrába veľa zlých sluhov".

Mária Terézia (1740 - 1780)

Po smrti svojho manžela Karola Lotrinského sa dlhý čas neukázala v divadle. Keď sa jej druhému synovi, neskoršiemu cisárovi Leopoldovi II. narodil prvý syn, dostala správu vo svojej pracovni, kde zvykla pracovať dlho do noci. Vo svojom nočnom úbore sa vybrala ihneď do dvorného divadla. Vošla do svojej lóže, nahla sa cez zábradlie a radostne zvolala: "Poldi má syna a práve na výročie mojej svadby, ten je ale galantný!"

Cisárovná bola národom veľmi obľúbená a uctievaná ako matka. Pomáhala, kde mohla. Keď sa množili pripomienky z okolia, že by sa mala mierniť vo svojej dobročinnosti, povedala: "To by ste ma museli zabiť, len tak mi môžete zabrániť konať dobročinné skutky".

Jozef II. (1780 - 1790), osvietenec na tróne

Ak keď bol katolícky vychovaný, veľmi sa miešal do katolíckej cirkvi. Tolerančným patentom priznal slobodu evanjelikom, zrušil polovicu kláštorov okrem tých, ktoré sa zaoberali opatrovaním chorých alebo výchovou na školách, stanovil počet sviec, ktoré mali horieť počas cirkevných obradov. Nebral na vedomie dohováranie pápeža. Pruský kráľ Fridrich ho posmešne nazval kostolníkom. V mladosti sa mu stala takáto príhoda: V Prahe navštívil ústav na výchovu dcér dôstojníkov, ktorý financovala Mária Terézia. Nechal si predstaviť všetky chovanky a zaujímal sa o ich želania. Až na jednu všetky si žiadali svetské záležitosti. Jedna slečna ho takmer uviedla do pomykova, ostýchavo ho prosila o povolenie stať sa mníškou. Jozef prudko zareagoval, či by sa radšej nechcela vydať. "Dám Vám dôstojníka, generála". A keď trvala na svojom, zvolal: "a keď by som ja Vás požiadal?" Vtedy slečna červenajúc sa odpovedala: "V takom prípade by som pouvažovala". Jozef hneď rozhodol: "Nemáte povolanie na kláštorný život, vašu prosbu nemôžem splniť".

Ako sa cisár staral o život svojich vojakov, vidno z listu, ktorý zaslal veliteľovi pri obliehaní Belehradu: "Nešetrite pušný prach, ani strelivo, ale šetrite krv mojich vojakov!"

Pri návšteve jedného pluku počas výcviku počul, ako dôstojník grobianil vojakovi. Prísne mu dohovoril: "Pane, pozabudli ste sa! Tento vojak je rovnako dobrým človekom, ako vy. Je tak vašim bratom, ako mojim. Neželám si, aby sa s mojim poddaným v službe štátu grobiansky zaobchádzalo!"

Raz cisár stretol transport regrútov, podľa oblečenia roľníckych synov. Prezrel si ich a poznamenal: "Prečo sa títo ľudia potrební v roľníctve berú na vojenčinu? Prečo radšej neodvedú viedenských povaľačov vo vyleštených čižmičkách!"

Po prvom predvedení opery Únos zo Serailu, cisár poklepal po pleci Mozarta a povedal: "Veľmi pekné, veľmi dobré, len je tam priveľa nôt". "Práve toľko ich je, koľko je potrebné", odvetil umelec.

Cisár rád cestoval a aby sa vyhol oslavám a ceremóniám, najradšej inkognito. Raz sa zastavil na jednom poštovom úrade, kde sa práve pripravovali na krst novorodenca. Cisár sa ponúkol za krstného otca. Keď farár zapisoval do knihy novorodencov, spýtal sa ho: "Meno?" "Jozef". "Priezvisko?" "Druhý". "Povolanie?" "Cisár". Prítomní nevedeli, či je to skutočnosť alebo si niekto robí vtip z cisára. Až keď odovzdal bohatý dar, prekvapeniu nebolo konca kraja.

Istý šľachtic sa dopustil zločinu a sám cisár ho odsúdil k tvrdému trestu. Priatelia odsúdenca orodovali u cisára za zmiernenie trestu s poukázaním na šľachtický pôvod. Cisár ostal neoblomný: "Zločin je raz zločinom! Keď sa nehanbil vykonať zločin, nemá sa čo hanbiť podstúpiť zaslúžený trest! Nemožno pripustiť rozdielny prístup, kde by potom bola spravodlivosť!"

Arcivojvoda František Karol (1802 - 1878), otec cisára Františka Jozefa I.

Rád sa stýkal s neurodzeným ľudom. Pri ceste v Štajersku sa k nemu pripojil istý horal - Štajerčan. Považoval arcivojvodu podľa oblečenia za dobre situovaného Viedenčana. Keď mu obšírne zreferoval o svojej rodine, začal sa vyzvedať u spolubesedníka. "Čím bol Tvoj otec?" "Cisár." Hneď ho napomenul, aby nerobil vtipy, lebo jeden Štajerčan povedal niečo o cisárovi a bol za to vyšetrovaný a dokonca zavretý. "No a čím bol tvoj brat?" "Cisár." Spolubesedník ožil, figliarsky zažmurkal "A máš syna?" "Františka." "Tiež cisár?" smial sa horal. "Áno." "Máš aj ďalšie deti?" "Druhý syn Max je tiež cisárom." "A ty nie si cisár?" spýtal sa zrazu neistý Štajerčan. "Mohol som byť, ale som k tomu nemal chuť." Horal sa veselo bavil, poklepal spolubesedníka po pleci so slovami: "Škoda, že nie si poľovník, bol by z teba výborný poľovnícky latinár. Keď najbližšie pôjdeš do Mariazellu, tak sa choď hneď vyspovedať, ty cisársky latinár." Až neskôr zistil, že spolubesedník hovoril pravdu. (Otec bol cisár, brat Ferdinand tiež, syn František Jozef I. a Maximilián bol mexický cisár. Mariazell je chýrne pútnické miesto v Rakúsku ako naša Levoča).

František Jozef I. (1848 - 1916)

Pri návšteve Temešváru ho čakalo veľa žiadateľov. Spozoroval, že medzi nimi stojí mladá dáma s uplakanými očami, ktorú zástup stále odtláčal. Predvolal si ju. Zistil, že sa chce vydať za dôstojníka, ale sa nemôžu vziať, lebo nemajú dosť peňazí na zloženie kaucie. Žiadala cisára, aby mu kauciu odpustili. Cisár jej vysvetlil, že zákon je nad ním a on ho musí repšpektovať. Prisľúbil zaplatiť kauciu, čo sa aj stalo a mladí sa potom zobrali.

V roku 1867 štrajkovali murári vo Viedni. Keď sa cisár o tom dopočul, zavolal si policajného riaditeľa a ministra spravodlivosti, ktorí mu podrobne zreferovali o nepokojoch. Cisár na záver vyhlásil: Želám si, aby aj robotníci chodili spať nasýtení."

Pri svojom pobyte v Budapešti sa cisár vybral so svojou manželkou do mestských lesov. Pri spiatočnej ceste nastúpil do železničného vozňa lokálky spolu s ňou. Sprievodca ich spoznal a hneď chcel vlak vypraviť. V tom videli bežať chlapca k pokladni a dievča k vlaku. Na zlosť sprievodcu zakopalo práve na dvere oddelenia, kde sedel cisár s manželkou. :Cisár s úsmevom pokynul sprievodcovi: "Nechajte ich nastúpiť, sú to moje deti."

Cisár sa prechádzal vo svojich lesoch v blízkosti mesta Gödöllö. Pristúpil k nemu roľník, ktorý sa mu posťažoval, že celkom vyhorel. Nemá prostriedky na novú výstavbu. Nejako by si už pomohol, keby dostal aspoň stavebné drevo z cisárskych lesov. Cisár mu povedal, že to nejde tak rýchlo, ako si myslí. Musí o žiadosti poinformovať svojho ministra, nech počká niekoľko dní. Súhlas dostal.

Cisár si všimol pri cestách po krajine, že vždy sa nájdu jednotlivci, ktorí mu chcú odovzdať svoje žiadosti spísané do listu. Tie potom osobne preberal buď priamo na mieste alebo na osobnej audiencii. V Luhyni pri Michaľanoch jeden robotník mu chcel odovzdať žiadosť a rozhorčene zvolal: Život alebo spravodlivosť!" Cisár prevzal list s poznámkou: "Len pokojne, pokojne, najprv záležitosť preskúmame a potom spravodlivo rozhodneme." Pri návšteve veľkého strojárskeho podniku v Košiciach si cisár všimol, ako polícia bráni jednému robotníkovi prístup k nemu. Dal pokyn, aby mu nebránili a osobne ho prijal. V knižôčke sa neuvádza, čo chcel Košičan u cisára vybaviť a ako pochodil. Košice, Luhyňa a Michaľany sú jediné sídla na Slovensku, ktoré sú v knihe uvedené ako sídla vzniku anekdoty.

Raz cisár navštívil vojenskú strelnicu. Vyzvali ho, aby si zastrieľal na terč. Prvá strela sa dotkla čierneho poľa, druhá vľavo hore, tretia vľavo dole. Cisár na to žartom poznamenal: "Poďme ďalej! Čím ďalej, tým je to horšie."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.