na ihličnaté stromy, trochu skál a večer aj na niečo, čo sa podobalo polárnej žiare. Mnohí sa na to nechali nachytať a priznávam sa, že aj ja. Ale to bol len odraz svetiel z letiska od mračien a kúsočka snehu. No akokoľvek to bolo, ten efektný a pekný pohľad stál za to.
V okrajových štvrtiach Helsínk ľudia bývajú v typických škandinávskych domčekoch bez nejakých zvláštnych okrás zvonku. Kostoly, múzeá, školy, opera, divadlá a vládne úrady sídlili v historickývh stavbách. Dokonca aj moderné nákupné centrá boli umiestnené v budovách podobného charakteru. Pokiaľ si spomínam, tak som nenašla ani jednu, ktorá by sa mi nepáčila nevynímajúc ani takú bežnú stavbu ako budovu autobusovej stanice. Vraj patrí medzi jednu z najkrajších v Európe. A čo viac, pred hotelmi trochu vyššej triedy boli zvonku, po oboch stranách vstupu, asi tak trojmetrové fakle s horiacim ohňom. Večer to dotváralo atmosféru nočného mesta plného neónových svetiel, predčasnej vianočnej výzdoby, pútačov patriacich nákupným centrám (boli snáď všade - pozn. red.), rýchloobčerstveniam, barom, ako aj veľkoplošné neónové reklamy pre rôzne firmy od výmyslu sveta.
Fíni mi vo všeobecnosti pripadali dosť pohodlní a trochu aj leniví. Napríklad určite viac ako polovica motoristov bola na zimu pripravená už od októbra, a niektorí aj skôr... To čo je u nás povolené len vozidlám záchrannej služby ako sú napr. hroty v pneumatikách na zimné cesty, je tam úplne bežné. Nedalo sa nevšimnúť si to, lebo idúce autá tým pádom vydávali trochu rozdielne zvuky. Veď predsa nejaký domáci nebude riskovať, že do rána mu primrzne príjazdová cestička a on sa autom nedostane do toho mierneho kopčeka.
Počasie v priebehu môjho pobytu sa mi vôbec nezdalo ako zima vo Fínsku. Veď napríklad poslednú noc som mala tú česť aj zmoknúť. A to som tam išla nabalená a pripravená na sneh po kolená. Trochu som z toho bola sklamaná, ale nemyslím, že by sa mi páčilo to, čo sa tam rozpútalo krátko po mojom odchode. Veď to bola len taká menšia chumelica, ktorá u susedov za západnými hranicami lámala stromy. Vraj kým došla do Fínska, trochu oslabla. Ale aj tak. Človek sa vybaví napríklad lyžiarskymi rukavicami pre prípadný sneh a po ňom ani chýru ani slychu. Teda až na jeden deň, keď boli ulice trochu posypané bielym popraškom sťaby to bol cukor.
Ak už ste vo Fínsku a nevyskúšate pravú fínsku saunu, je to hriech. Na to som prišla, až keď som ju vyskúšala. Spočiatku som však protestovala, lebo veľmi neznášam horúčavy a nikdy predtým som ešte v saune nebola. Ale dala som sa presvedčiť a neľutujem. A navyše, stačilo sa len zviesť výťahom do suterénu, vyzliesť sa, vliezť si pod sprchu a šup do takej malej miestnosti so schodíkmi, či skôr stupienkami na oddych, obloženej drevom a samozrejme s vysokou teplotou okolo 90 stupňov. Mali sme tam čosi ako pec naplnenú veľkými žeravými uhlíkmi a vedro s vodou a naberačkou. No nikto ma predtým neupozornil, že keď hodím vodu na uhlíky, tak nesmiem byť blízko, a že teplota prudko stúpne o nejakých tých 10 stupňov. No nič to. Prišla som na to aj sama. A po takej dobrej polhodinkovej saune (to som bola sama prekvapená, že som tam toľko vydržala) sa môže ísť niekam žiť.
Čo sa týka kultúrneho vyžitia, možností bolo hneď niekoľko. Od kín (ktoré mimochodom každý pondelok ponúkali zľavnené lístky teda aspoň to, v ktorom sme boli celá partia), divadelných predstavení, muzikálov, opery, baletu cez hokej. A čo som si nemohla nevšimnúť, bol v deň môjho odchodu "Opening Concert of Moscow in Helsinky festival", po ktorom nasledoval galavečer s "Russian dinner" . Dosť ma to lákalo (reklamné plagáty boli statočné), ale len do chvíle, kým som nezistila cenu 300 FIM, čo znamenalo asi tak 2220 Sk. A navyše to začínalo v čase, keď som už bola v Prahe na ceste domov.
Ak vám niekto povie, že vo Fínsku sa nekradne a Helsinki sú jedno z najbezpečnejších miest, tak vlastne hovorí pravdu. Fíni sú veľmi poctiví a klamať, či kradnúť by ich snáď ani nenapadlo. Ak sa to niekomu stane, tak ho s najväčšou pravdepodobnosťou neokradol domáci, ale nejaký cudzinec, či turista. A o tých v Helsinkách nie je až taká núdza. (Úplne náhodou sa mi podarilo stretnúť jednu skupinku Čechov.) Tovar mávajú obchdníci vystavený vonku na ulici a nepodarilo sa mi vidieť nič ako mrznúcu predavačku, ktorá stráži stojan s tovarom. Jedinú negatívnu skúsenosť s kradnutím som mala v jeden večer, po vydarenej párty na Helsinkskej univerzite. Zastavili sme sa ešte v miestnom Irish pube Molly Melone's na pivo. Kedže fínske čapujú bez peny, a nikto nevie ako je to možné, tak sme si dali anglické. Aspoň sme boli zladení s živou hudbou, kapelou priamo z Anglicka. Museli sme uznať, že boli fakt dobrí. A ako sme tak sedeli v družnej debate, prišla zrazu nejaká slečna, či hovorím po anglicky. Neviem ako som jej bola schopná rozumieť, lebo to čo povedala, povedala véééľmi rýchlo. No pochopila som, že práve videla odchádzať nejakú dievčinu so sakom podobným mojím nohaviciam. Nečakala som a spolu s dvoma kámošmi sme bežali ozlomkrky dolu (boli sme totiž na poschodí). Tam sme ju stihli ešte pri dverách. Bola to mladá, dobre oblečená dievčina (mala na sebe pekný kožuch). Či bola Fínka, to neviem. Ale rozumela anglicky. Vysvetlili sme jej, že je to moje sako a ona akoby príliš spoločensky unavená alebo inak omámená sa začala ospravedlňovať. Tvrdila, že jej to je veľmi ľúto, že nechcela, a že vraj ona má veľmi podobné. Ešte raz sa ospravedlnila a pobrala sa preč. Ostala som v miernom šoku. U nás by som určite nikoho nestihla pri dverách, a keby aj náhodou áno, tak by sa so mnou nebavil, ale jednoducho utiekol. A už vôbec by ho, alebo ju, nenapadlo ospravedniť sa. Ale moje celkové spomienky a pocity z Fínska sú pozitívne. Jediné čo mi veľmi chýbalo, bolo slnko. Počas celého týždňa som ho videla len raz. Keď som odchádzala a lietadlo stúpalo nad mraky. Dokonca aj to zlé sa na dobré obrátilo. Takže, čo dodať. Treba to zažiť a vidieť.
Autor: KUČIERKA
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
