vysvietenie tromfov odpovedať zničujúcou rekontrou.

Po odvetných ťahoch KDH a DS sa pozícia začína nepáčiť všetkým. SDK je naskutku v rozvalinách, fakticky zrušená je Rada predsedov. Bojuje sa o predsedníctvo (P SDK), ktoré by radi potopili Čarnogurský s Langošom. Tu však už narážajú aj na odpor trpaslíkov SDSS a SZS. Princíp je v tom, že ak zostane ako-tak v prevádzke P SDK, ťažko hovoriť, že "SDK dnešným dňom (pondelok) prestalo existovať" (Langoš, Palko). Zrada je v tom, že v P SDK mali KDH plus DS i doteraz iba jedného zástupcu (Langoš), takže ak všetko ostatné bude naďalej jeho zasadnutia obsielať, orgán v zásade funguje. To je cieľom Dzurindu. Jazýčkom na váhach sú dve malé strany, ktoré absolútne stratili orientáciu v mocenskom boji a ich pohyb v neprehľadnom areáli je úplne zmätočný. (Zelený predseda Ambroš napríklad "víta vznik SDKU s pochopením, pretože to dáva možnosť SZS zviditeľniť sa a zvýšiť si preferencie"!!. Ambroš nechce vtiahnuť SZS do SDKU, "lebo orgány mu dali mandát rokovať iba o ÚNII". A teraz buďme múdri.)

Ťažiskom zápasu je ale najmä poslanecký klub SDK, k čomu výrazne prispela časová kolízia so schôdzou parlamentu, takže na kopije sa ide celkom verejne. Podľa predstáv i požiadavky KDH i DS by sa do zajtra mali spriehľadniť pomery. Čiže všetci "dzurindovci" dostali výzvu, aby vyšli na božie svetlo. V konzervatívno-kresťanskej platforme je temer všetko jasné - deviati sú KDH, šiesti SDKU a jedna Sabolová (tá sa asi nepohne nikam.) DS je absolútne konzistentná, odtiaľ Dzurinda nedostane nič.

Hotová dráma sa však rozpútala v liberálnej platforme. Nezničiteľný Budaj dňom a nocou obrába kolegov, nesmierne vzácna je totiž každá jedna duša. Predseda Harach a šéf klubu Roman Kováč sa už, zdá sa, rozhodli pre SDKU. Do päťkoalície naopak smerujú okrem Budaja Švec a Ficker. Ďalší zástupcovia DU v parlamente sa však zakuklili, nekomunikujú a nejavia zatiaľ známky, že by boli pripravení vyriecť do zajtra rozhodné slovo. Niet sa čo diviť, v hre je ich politická budúcnosť. Týmto smerom tlačí na pílu Dzurinda - kto skôr príde, ten melie. Psychologický tlak na klub DU, kde sa rozhodne o nových vnútorných silových pomeroch v SDK, je proste o tom, že ten kto sa nezaváha teraz, keď ide o celý bank aj premiérovi, bude na kandidátke SDKU v roku 2002 vééľmi, vééľmi vysoko.

Handicapom premiérovho politického výpalníctva je, že so zelenými a socdem sa v SDKU tak či tak nepočíta, a ani títo nespájajú svoju budúcnosť s SDKU. Ich pozícia preto speje do neutrality - za Dzurindom ísť nemôžu, ale tézu o rozpade SDK tiež neprijímajú. Zajac a spol. však tlačia na to, aby sa "nová realita" premietla i do štruktúry klubu. Teda ak sa má "klub SDKU" v rámci SDK vymedziť, štvorčlenné frakcie zelených a socdem by akosi eliminačnou metódou mali spadnúť do spolku päťkoalície.

Keby sa tento teoretický zámer podarilo realizovať, platforma SDKU by sa dostala do výraznej menšiny, bez ohľadu na koncovku v klube DU. To by sa už Dzurinda ocitol v hlbokej defenzíve, a mohlo by sa prikročiť ku korune operácie: premenovaniu klubu SDK na, povedzme, "koaličný klub". Čo by bol dvojnásobný verejný signál: Po prvé samostatná, povedzme "mikifrakcia", po druhé zmena mena. A to by už nikto - napr. ani komentátori Pravdy - nemohol potom pochybovať, že "SDK prestala existovať".

Až iba ak sa tento manéver zavŕši, môžu nastúpiť ďalšie politické konzekvencie. Tie sú však i pre KDH a DS limitované zatiaľ neprekročiteľným tabu - nedotknuteľnosťou premiéra. Ministerské stoličky by sa však roztriasť mali...