a Čečejovcami. Podpísala sa pod ňu nielen klzká cesta, ale podľa všetkého i neobozretnosť jedného z vodičov, ktorý zjavne neprispôsobil okolnostiam spôsob svojej jazdy. Vozidlo idúce smerom z Rožňavy na Košice sa v najnevhodnejší čas ocitlo v protismere, kadiaľ práve prechádzal iný autobus. Skončilo to katastrofou, na ktorú Košičania tak rýchlo nezabudnú. Ešte i dnes, rok po tragickej udalosti, majú mnohí scény z osudného rána v živej pamäti. Štyridsaťjedenročný Jozef Szaniszló z Turne nad Bodvou, ktorý v jej dôsledku prišiel o obe nohy, na ten deň nezabudne nikdy.

"Šiel som v to ráno do práce, stál som v autobuse smerujúcom do Košíc hneď pri šoférovi. O tej osudnej zrážke neviem nič. Na nič sa nepamätám, viem iba, že som lekárom povedal ako sa volám a odkiaľ som, potom som upadol do bezvedomia. Päť dní som ležal v kóme a keď som sa zobudil, bol som bez oboch nôh. Prvú mi amputovalo v podstate pri nehode, druhú museli odrezať v nemocnici, vraj sa nedala zachrániť," rozhovoril sa o najčernejšom dni svojho života pri našej návšteve Turne nad Bodvou pán Szaniszló. Vtedy sa pre neho veľmi veľa vecí zmenilo, ale muž, z ktorého vyžaruje sila a odhodlanie, nepodľahol osudu. Otec štyroch detí vedel, že sa nemôže poddať. To, čo nasledovalo, bolo nesmierne ťažké, ale zvládol to. Dnes chodí za pomoci protéz a rovnako aktívne, ako sa ponúkol, že nám uvarí kávu, pílil vraj i drevo a rýľoval záhradu. Pomáha rodine ako vie, snaží sa byť užitočný.

"Bolo to ťažké, ale povedala som mu, že ho nemôžeme ľutovať. Že život jednoducho ide ďalej a treba ho žiť," povedala nám pani Szaniszlóová. Žiaľ, inak to nejde.

"Že nemám nohy, bola prvá vec, ktorú som si uvedomil, keď som sa prebral z bezvedomia. Siahol som si na ne a zistil som, že od kolien dolu nič nie je. Zľakol som sa, moje prvé myšlienky patrili rodine. Strašne som sa bál, čo bude s deťmi, kto sa o nich postará... Hneď som privolal doktora a prosil som ho, aby zavolal manželke a povedal jej, čo sa stalo. Nevedel som, že som v bezvedomí strávil päť dní a žena už bola medzitým niekoľko krát za mnou," pokračoval v rozprávaní pán Szaniszló. Ako dodal, keď sa stretli, nebolo to pre nich ľahké.

"Manželka sa snažila byť silná, ale nevydržala to, rozplakala sa. Myslím, že to znášala oveľa horšie ako ja, bolo toho na ňu veľa. Bol som v kóme niekoľko dní a doma boli štyri deti, ktoré mohli prísť o otca... Keď som sa prebral, bola to pre rodinu veľká úľava, no museli sme si povedať, ako budeme ďalej žiť. Vedel som, že kvôli deťom musím bojovať."

Muž strávil v nemocnici niekoľko týždňov. Okrem zranenia nôh mal zlomenú ruku, prasknutú lebku, vybité zuby, zošívali mu pery, uši, o operácii svedčí i jazva na bruchu... Boj so smrťou vyhral po niekoľkých dňoch, popasovať sa so životom však trvalo dlhšie. Jeho vôľa si zaslúži obdiv.

"Všetko sme museli vybavovať - na vozík i barle som čakal celé týždne. Nevedel som sa dočkať, chcel som byť mobilný, nebyť pre rodinu príťažou. Spočiatku to nebolo vôbec možné, nemal som nohy, a jednu ruku som mal v sadre. Bol som odkázaný na jedinú funkčnú končatinu, nevedel som sa o seba postarať. Museli mi podávať jedlo, vodu, kúpať ma, pomáhali mi na záchod... Tak veľmi som chcel chodiť a urobiť si, čo sa dá, sám. Keď mi koncom apríla dali barle, hneď som na nich začal chodiť. Tešil som sa, keď som spravil krok, dva, keď som prešiel celú izbu. Keď ma v júni zavolali na rehabilitáciu, už som sa nepotreboval nič učiť, chodil som úplne sám."

Jozef Szaniszló vie, že musí trénovať. Každý deň si nasadzuje protézy a prejde nejakú vzdialenosť, minimálne si zájde ráno do dediny po noviny. I teraz, v zime, keď je vonku nevľúdne a klzko, čomu sa poniektorí veľmi čudujú. Aj keď sa v jeho živote veľa zmenilo, ľuďom sa takisto nevyhýba.

"Niekedy, keď ide žena na nákup, poprosím ju, aby ma na vozíku odtlačila do krčmy na jedno pivo. Chcem byť medzi ľuďmi, hovoriť s nimi, nedá sa žiť uzavretý doma," hovorí.

Ako nám prezrádza pani Szaniszlóová, manžel sa snaží urobiť, čo sa dá.

"V lete na stoličke zrýľoval kus záhrady a minule s chlapcom posediačky pílil i drevo."

Szaniszlóovci majú štyri deti - najstarší je jedenásťročný Gabriel, dievčatká Melinda, Marika a Andrejka majú dvanásť, deväť a šesť rokov. Svojho otca milujú a podľa mamy urobia všetko, čo mu vidia na očiach.

"Obskakujú ho i vtedy, keď to nie je potrebné, lipnú na ňom," tvrdí pani Mária.

Deti a otec vraj mali vždy veľmi silný vzťah a práve to Jozefa najviac mrzí - že už to nebude nikdy ako predtým.

"Netrápi ma ani tak to, že rodina utrpela mojím zranením ekonomicky, ako to, že sa deťom už nikdy nebudem môcť venovať tak ako predtým. Chodili sme často do prírody, zbierali sme huby, chodili sa sánkovať, hrávali sme so synom futbal... Zrazu sú pre mňa mnohé veci nedosiahnuteľné, pritom ich hodnotu si niekto vôbec neuvedomí," vzdychne si Jozef.

Aj keď o tom nechce veľmi hovoriť, ani finančne nie je rodina na tom najlepšie. Celé mesiace poberal pán Szaniszló nemocenské dávky od sociálnej poisťovne, ktoré boli vyrátané zo základu jeho príjmu a ten nebol vysoký.

"Som vodič z povolania, roky som jazdil na autobuse, potom som robil kamionistu. Môj základný plat bol veľmi nízky, prilepšoval som si diétami," hovorí. Ako prezrádza, do októbra teda poberal iba čosi cez tritisíc korún, manželkina podpora v nezamestnanosti predstavovala ešte o čosi menej. Ak k tomu prirátame i rodinné prídavky na deti, rozpočet šesťčlennej domácnosti nebol vysoký. Koncom minulého roka pánovi Szaniszlóovi konečne priznali invalidný dôchodok, ktorý tvorí bez sedemdesiatich piatich korún rovných päť tisícok, rodina si však vyskakovať nemôže.

"Pred rokom v januári som sa dozvedela, že dostanem výpoveď, že moje miesto v práci idú rušiť. Prišlo to v najnevhodnejšiu chvíľu, všetko sa to na nás zosypalo. Dnes žijeme, ako sa dá, robíme všetko pre to, aby deti nepociťovali nedostatok. No je to ťažké, navyše u nás všetko tak dlho trvá... Manželovi by mali zo sociálnej poisťovne priznať nejaké kompenzačné dávky, vybavujeme to už viac ako pol roka. Začiatkom júla nám povedali, že vstúpil do platnosti nejaký nový zákon, že musíme počkať, lebo sami nevedia, čo sa zmenilo. Mali sme prísť v auguste, potom sme niekoľko týždňov vybavovali potrebné potvrdenia. Podarilo sa nám to zosumarizovať až v októbri a minulý týždeň za nami konečne prišli. Ešte vždy však presne nevieme, čo tým vlastne manžel získa. Mal by dostať nejaký príplatok za vozík a barle, možno i nejaké peniaze na benzín," konštatovala pani Szaniszlóová.

Keď sme už pri benzíne, aj keď pán Szaniszló už na autobuse či nákladnom aute nikdy jazdiť nebude, osobné auto potrebuje, sú to jeho druhé nohy, keď potrebuje prejsť väčšie vzdialenosti. Načas mu s tým pomohol jeho svokor, ktorý mu dal k dispozícii starý poľský Fiat.

"Auto však má už dvadsaťšesť rokov a dlho slúžiť nebude. Navyše, ak mi na ňom počas jazdy čosi 'odíde', sám to nezvládnem, nemôžem vymeniť ani koleso," poťažkal si Jozef. Prezradil, že keď mu bolo najhoršie, pomohol rodine i švagor, s ktorým sa dlhšie nestýkali.

"S bratom sme mali nejaké nezhody kvôli dedičstvu, dlho sme sa vôbec nerozprávali. Keď sa však dozvedel o tom nešťatí, okamžite zavolal a ponúkol pomoc. Keď bolo potrebné čosi urobiť, vždy prišiel, nemôžme ho však celý život otravovať. Musíme si pomôcť sami," dodala manželka.

Spýtali sme sa jej, ako prežívala prvé dni po mužovej nehode a ako sa o nej vôbec dozvedela.

"Šla som v ten istý deň do Košíc po občiansky preukaz. Premávka bola usmernená cez Cestice. Na spiatočnej ceste som počula dvoch chlapov hovoriť o raňajšej nehode. Keď som prišla domov, hneď som volala mužovi do práce, či tam je. Povedali mi, že ho v ten deň ešte nevideli... Ihneď som volala do Šace na centrálny príjem, ale tam jeho meno neevidovali. Poradili mi zavolať do starej nemocnice. No a tam mi povedali, že muž prišiel o nohu. Počkala som teda na deti, kým prídu zo školy a odniesla som ich k starým rodičom do Drienovca. Povedala som im o nehode, ale to, že otec prišiel o nohy sa dozvedeli až neskôr. Sama som tomu spočiatku nechcela veriť," povedala nám pani Mária.

Žiaľ, bola to pravda. Po príchode do nemocnice sa žena dozvedela, že jej muž je na operačnom sále a práve prišiel i o ďalšiu končatinu...

"Bol to šok, ťažko som to znášala. Sama neviem, ako som to zvládla, veď v prvých dňoch lekári s istotou nevedeli ani to, či sa vôbec z bezvedomia preberie. Bála som sa to povedať deťom. Ale chcela som, aby sa to dozvedeli radšej odo mňa, ako od niekoho cudzieho," dodáva. A tak im to teda večer povedala. Nezvládla to a rozplakala sa spolu s nimi. Začala sa zaoberať tým, čo bude ďalej...

Muž sa jej domov síce vrátil, avšak už nie ako predtým. Zaujímalo nás, čo sa v jeho živote zmenilo najviac.

"Odrazu som bol odkázaný na deti. Dovtedy oni potrebovali mňa, teraz potrebujem ja ich. Odkedy mám protézy, je to už lepšie, no keď ich napríklad nemám nasadené a potrebujem trebárs pohár vody, okamžite poň bežia. Je to zvláštny pocit. Mojim zranením sa nezmenil iba môj a manželkin život, i decká sa veľmi zmenili. Sú zodpovednejšie, rýchlejšie vyspeli. Na rozdiel od iných detí si uvedomujú krutosť osudu..." konštatuje smutne muž, ktorého osudná zrážka pripravila o zdravie. Muž, ktorý, paradoxne, prejazdil ako vodič z povolania dvadsaťdva rokov bez nehody...

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.