pripomína kozu so vzpriamenými, na konci hákovito zahnutými rožkami, gorali ho preto nazývajú kožica. Samec kamzíka má zhruba rovnakú hmotnosť ako človek, samica je trocha menšia. Kamzíky za päť minút dokážu prekonať navýšenie 400 m. Túto schopnosť im umožňuje srdce, ktoré je o dosť väčšie ako srdce človeka. Hravo zvládnu sedem metrové skoky na všetky štyri nohy, ale rekordne skáču do hĺbky - prekonajú až 20 metrov! Alpinistickú zdatnosť využívajú pri súbojoch počas ruje. Ich rýchle skoky hraničia s leteckou akrobaciou. Samec sa snaží protivníka zasiahnuť rožkami do lopatiek a zvaliť ho na zem. Rožky samíc sú menšie, slúžia ako donucovací prostriedok pri výchove a ochrane mláďat.

Na Slovensku je kamzík pôvodný vo Vysokých Tatrách, kde vytvoril tatranský poddruh. V dávnej minulosti, po dobe ľadovej, žil aj v Nízkych Tatrách, kde v Ludrovskej doline našli kamzičiu čeľusť starú asi 9000 rokov. Už od nepamäti sa kamzík stal predmetom neľútostného lovu. Podtatranský ľud žijúci v ťažkých existenčných podmienkach potreboval z kamzíka mäso na obživu, kožu na ošatenie - na kožušteky, nazývané serdaky, rukavice-palčáky a na baranice. Keď sa rozšírili chýry o liečivých účinkoch bezoárových guliek, ktoré má kamzík v bachore, záujem o lov sa zvýšil aj medzi lekárnikmi. Daniel Fischer, mestský apatiekar v Kežmarku (1695 - 1746) z bezoárových guliek vyrábal údajne účinný liek. Najznámejším pytliakom všetkých čias zrejme bol Ján Lysý z Javoriny, prezývaný Jonek, ktorý vraj mal na svedomí tristo kamzíkov. Koncom 19. storočia bol majiteľom lesných veľkostatkov v Javorine knieža Hohenlohe, ktorý pytliakov prenasledoval a tvrdo trestal. Napriek tomu vybíjanie kamzíkov pokračovalo. Kamzičie mäso ľudia jedli nielen z hladu, ale aj z povery, že po ňom budú vrtkí a svieži ako kamzíky. Dostanú sa aj k tatranským pokladom, pričom im mala pomáhať rastlina kamzičník rakúsky, ľudovo kamzičie korienky. Kamzičiemu loju prisudzovali liečebné účinky. Poľovníci, šľachta a mestská buržoázia, nosili ako ozdobu za klobúkom štetku z chrbtovej srsti kamzíka. Táto obyčaj sa udržala u tirolských nimródov.

Kamzík našiel uplatnenie vo výtvarných prejavoch podtatranského ľudu, ale i na erbe veľkolomnickej rodiny Berzeviczovcov a na úžitkovom textile spišských feudálnych rodov - Mariássy, Czáky, Görgei, Wieland. Stal sa aj ústredným motívom emblému Tatranského národného parku.

Na prechode 19. a 20. storočia kamzíka tak intenzívne prenasledovali, že v dvadsiatych rokoch musela byť vyhlásená jeho čiastočná ochrana. Od roku 1965 sa stal prísne chráneným druhom. Napriek tomu sa jeho počet neustále zmenšoval až po 350 jedincov, čo predstavovalo existenčné ohrozenie tatranského kamzíka. Aby sa vytvorila náhradná populácia vypustili do Nízkych Tatier tridsať kamzíkov odchytených v TANAPe. Táto skupina sa rýchlo rozrástla a lepšie prosperuje ako jej materská vysokotatranská populácia.

V roku 1963 pokusne vysadili v Slovenskom raji 6 kamzíkov alpského pôvodu. Kamzíky sa rozmnožili na vyše šesťdesiathlavé stádo, ktoré spôsobuje rozsiahle škody na rastlinnom pokryve skalnatého podložia. Spustil sa degradačný proces kvetenstva ponikleca alpského, ktorý patrí medzi najvzácnejšie pôvodné druhy flóry. Ochranári sa obávajú aj prenikania kamzíka alpského do Tatier, ktorý by krížením s pôvodnou tatranskou populáciou spôsobil jej genetické narušenie (hoci práve prísun takejto "novej krvi" často vedie k vylepšeniu kondície druhov).

Kamzík vrchovský (na obr.) je v zoologických záhradách chovaný zriedkavo. V košickej zoo ho však môžete vidieť.