chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - Zvieratá očami osobností.

Kto si zaobstará psa, získa tak podriadeného, kto mačku, našiel rovnocenného partnera, tvrdí generálny konzul ČR a majiteľ kocúra Josef Byrtus.

"Rozdiel je v tom, že pes príde a prosí: Prosím ťa, pohladkaj ma. Mačka zas iba naznačí očami: Dovoľujem ti, aby si ma pohladkal a poskytujem ti svoju priazeň," prezrádza ôvod náklonnosti k neskrotným mačacím šelmám majiteľ kocúrieho krásavca Honzu. "Do rodiny sa chudák dostal doslova na poslednú chvíľu, keďže sme si ho vzali z útulku na výzvu: Kto chce zachrániť kocúra pred poslednou injekciou? Bol na tom veľmi zle. Ale podarilo sa nám ho vypiplať. No a dnes je náš kocúr veľká osobnosť. Keď sa natiahne, má takmer metrovú dĺžku. Najviac sa mi páči jeho zvláštna hrdzavobiela farba. Hovoria tomu "šampanský norok". A navyše má ešte svetlomodré oči. V noci sú červené ako hviezdy na Kremli. A, samozrejme, má ešte dva a pol centimetra dlhé pazúry. Keby bol zdravý, vážil by 15 kilogramov, ale teraz má len 11," podrobne popísal svojho miláčika Josef Byrtus.

Honza je jednou z mála mačiek v našich končinách, ktorá, keďže sa narodila v Amerike, vlastní cestovný pas s fotografiou a odtlačkom ňufáka. Pri prekračovaní hraníc absolvuje normálne pasové odbavenie. Na zistenie totožnosti slúži odtlačok nosa a opis nedostatkov aj zvláštností. Inak, presuny medzi Ostravou, Košicami a Katovicami, kde predtým pôsobil jeho pán, znáša kocúr bez ťažkostí. "Je mu fuk, kde sa nachádza, záleží len, či sme pri ňom. Ak zistí, že áno, je spokojný a nájde si svoje miesto, či už v aute, vo vlaku, alebo v jednom z bytov, kde bývame. Nemá problém."

Korene takejto prispôsobilosti treba hľadať v krajine jeho pôvodu.

"Problematike sa venovali v časopise Natur. Pátrali po príčine, prečo sa mačky z Nového sveta rýchlo zžijú z novým prostredím. Nakoniec zistili, že túto vlastnosť získali pri osídľovaní Ameriky. Nemohli sa totiž viazať na sídlo, keďže ľudia neustále kočovali. Neostávalo im iné, len ísť pekne za nimi. Iba takto mali šancu prežiť. To je rozdiel medzi európskymi a americkými mačkami."

Pravda, občas, ako v každom vzťahu, čosi zaškrípe. Niekedy sa prejavia Honzove vrodené zlozvyky. Napríklad, keď si zaberie v posteli pánovu polovicu. "Je to jeho pomsta, keď nechcem ísť spať vtedy, keď chce ísť on. Potom ma už len víta spokojne rozvalený a čaká na reakciu. Musím sa s ním potom dáko dohodnúť," prezrádza Josef Byrtus. Inak je Honza podľa svojho majiteľa mierny, vyrovnaný a nezúri. Hoci, je trošku nedôverčivý po nepríjemných skúsenostiach zo života. Neprekročí dvere bytu. Ráno si nosom prečíta noviny, trochu sa poprechádza po balkóne a ide späť.

"Jednoducho, kocúr je môj kamarát. On má svoje miesto, ja mám svoje miesto." diplomaticky hodnotí spolunažívanie generálny konzul Českej republiky Josef Byrtus.