zrastené v oblasti panvy a lekári v týchto dňoch zisťujú, ktoré orgány majú spoločné a ako sú vyvinuté. Ich osud je zatiaľ nejasný. Od roku 1993, odkedy sa takéto prípady evidujú, ide už o tretie siamské dvojčatá narodené na Slovensku. I predtým sa však zriedkavo rodili spojené deti, v Košiciach sa vyskytli v posledných rokoch dva takéto prípady. Jeden z nich sa stal v roku 1986.
"Bolo to pred štrnástimi rokmi, niekedy začiatkom jari. Pamätám sa, že bola nedeľa, práve som nastupovala do dennej služby. Kolegyňa mi v šatni povedala, že máme na oddelení siamské dvojčatá. Ostala som prekvapená, siamské dvojčatá som nikdy nevidela, nevedela som si to predstaviť. Vyšla som na oddelenie a podišla som k inkubátoru, nad ktorým stála kolegyňa. Prvý pohľad bol hrozný. Nikomu to neprajem zažiť. Bojujete sama so sebou, neviete pochopiť, ako sa čosi také môže narodiť. Je to zúfalstvo, pýtate sa sama seba, ako mohol Boh čosi také dopustiť," rozhovorila sa pani Mária.
Chlapci, ktorí sa vtedy narodili, boli dosť ťažko postihnutí. Mali tvar srdca, boli zrastení hrudnou kosťou, pričom ich panva bola kolmá na celé telo. Mali dokopy len dve nôžky, každý jednu, tretia končatina vyzerala ako chvostík - bola bez kostí a prstov... Otočení boli hlavičkami k sebe a v podstate do pol pása to boli dva jedince. Od pása dolu to bola nepochopiteľná hra prírody. Hra, nad ktorou ostával rozum stáť a čosi v človeku sa búrilo. A predsa okolie prekonalo zábrany a nezvyčajným deťom sa dostalo neobvykle veľa lásky.
"Bolo jasné, že nemajú šancu na rozdelenie. Niekoľko týždňov však strávili u nás, na detskej chirurgii, pretože im bolo potrebné urobiť kolostómiu, keďže nemali análny otvor. Po celý čas dostávali nielen adekvátnu opateru, ale zahrnuli sme ich skutočnou láskou. Prirástli nám k srdcu, boli to naše deti aj napriek svojmu výzoru, či možno práve preto. Je to zvláštne, ale ten počiatočný šok skoro vyprchal a nahradila ho spriaznenosť," pokračovala Mária.
"Chlapci boli veľmi zlatí. Boli to veľmi pekné a mimoriadne vnímavé deti, až neobvykle na svoj vek. Dá sa povedať, že prekonali svojich vrstovníkov. Oveľa skôr začali vnímať svoje okolie, rozpoznávali ľudí, prejavovali hlasne radosť, keď sme ich vzali na ruky... Vedeli, že sme im blízki, že ich máme radi - keď počuli známe hlasy, hlasno výskali a rozhadzovali rúčkami. Venovali sme im veľa času. Prvé dni deti strávili v inkubátore, neskôr to však nebolo nutné, pretože nevyžadovali nejakú špeciálnu starostlivosť. Napriek tomu ju dostávali. Kúpali sme ich v harmančeku, mojkali sme ich, nosili na rukách... Vždy sa im niekto venoval," spomína žena, ktorá vtedy pracovala na detskej chirurgii ako zdravotná sestra.
Ako prezrádza, deti i tajne pokrstili, samozrejme neoficiálne, pretože v tej dobe nemohol za nimi prísť kňaz.
"Aj keď boli veľmi vitálni, mali sme obavy, že nemusia dlho žiť, preto sme sa rozhodli, že ich tajne pokrstíme - ak už majú odísť z tohto sveta, nech idú priamo do neba... Mali sme kolegyňu, ktorá bola silne veriaca a vedela čo robiť. Bol to spontánny nápad a nemali sme možnosť opýtať sa ani rodičov, či s tým súhlasia. Jednoducho sme to urobili. Chlapcom sme dali mená Peter a Pavol a odvtedy sme ich i tak volali. Peťko a Paľko nám prirástli k srdcu."
Pani Mária mala vtedy dvadsať rokov a bola plná entuziazmu. Ako mladá, neveľmi skúsená sestrička sa nedokázala odosobniť a všetko veľmi prežívala. Mala v sebe vagón citu, ktorý potrebovala niekomu venovať. Nebola však jediná.
"Nebola som to iba ja, komu deti prirástli k srdcu. Boli sme trojica kolegýň, ktoré sme si k nim vytvorili zvláštny vzťah. Ja som bola akože ich mama, kolegyňa, ktorá ich krstila bola ich krsná a ďalšia bola babičkou. Bola to zvláštna hra. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Aj k takýmto deťom, na ktorých pohľad vás v prvej chvíli šokuje, si dokážete vytvoriť silný vzťah. Taký silný, že vám začnú chýbať, keď náhle odídu..."
A deti skonali podľa pani Márie skutočne nečakane. Boli úplne v poriadku a z ničoho-nič jeden z chlapcov zomrel. Zakrátko na to sa pobral za ním na druhý svet i ďalší...
"Našťastie som tam nebola, keď sa to stalo. Kolegyne mi vraveli, že ich krátko predtým prišla navštíviť ich matka. Bola vraj veľmi nešťastná, možno sa modlila k Bohu, aby ich čo najskôr povolal k sebe... Bolo to pre nich to najlepšie, dnes to už viem, ale vtedy ma to veľmi bolelo. Navyše to prišlo tak náhle, nič nenasvedčovalo tomu, že príde ich koniec. Deti prospievali, priberali na váhe a vtom odišli. Náhle a pomaly zároveň. Najprv dodýchal jeden, braček sa ho snažil ešte predýchavať, ale k životu ho neprebral. Za nejaký čas sa sám pobral za ním... Stalo sa to niekedy okolo obeda a ja som sa to dozvedela po nástupe do nočnej. Zrútil sa mi svet, plakala som ako malá, akoby to boli moje vlastné deti..."
Aj napriek bolesti si ale žena uvedomovala, že takto je to lepšie a rovnako to bralo i jej okolie. Boli to síce miláčikovia oddelenia, ale ich miesto nebolo na zemi. Čo je však najdôležitejšie, neodchádzali ako Bohom zabudnuté deti, ale naopak, ako deti obklopené láskou, aj keď vlastných rodičov takmer vôbec nepoznali.
"Bola som rada, že odišli spolu, že sa ich nepokúšali oddeliť, alebo inak zasahovať do ich tela. Boli jedným celkom a patrili k sebe. Keby ste ich videli, ako sa spolu hrali, ako sa na seba usmievali, dotýkali sa rukami... Bola radosť sa na ne pozerať. Keď boli prikryté, nikto by nespoznal, že sú deti nejako postihnuté - vyzerali jednoducho ako dve deti natočené tvárami k sebe," spomína Mária a v jej očiach sa ligocú slzy. Aj po rokoch ju tragický osud dvojčiat dokáže dojať. A jej myšlienky nesú obrovské posolstvo.
"Viete, najdôležitejšie je, že zomreli ako milované deti. Nikdy som to nemala možnosť povedať ich skutočnej matke, ale je to pravda. Boli zahrnuté takou láskou, akej sa neraz nedostane ani normálnym deťom. Malo by ju to tešiť, aj keď jej spomienky na to obdobie istotne nie sú najlepšie... Preto by som chcela i rodičom siamských dvojčiat narodených v Rožňave odkázať, nech sú ich pocity teraz akékoľvek, aby svoje deti milovali. Musia byť silní. Prvé pocity, keď ich uvidia, s nimi určite zatrasú. Budú si musieť zvyknúť na ten pohľad, musia si zvyknúť pozerať sa na svoje vlastné deti... Ale musia sa na nich dívať a čím viac sa na ne budú pozerať, tým viac v nich budú vidieť svoje deti, krásne a jedinečné ľudské bytosti. Nech už bude ich osud akýkoľvek, mali by im dať veľa lásky, aby - ak im je súdené odísť z tohto sveta - odchádzali ako veľmi milované. Odídu šťastné rovno do neba..."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
