koncert Ševčíkovho sláčikového kvarteta, aukcia starožitností a výstava obrazov výtvarníkov troch generácií. Koncerty boli vždy v reprezentačnom hoteli Schalkház (neskoršie Slovan). V tom čase už zmenil Schalkház majiteľa - od nemecko-maďarskej akciovej spoločnosti kúpila Moravská hypotečná banka v Brne takmer všetky účastiny asi za 4 milióny korún zásluhou bývalého ministra Staněka. Od januára r. 1924 prízemné rohové miestnosti vyčlenili na banku a pre Schalkház pripravovali plány na vytvorenie veľkého československého strediska v Košiciach. Koncert kvarteta bol jedným z najpozoruhodnejších v Košiciach v roku 1923. Štyroch umelcov Bohuslava Lhotského, Karola Procházku, Karola Moravca a Bedřicha Vašku si prišli vypočuť až z Moravy a Čiech. Boli to žiaci profesora pražského konzervatória Ševčíka, ktorí sa sformovali do tohto komorného telesa ako členovia filharmonického orchestra vo Varšave. Mali veľký úspech v Európe i v zámorí a doma boli vždy veľmi krátko. Vďaka koncertu v Poľsku prišli do Košíc.
Na aukciu starožitností, v poradí už šiestu, pripravenú Východoslovenským múzeom, pricestovali zberatelia z celej ČSR i zo zahraničia. Tieto aukcie mali dobrý zvuk a okrem súkromných zberateľov sa na nich zúčastňovali aj zástupcovia múzeí, aby touto formou získali do zbierok vzácne exponáty. Dražili staré tlačoviny z tlačiarní v Levoči, Trnave, Košiciach Bibliu pražskú z r. 1484 z prvotlačí s vyše sto kolorovanými drevorezmi, sloveniká, keramiku a obrazy, inkunábuly. Tretím podujatím bola výstava výtvarníkov troch generácií vo Východoslovenskom múzeu - najmladšej, mladej a staršej žijúcej v Košiciach. Tretia bola zastúpená Csordákom, Halász - Hradilom, Šipošom, druhá - mladá Schillerom, Foltýnom, Krónom, Bauerom, Kieselbachom, Belaserom, Stelerovou. Najmladšiu reprezentovali Oravec a Feld. Najväčším počtom výtvarných diel bol zastúpený Konštantín Bauer - 10 olejomaľbami a cyklom 16 litografií s motívmi Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie. Výstava mala veľký úspech. Iba za 2 dni ju navštívilo 3 tisíc ľudí z Košíc aj iných miest, odkiaľ prichádzali ohlásené výpravy. Košice mali na rozdiel od iných regiónov Slovenska bohaté výtvarné zázemie. Dnes sú diela týchto majstrov v zbierkach Východoslovenskej galérie a podľa Bauera a Csordáka sú pomenované košické ulice.
Profesionálna kultúra sa dostávala aj do menších miest, kde napr. pravidelne hosťovalo Slovenské národné divadlo. Nositeľom kultúry bol Zväz československého dôstojníctva. Mal vlastné spevácke zbory, orchestre, kvartetá. Poriadal koncerty vo východoslovenských mestách, zakladal a viedol najmä vidiecke dychové kapely. V decembri boli akadémie v Trebišove, Levoči, v Rožňave. Medzi dôstojníkmi boli nadšenci ako rotmajster Ján Píša z 32. pešieho pluku v Košiciach, ktorý s miestnym učiteľom v Kavečanoch založil a viedol tamojšiu mládežnícku dychovku. Priviedol ju na takú úroveň, že mala samostatný koncert v Košiciach. V okolitých obciach bolo veľa muzikálne talentovaných chlapcov, napr. vo Veľkej Ide, Ťahanovciach, Myslave. Aj tam založil a viedol Ján Píša kapely. Tieto kapely a vôbec mladé talenty podporovali na vidieku veliteľ pluku plk. Cagaš, kapelník kapitán Kozák a dirigent Podskalský. Osobitnú pozornosť venovali Kavečancom. Kroniky všeličo zaznamenávajú, napr. aj to, že Ján Píša chodil do Kavečian, Ťahanoviec, Myslavy aj Veľkej Idy pešo a to až 95-krát a všetko robil zadarmo.
Podvodníci tiež nezaháľali a v dôsledku ich činnosti mali prácu aj policajti. Z policajných raportov sa dozvedáme, že žobranie a vydávanie sa za príbuzného známych obchodníkov a živnostníkov dobre vynášalo. Ján Lukáč sa predstavoval ako syn 'reštauratéra' Farkaša z Hlavnej 18 v Košiciach a žiadal pôžičky s tým, že otec na druhý deň peniaze vráti aj s obedom ako úrokom. Farkaš na polícii vyhlásil, že má dvoch synov, za ktorých ručí a v tlači uverejnili oznam so žiadosťou, aby v takýchto prípadoch žiadali preukaz a upozornili políciu. Lukáč vylákal 5 tisíc korún.
Výnosné bolo žobranie. Mnohí žobráci vystupovali ako obchodní cestujúci. Cestovali vlakom a vždy si vybrali inú železničnú stanicu. Na košickej stanici chytili dvoch - Jindricha Gesiericha a Jána Penku. Za pol dňa vyžobral každý dvesto korún iba na stanici, v meste aj šesť stovák.
Po košických domácnostiach chodila zase Vilma Pustayová a ako obchodná cestujúca ponúkala šitie dámskych korzetov. Dámy pomerala, vybrala po 200 korún zálohu a odišla. Spoznala ju žena, u ktorej už bola pred pol rokom a korzet nedodala. Oznámilo to polícii, a tá zistila, že Pustayová vylákala 20 tisíc korún.
Na poštu vo Veľkej Ide sa za bieleho dňa cez obedňajšiu prestávku pakľúčom dostali zlodeji. Nemali čas vylámať trezor, nuž ho celý odniesli. Bolo v ňom 10 tisíc korún, známky a kolky.
V raporte bola zaznamená aj správa o manželskej hádke z Kežmarku: Ján Adamík sa so ženou už dlhší čas asi tri roky hádali a väčšinou on ustúpil. Keď opäť prišiel čas hádky, lebo žena mu už vyčítala, že nič nerobí, Adamík chcel pred ňou ujsť. Ušiel navždy zo života, lebo tak nešťastne sa potkol, že spadol do otvorenej pivnice a na mieste bol mŕtvy.
Veľa ľudí na vidieku malo zbrane a radi sa nimi vystatovali. Pištoľ mal aj Ján Gally z Lendaku, keď sa vracal domov z krčmy opitý. Mieril na kamarátov s vyhrážkami, že ich zabije. Tí ho obkľúčili, vzali mu pištoľ a tak ho ňou tĺkli hlava-nehlava, kým nespadol na cestu. Tam aj zomrel.
S pištoľou vo vrecku sa vybral gazda Ján Župík z Užhorodu do Jarku. Keby nebol opitý, nebol by sa začal hádať s Jánom Bezuškom, idúcim do Užhorodu. Župík vytiahol pištoľ a začal ňou Bezuška biť po hlave. Sama vystrelila a guľka trafila do srdca okoloidúceho Jána Majerníka. Aj on zomrel na ceste, Župík vyfasoval päť rokov väzenia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
