základnej služby, ale civilistami, "záložákmi". Lenže - stalo sa to vtedy, keď ešte vojakmi základnej služby boli. Preto spadali pod vojenskú a nie civilnú jurisdikciu.
Odohralo sa to približne takto: Istý pán z Prievidze pravidelne odnášal z jednej z miestnych herní tržbu. Odnášal ju aj v tú noc. Bolo niečo pred polnocou, prechádzal práve vchodom do budovy, keď na neho zaútočili dve zamaskované postavy. Na hlave mali kukly. Jedna ho začala biť nejakým krátkym tvrdým predmetom, druhá mu do očí nastriekala slzný plyn. Páchatelia mu vytrhli tašku a ušli. Lúpežníci si na ktoviečo neprišli. V taške bolo len 1600 korún v hotovosti, kalkulačka a náramkové hodinky. Škodu vyčíslili na necelých dva a pol tisíc korún. Prepadnutý utrpel oderky a pomliaždeniny, ktoré si našťastie ani nevyžiadali práceneschopnosť.
Ako potenciálny páchateľ lúpeže veľmi dobre prichádzal do úvahy Miroslav M. (1974) z Prievidze. Mal už kadečo za nechtami a niekoľkokrát ho už súdili. Najmä za krádeže. V tom čase mal slúžiť pri svojom vojenskom útvare v Sliači, kam narukoval. Ale neslúžil. Miroslav od svojho útvaru zbehol. Bol dezertérom.
Miroslav sa priznal. Keď bol vraj na úteku, zoznámil sa s ďalším vojakom, tak isto Prievidžanom, Jozefom J. Nemali peniaze, a preto sa rozhodli olúpiť muža z herne. Vedeli, že tržbu zakaždým odnáša domov. Počkali si ho pri vchode do domu, natiahli si kukly a zaútočili. Jozef s drevenou nohou zo stola, Miroslav so slzným plynom. Peniaze si rozdelili, kalkulačku a hodinky zahodili.
Jozef J. všetko poprel. Miroslava M. síce pozná, no v tom čase sa s ním nestretával a žiadnej lúpeže sa nedopustil.
Potom nastal ďalší zlom. Aj Miroslav poprel akúkoľvek účasť na lúpeži. Väzba vraj na neho veľmi zle psychicky vplývala, preto sa dohodol s policajtmi. Údajne mu sľúbili, že ak sa prizná, budú ho stíhať len za krádež a vybavia mu na vojenskom súde aj nízky trest za dezerciu. Preto súhlasil so všetkým, čo napísali policajti a on to len podpísal. Zároveň vyhlásil, že sa v tom čase skutočne s Jozefom J. nestretával.
Na tom zotrvával až dovtedy, kým mu nestrčili pod nos fotokópiu jeho vlastného listu, ktorým chcel na Jozefa J. vplývať, ako má vypovedať. To ho zlomilo a opäť sa priznal. Ako spolupáchateľa tentoraz označil neznámeho Róma, ktorého náhodou stretol a ani nevie, ako sa volá. Jozefa J. do celej veci zatiahol len preto, lebo ho oznámil na polícii ako dezertéra a chcel ho trošku vytrestať. Na muža odnášajúceho tržbu nezaútočili nohou zo stola, ale nunčakmi (čo sa presne zhodovalo s výpoveďou poškodeného - trval na tom, že ho udreli krátkym tvrdým predmetom a nie takým dlhým ako stolová noha).
Miroslav M. sa asi vyznal vo veci, lebo prípad sa naťahoval až neúnosne. Až po siahodlhom dokazovaní sa Vojenskému obvodovému súdu v B. Bystrici podarilo vyniesť rozsudok: Vojak v zálohe Miroslav M. je vinný zo spáchania trestného činu lúpeže, za čo sa odsudzuje k súhrnnému trestu odňatia slobody na päť a pol roka do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Vojak v zálohe Jozef J. sa naproti tomu od obžaloby oslobodzuje.
Rozsudok je už právoplatný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
