český brat (alebo sestra) na tom nie je oveľa lepšie, môžem potrvdiť z vlastnej skúsenosti. Hrnieme sa všetci svorne (teda všetci členovia bývalého Československa) do elitnej únie s honosným kozmopolitným názvom Európska. Je úplne jedno, či s tým každý jeden občan súhlasí alebo nie, či sa vedú siahodlhé polemiky o výhodách a nevýhodách, či nás tam chcú alebo nie ... Mali by sme sa najprv sami pozrieť do zrkadla a zlepšiť aspoň "imidžovo" niektoré "detaily". To, že nás na každej škole trápia aspoň jedným cudzím jazykom, je síce pekné (to, že 50% obyvateľstva neovláda dokonale ani ten svoj materinský, je len vedľajší fakt), ale keď sa pozrieme na úroveň... No, radšej nič nehovorím, nie všade je to rovnaké a česť tým výnimkám, čo potvrdzujú pravidlo. V každom prípade už samotný fakt, že nás takto "trápia" takpovediac od malička je pozitívny a nejeden z nás už výhody nadrilovaných anglických alebo iných slovíčok pocítil na vlastnej koži.
V každom prípade zamestnancom cudzineckej polície alebo železničných staníc (radšej nespomínam iné inštitúcie), kde sa premelie najviac cudzincov, iný jazyk ako materinský nehovorí nič.
Kde bolo tam bolo, bola som raz (teda nie raz, ale chodila som tam častejšie ako niektorí na klavír) na cudzineckej polícii v jednej zahraničnej krajine na ďalekom západe - v Čechách. Bola som tam, no ako už inak, ako cudzinec a tak sa ku mne aj správali. Mala som však jedno štastie, rozumela som im a oni mne tiež. Takéto štastie však nemali všetci ostatní. Od vedľajšieho okienka som počula, ako sa istý zahraničný študent perfektnou angličtinou pokúšal dorozumieť s tetou za okienkom. A tá teta naňho len suverénne, bez ostychu a dosť mrzuto stále štekala, že mu nerozumie, že nevie čo od nej chce, a nech jej vraj dá pokoj. Vzhľadom na to, že ja som jej rozumela a dalo by sa povedať, že som rozumela (aspoň z väčšej časti) aj tomu úbožiakovi nešťastnému, snažila som sa svojou lámanou angličtinou (ktorou by som sa v anglicky hovoriacej krajine ledva odvážila objednať si hamburger) vniesť aspoň trochu porozumenia do ich komunikácie. Veď čo už, prečo by mali práve zamestnanci cudzineckej polície rozumieť základným frázam niektorého svetového jazyka? Nuž, konieckoncov povedzme si to úprimne, na cudzineckú políciu vlastne okrem cudzincov zablúdi len máloktorá domorodá noha. Ale aj tá noha cudzia sa má starať, aby jej tam rozumeli, formuláre musí vyplňovať česky, komunikovať musí česky... Veď čo už koho zaujíma, či tam ten, či onen prišiel šmeliť na blšáku alebo si v rámci medzinárodných výmenných pobytov prišiel dokončiť postgraduálne štúdium v angličtine alebo inom svetovom jazyku.
Vzhľadom na moje doterajšie skúsenosti sa mi preto len toť prednedávnom neskrivili ústa v ironický úsmev, keď som na hlavnom "nádraží" v Prahe videla márnu snahu drobných japončíkov vysvetliť tete za okienkom s názvom Výdaj batožín, že stratili lístok od batožiny. Tak som sa pokorne snažila pretlmočiť japonskú angličtinu do reči tej pani zrozumiteľnej. A na to na mňa tá pani vychrlila, že veď ona si hneď myslela, že dačo, lebo tu stoja pri okienku už polhodinu, len sa hrabú v tej taške a snažia sa jej niečo vysvetliť a tak. Na stanici je predsa také nepreberné množstvo cudzincov, počuť tam zmes niekoľkých (desiatok) cudzích jazykov, prečo by zamestnanci železníc mali mať nejaké základy aspoň z jedného z nich?
Úplne na záver si dovolím jednu pesimistickú myšlienku: predpokladám, že rovnako profesionálne jazykovo sú vybavení aj slovenskí zamestnanci. Alebo aspoň prevažná väčšina z nich, veď poznáte to pravidlo o výnimke... Ale výnimiek je, žiaľ, málo...
Autor: Katarína Balažičová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
