slovami svojho zlatého šlágru ‚Já půjdu dál'. V súčasnosti bojuje s každou sekundou. V kuloároch sa o nej povrávajú rozličné veci. Práve na tie sme sa pýtali najčastejšie.

Ste vzorom profesionálky. Čoho ste sa museli pre svoju prácu vzdať?

- Nemám pocit, že by som sa musela čohosi pre prácu vzdávať. Čo robím, považujem za svojho najobľúbenejšieho koníčka. Keďže som známa, strácam zavše svoje súkromie, ale oveľa častejšie si ho pred prezviedavými novinármi viem uchrániť. Mám tolerantného muža, ktorý je muzikant basák. Je pre mňa obrovskou oporou. Deti, žiaľ, nemáme, hoci som ich veľmi chcela. Viem, že by som sa v tom prípade úplne podriadila rodine. Kariéru by som odsunula bokom.

Nepociťujete skutočnosť, že ste bezdetní, ako traumu?

- Už som sa s tým vyrovnala. Raz sa mi vedma Helena Růžičková pozrela do socu mojej kávy a vyhlásila: "Ty chceš mať deti? Ty si ich požičiavaj a daj pokoj! Máš iné úlohy v živote". No a bolo. Uvedomila som si, že život musím brať taký, aký je. So všetkými kladmi a zápormi. Mám šikovnú neter Luciu a ohromného synovca Davídka. Robia mi radosť. Keď boli malí, brávala som si ich každoročne k sebe na prázdniny a podnes ku mne radi jazdia na návštevu.

Vídate sa často s neterkou?

- Povedala by som, že vzhľadom na našu časovú vyťaženosť primerane. Lucka je už dospelá a navyše zaľúbená. Hrá v divadle, vlani zložila prijímačky na filozofickú fakultu, takže sa stretáme buď pri spoločnej práci alebo občas doma u rodičov.

Bavíte sa spolu hoci na tému typu interrupcia či drogy?

- Zväčša trkoceme o príjemnejších veciach. Ale keď už sa pýtate, tak sme tému drog tiež nadškrtli.

Čo keby ste sa dozvedeli, že šňupe kokain?

- Zhrozila by som sa a nemilo prekvapila. Sú to veľmi nebezpečné veci. Viem od nej, že podaktorí jej spolužiaci ho skúšali. Ide, žiaľ, o veľký problém dnešných čias a rada by som touto cestou apelovala na všetkých mladých ľudí, nech sa na to vykašlú.

Za desať rokov ste vydali iba jeden autorský album ‚Nevzdám se hvězdám'. Inak vyšli výbery, čím je aj súčasná platňa ‚Zlatá Helena', reedície a platňa pre nemecky hovoriace krajiny.

- Máte pravdu, na autorský album museli poslucháči čakať dlho. Neznamená to však, že som posledných desať rokov leňošila. Sám dobre viete, aký nepriaznivý stav v oblasti populárnej hudby tu po zmene režimu bol. Ťažko sa hľadali autori, ktorí by chceli písať pesničky, lebo sami nevedeli, či ich niekto vydá a či ich vôbec niekto bude hrať. Odrazu sa k nám vovalila vlna zahraničnej produkcie a rádiá našu hudbu takmer nehrali. Motivácia autorov bola nulová. Tieto časy som preklenula ‚Broadway albumom', obsahujúcim najslávnejšie muzikálové melódie. Trafila som do začiatku muzikálovej produkcie u nás. Keď som platňu dokončievala, dostala som ponuku na rolu Fantine v muzikáli ‚Les Misérables'. Nasledoval nápad vydať album ‚Vánoce s Helenou', ktorému predchádzali vianočné koncerty v Lucerne. Z vystúpenia v rovnakej sále, uskutočnenom k môjmu guľatému jubileu, vzišiel dvojalbum ‚Helena Live'. Neskôr som podpísala výlučnú zmluvu s Polygramom a ihneď sme začali pripravovať autorský album. Veľmi mi chýbal. Potrebovala som pomôcť nájsť vhodných autorov, hodnotný pôvodný materiál, dobrého producenta, aranžéra a tak ďalej. Sama by som to nezvládla. Voľba padla na Vaša Patejdla a urobili sme dobre.

Čím si vysvetľujete odklon od angloamerickej a cudzej hudby, ktorá po časoch zákazov od roku 1989 u nás prežívala boom? Že aj celkom mladí počúvajú Olympic, vás, Karla Gotta, Michala Janečka alebo Pavla Hammela?

- Asi keď je niečoho veľa, tak je toho príliš. S tou vlnou totiž zároveň vymizli českí a slovenskí speváci z televízie, vytratili sa programy populárnej hudby, ktoré sa komusi videli nemoderné a prekonané. Obecenstvo to zrejme cíti ináč. Nič v zlom, proti novým prúdom nič nemám, je dobré byť otvorený svetu, lež ľudia chcú počuť tiež české a slovenské pesničky, chcú počuť češtinu a slovenčinu v divadle, chcú vidieť české a slovenské filmy, čítať české a slovenské knižky. Jednoducho, vedľa zahraničnej produkcie treba dať dostatočný priestor aj našej domácej scéne.

Aká hudba sa vám páči?

- Je veľa žánrov, ktoré si rada vypočujem. Nech je to folk, pop alebo klasika. Rada počúvam Céline Dionovú, Barbru Streisandovú, očarúva ma Chris Rea. Vyratúvanie by trvalo veľmi dlho. Ja bez hudby nemôžem dýchať, je to stále môj najsilnejší hnací motor. Život bez nej si, jednoducho, neviem predstaviť.

Máte s manželom Helmutom spoločných koníčkov?

- Práve muziku. Tvrdí, že šport je mord, a ja naopak šport zbožňujem. Chcela som ho zanietiť pre tenis, ale nedal sa. Takže sme si aspoň kúpili bicykle aj motorku a občas na nich jazdíme. Ináč je vyslovene komputerový typ. Vyzná sa vo všetkom. Ako prvý u nás nakrúcal muziku pomocou počítačov. Obdivujem ho, lebo ja som v tom úplný laik. Nedávno si tiež urobil pilotné skúšky.

Nepokúša sa vás zasvätiť do svojich záľub?

- Prejavom môjho hrdinstva bolo, že som bola jeho prvý oficiálny pasažier. Napriek tomu letel bezvadne.

Vlastníte spoločnú agentúru.

- Nie som u nijakej agentúry viazaná výhradnou zmluvou. Usporiadatelia a iné agentúry sa obracajú priamo na nás. Muž obstaráva všetku agendu, píše mi pesničky a otextúva ich po nemecky, stará sa aj o všetky hudobné záležitosti. Dohovára mi vystúpenia v zahraničí, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách.

Sledujete finančný trh? Máte finančného poradcu?

- O to sa stará manžel. Mňa to nebaví.

Za čo ste vlani utratili najviac?

- Za telefóny, garderóbu a kozmetiku. Šaty stoja veľa peňazí. Sú zväčša veľmi nápadné, takže ich môžem vziať do televízie maximálne trikrát.

Nemohli by ste si založiť vlastný second hand?

- Presne tak. Taký butik, kde by predávali šaty, ktoré som mala pár razy na sebe. Musím doplniť, že čo sa týka módy, spolupracujem s Tatiánou Kovaříkovou a Ivanom Hoffmanom. Doplnky ako obuv a kabelky mi vyrába Pavel Zapletal zo Zlína a čo sa týka mejkapu a vlasov, stará sa o mňa vizážista Zdeněk Fencl.

Vyzeráte sviežo a mlado. Čo hovoríte na nárast obľuby plastických operácií, hlavne v showbussinesse?

- U nás to bolo do istej doby tabu. Osobne si myslím, že každá žena chce vyzerať dobre. Navyše, ak ide o ženu, ktorá sa často objavuje na verejnosti a pred kamerami. Čas je, žiaľ, neúprosný a mladší nebudeme. Takže som za, a pokiaľ má niekto také starosti, mal by ich riešiť s ozajstnými odborníkmi. Istá kamarátka celý život trpela, lebo mala veľký nos. Nechala si urobiť plastickú operáciu a onedlho z nej spadli všetky mindráky a komplexy.

V takejto spojitosti sa vraví aj o vás...

- Viem. Nikomu, prepáčte, ani vám, však nemienim rozprávať o svojich súkromných záležitostiach. Nazdávam sa, že rýpať do týchto vecí je vonkoncom netaktné.

Fámy na tento námet vám neprekážajú?

- Tie boli a budú. Národ sa chce baviť. Potrebuje senzácie a keď nie sú, tak si ich vymyslí.

Zozbierali ste rad zlatých a strieborných platní, cien a ocenení, získali titul slávika. Jestvuje ešte čosi, čo ste nedosiahli?

- Človek by si vari naozaj mohol povedať, že už dosiahol všetko a čo by mal teda chcieť ešte ďalej. Mňa však uspokojuje, keď urobím dobrú platňu, mám vydarené vystúpenie či predstavenie, dostávam pekné listy od ľudí. Je nádherný pocit byť na javisku a cítiť odozvu obecenstva. To vás dopuje a ustavične núti robiť tak naďalej. Vlastne, nikdy nešlo iba o zbieranie zlatých platní, ale o to, dávať ľuďom radosť a potešenie a vtiahnuť ich do nádherného sveta hudby.

Rub a líc popularity?

- Musím povedať, nie je na zahodenie ani taký krásny pocit, keď ma ľudia zdravia na ulici, usmievajú sa na mňa, či v Nemecku, Poľsku alebo Rusku, a volajú: "Fíha, Helenka! Ako sa mávate?" Niečo som asi pre tých ľudí znamenla, ináč by na mňa dávno zabudli. A keby ma tam, ako sa podaktorí pokúšali nahovoriť, pchal a nanucoval bývalý režim, tak nabetón by som si v tých krajinách ani omylom neudržala popularitu, akú tam dodnes mám.

Bývate mimo Prahy. Máte so susedmi v Řitke dobré vzťahy?

- Hej. A nielen s bezprostrednými susedmi. Aj so starostom si vychádzame v ústrety. Vlani na jar som hoci usporiadala očistenie Řitky. Chodili sme po dedine s deťmi a zbierali odpadky. Ináč udržujeme celkom peknú tradíciu. Každoročne vítame Vianoce akciou, kedy obecný úrad a daktorí občania dajú dokopy koruny a nakúpia balíčky plné dobrôtok, ktoré potom rozdávame všetkým deťom z Řitky pod stromček. Ony nám za to prednášajú básničky, spievajú pesničky a podobne. Všetko sa odohráva na rínku. Napokon spoločne zaspievame koledy, zaželáme si pekné Vianoce a rozídeme sa domov. Je to krásna vidiecka idylka.

Naozaj idylka? Nijaké susedské zvady?

- Samozrejme, že jestvujú. Ale osobne som ich, zatiaľ, akosi výrazne nepocítila.

Máte pomocnicu v domácnosti?

- Mám. Nestačila by som upratovať celý dom. Je to veľmi láskavá pani z Moravy, ktorá má v Řitke chatku. Raz týždenne mi príde pomôcť. Práce na záhrade, ba aj zazimovanie, však zvládam úplne sama, na čo som náležito pyšná. K tomu chovám psa a dve mačky. Je radosť, keď prídem domov a zvieratká ma vítajú vedno s manželom.

Koľko času trávite v kuchyni?

- Momentálne vôbec nijaký. Keďže som večne mimo domova, manžel trocha hladuje. Našťastie, nie je taký náročný, aby musel mať každý deň teplú stravu. Život so speváčkou je, jednoducho, boj.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.