veršoval ľudové povesti a balady, napísal cestopis zo Zakarpatskej Ukrajiny (Listy z neznámej zeme), prekladal z latinčiny Horatia, z angličtiny Byrona, Shakespeara, z nemčiny Goetheho, Bürgera, z poľštiny Czajkowskeho, Kochanowskeho, zo srbčiny, chorvátčiny, slovinčiny a ruštiny Gogoľa, Puškina, Lermontova, Krylova, Koľcova, Lomonosova a ďalších. Pred týždňom, 3. februára sme si pripomenuli 182. výročie narodenia tejto osobnosti (3. 2. 1818 - 5. 4. 1877).
Pochádzal z Tisovca, študoval na evanjelickom gymnáziu v Dobšinej a v Levoči. Zapojil sa do práce v známej levočskej Spoločnosti, ktorá pod vedením profesora Michala Hlaváčka aktivizovala mladých slovenských študentov. Tam sa formoval jeho budúci profil národovca. Od roku 1838 študoval teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave a patril k najaktívnejším členom Slovanského ústavu. Bol aj členom výboru Ústavu slovenskej reči a literatúry, členom a funkcionárom cestovateľského i dopisovateľského krúžku. Udržiaval písomné styky s predstaviteľmi českého národného hnutia i s predstaviteľmi národných hnutí ďalších slovanských národov. Po ukončení štúdia nastúpil ako kaplán na fare u M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši. Úzko spolupracoval s tamojšími vlastencami. V novembri 1842 vážne ochorel. Vzdal sa kaplánskeho miesta a odišiel k rodičom do Čiernej Lehoty. Koncom roka 1843 prijal miesto súkromného učiteľa v Pešti. Žil v intenzívnom kontakte s Jánom Kollárom a najmä s Jankom Kadavým, ktorému pomáhal pri vydávaní časopisu Priateľ ľudu. Po návrate Nosáka do Bratislavy, v roku 1845 bolo ďalšie obdobie jeho života späté s vydávaním Slovenských národných novín a ich literárnej prílohy Orla tatranského. Nosák sa stal jedným z redaktorov. Pri tejto práci sa zblížil s Ľudovítom Štúrom a po jeho boku sa v rokoch 1848-49 zúčastnil povstania. V máji 1848 bol delegátom na Slovanskom zjazde v Prahe. Pracoval v štátnej službe ako pisár v Rathovej a notár v Revúcej. Potom bol slúžnym v Hossúsove a v Muráni. Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní Bohuša Nosáka-Nezabudova prepustili zo štátnej služby a to bez nároku na peniaze. Ostal bez zamestnania a bez prostriedkov. Uchýlil sa k svojmu mladšiemu bratovi Bohumilovi, farárovi v Sabinove. Žil utiahnuto, Kontakty udržiaval len s niektorými vlastencami v okolí, najmä s Jonášom Záborským. Vzrástla však jeho literárna aktivita. Tvoril, prekladal. Ako matičný jednateľ rozširoval slovenské knihy a časopisy. Na jeseň v roku 1876 sa zasa ohlásila choroba, ktorej 5. apríla 1877 podľahol. V roku 1927 MO MS v Sabinove mu dal na fare inštalovať pamätnú mramorovú tabuľu a n sabinovskom cintoríne postaviť náhrobný pomník s epitafom: tu ďalej sníva o zveľadení národa svoju Bohuš Nosák-Nezabudov.
Autor: Anna Papiežová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.