odpovedať' prinášajú okrem inšpirácie aj kopu peňazí. Dvadsať rokov bol vedno s Bolkom Polívkom, Jiřím Pechom a ďalšími oporou brnianskeho Divadla na Provázku. Utvárali ho režiséri ako Peter Scherhaufer, alebo Eva Tálska. Po rokoch pôsobenia na alternatívnej scéne získal angažmán v pražskom Národnom divadle. Hrá v inscenácii R. Harwooda ‚Na miskách váh', stvárňuje Wolanda v Bulgakovovom ‚Majstrovi a Margaréte', vidieť ho v Shakespearovom ‚Sne noci svätojánskej' a Goldoniho ‚Sluhovi dvoch pánov'. Pestrá je aj jeho filmografia. K prvým úspechom patrí hlavná postava v ‚Balade pro banditu', potom prišli ‚Tankový prapor', ‚Černí baroni', ‚Dědictví aneb Kurvahošigutentag', ‚Fany', ‚Pasti, pasti, pastičky' a snímka ‚Pelíšky'. Naspieval zopár albumov. Najúspešnejší bol ‚Ten báječnej mužskej svět'. Predalo sa neuveriteľných pol milióna nosičov s jeho rozprávaním, za čo získal platinovú platňu. Nedávno sa na pozvanie agentúry Gre-art predstavil v polohe rozprávača a improvizátora na východe Slovenska.

Zavše sa mi pošťastia husárske kúsky, ale pozvať na obed Miroslava Donutila mi dalo fušku. "Preboha, zasa mám ísť na obed? Veď som bol už včera, aj predvčerom", prejavil zdesenie v číročírej slovenčine.

Krátko predtým, ako padol môj návrh, sme v košickom divadle na jeho želanie navštívili skúšku Goldoniho hry ‚Sluha dvoch pánov'. Možno potreboval stráviť zážitok z rovnakej komédie, v ktorej žne úspechy na scéne pražského Národného divadla. Zabával sa na výstupe Henriety Hrivňákovej a činorodého Attilu Bočárskeho, ktorí sa kúpali v gondole naplnenej vodou. Vo chvíli, keď sa Attila ponoril do studenej vody a vypustil z úst gejzír vody, ozval sa smiech aj zo zákulisia. V gondole si totiž počas predstavenia pľačkajú nemyté nohy viaceré postavy. Nápad s vodou pražský kolega ocenil, a tak sme sa cestou na obed v reštaurácii Peklo pustili rozoberať Goldoniho.

O vašom podaní Truffaldina sa v kuloároch Národného diskutovalo div nie ako o kacírskom prístupe. Predstavenie má úspech a tvrdí sa, že ľudia nechodia na Goldoniho, ale na Donutila. Priniesli ste vraj úplne odlišný spôsob komunikácie s divákom, na aký nebola Zlatá kaplička zvyknutá.

- Neprišiel len tak sám od seba. Spočiatku som tápal, skúšal a hľadal. Chcel som získať recept, ako nájsť cestu k divákovi. Pohľad z očí do očí je to, čo si divák z predstavenia odnesie domov, naučil ma pán Kopecký. Hľadal som možnosti, ako zbúrať mýtus, že z veľkej scény nemôžete nadviazať kontakt s publikom. V ‚Sluhovi dvoch pánov' som to dopracoval tak ďaleko, že som divákov dokonca vtiahol do hry.

Čo na to kolegovia? Šok?

- Podaktorí boli zdesení. Bavilo ma sledovať ich výrazy. Vážim si ich a rešpektujem. Sú to všetko skvelí hráči, ale nedalo mi neskúsiť si, čo všetko znesú dosky Národného. Či dokáže štyridsiatnik s bohatými skúsenosťami z alternatívnej scény vedľa týchto titanov zaujať niečím iným. Na druhej strane som sa zas ja obohatil skúsenosťami kolegov z prvej scény.

Uniesli to?

- Ak mi niekto vyčíta, že si príliš dovoľujem, môžem na obhajobu iba povedať: uznávam, že Truffaldino v mojom podaní nemá s Goldoniho poňatím divadla veľa spoločného, ale hra vznikala z improvizácií pána Sacchiho, ktoré Goldoni dodatočne zapísal. To len my ju dnes vyznávame ako klasiku.

Kdesi prezradil, že je do slova a do písmena v jednom behu. Teraz už tomu verím. Na obede v pivárni Peklo za prítomnosti pôvabnej neznámej miestneho pôvodu stihol niekoľko telefonátov, niekoľko potrasení rukou s náhodnými hosťami a majiteľmi podniku, pekelne štipľavú fazuľovicu, ktorá mu chutila a jedno nealkoholické pivo. A aj niekoľko, napriek môjmu pozvaniu, doslova vybojovaných odpovedí na moje zvedavé otázky. Odpoveď zhurta znela: "Chcete rozhovor? Prosím vás, veď som ich včera urobil tri. Nechce sa mi. A ešte k tomu mám v Prahe robiť šestnásťstránkové interview pre Playboy. Nechajme to na inokedy", odpálil ma. Dočerta! Toľko som sa na ten okamih pripravovala. "Nedáte mi ani tri otázky?", modlikala som. "No dobre,", privolil milostivo.

Pôvodne ste sa rozhodovali medzi povolaním herca a novinára. A teraz nás neznášate?

- Som strašne rád, že som sa tam nedostal. Keď si predstavím, že by som bol ukončil na filozofickej fakulte katedru žurnalistiky a by som musel za tých čias vykonávať nezmyselné povolanie?! Teraz sa to už zasa dostáva do podobnej roviny, lebo niektorí novinári absolútne strácajú zmysluplnosť. Aj keď si tejto profesie veľmi vážim a pokúšam sa vychádzať v ústrety všetkým, ktorí ma požiadajú o rozhovor, dokonca aj vám, už po tretí raz. Ale v poslednom čase novinárska profesia zdevalvovala. Je to na škodu. Poznám veľa dobrých novinárov. Myslím si, že herecká a novinárska profesia, sa môžu celkom dobre dopĺňať. Veď vy vlastne vytvárate o nás obraz a vďaka vám sme známi.

Znášate aj bulvár?

- Viem, že musí jestvovať. Lebo tí, čo ho robia, vedia, že to ľudia chcú a potrebujú. Veľa ľudí túži nazrieť hercom a politikom do súkromia. Ja napríklad takéto klebety k svojmu životu nepotrebujem.

Ako sa znášate s kritikou?

- Ak je konštruktívna, znesiem aj ostrý tón a nepríjemné poznámky. Už som si zvykol. Keď sa človek dal na takúto dráhu, jednoducho musí vydržať. A keď nie, potom by to nemal robiť. Pokiaľ kritika nie je cielená a mierená tak, aby ublížila a uškodila, tak je to v poriadku. Fundovanú kritiku, keď človek vie, o čom píše, mám dokonca rád.

Vaším posledným filmovým úspechom bola postava bývalého vojaka z povolania a svojrázneho otca rodiny. Zasiahli vás ‚Pelíšky' v osobnom živote?

- Každý film, ktorý robím, ma zasiahne. To je kus života, ktorý doň človek investuje. A ‚Pelíšky' neboli výnimkou. Zanechali vo mne krásne spomienky. Ľudia, ktorí ich vytvárali, vytvorili skvelú partiu. Kodet, Polívka, všetci radi spomíname.

Ako vnímate popularitu?

- Keď som bol na dovolenke v Grécku, zašiel som do mestečka, kde má hostinec český spevák Bob, Frídl. Je to taká príjemná krčmička. On si tam občas brnká na gitare a je mu fajn. Aj ja som sa tam cítil vynikajúco. Najmä preto, lebo ma nikto neotravoval. Nijakí novinári, nikto okrem Boba nevedel, kto som. A zrazu sa ako na potvoru rozleteli dvere a vtrhla dovnútra skupina českých turistov. Jéj, pozrite sa, kto tu je! Veď to je ten, no ten, Donutil. A už sa to začalo. Pózovanie pre rodinné albumy, mamka si mi sadla na jedno koleno, na druhé dcéra, potom ešte susedia. Až kým sa všetci nevystriedali. A bolo po krásnej idyle. Toto je daň popularite. No, nebolo to najhoršie.

Porovnávajú vás s Menšíkom.

- Hlúposť. Preboha, to vari nie. Nemyslím si, že som druhý niekto. Raz sa ma to pýtali: 'Vy ste druhý Menšík.' Ja hovorím: "Nie som druhý Menšík, ja som prvý Donutil!" Niekto si to vyložil ako namyslenosť. Ale o tom to nie je. Prečo ma stále k niekomu prirovnávajú? Myslím si, že ľudia sú predsa neporovnateľní. Hoci je sympatické, keď vás porovnávajú s ľuďmi, ktorých si nesmierne vážite.

Onedlho budú odovzdávať českých levov za najlepšie filmové počiny, budete tam?

- Už som jedného dostal minulého roku, neočakávam teda žiadneho. Navyše, v tom čase budem práve vo Venezuele.

Sledujete politickú scénu?

- Baví ma sledovať mechanizmus moci. Ako to postupne vzniká. Tak nenápadne, ako keď sme po revolúcii ešte v tej čerstvej eufórii stretávali sme sa v špalíčku. Tam to všetko kvasilo a viedli sa diskusie a neskôr aj rozdávali funkcie. Kocáb aj mne ponúkal, nechceš byť poslancom za Most? A to jekde, ve´d som tam nikdy nebol. Vpredu sedel Vašek Havel a jeho kolegovia z disidentu a vzadu sa skromne hlásil neznámy muž v okuliaroch. Nikto si ho nevšímal a on potom poťahal za rukáva môjho divadelného kolegu, dramaturga a neskôr prezidentovho poradcu Oslzlého," Prosím, pane, ja sa volám Václav Klaus, veľmi by som sa chcel zoznámiť s tým Havlom. Nemohli by ste to zariadiť? To je najmenej, prehodil Oslzlý a predstavil Vaška. Viete, ja som zamestnaná na ekonomickom......a robím z mladými ekonómami, možno by sa vám zišli moje skúsenosti. Neskôr, keď sa rozdávali funkcie, tak si spomenuli, že je tu jeden ekonón. Dali mu na rozmyslenie, ministra financií, alebo generálneho guvernéra, potom však navrhli ministra. "Keď ja by som radšej toho guvernéra." Nakoniec zobral aj toho ministra. Keď už bol pevne pri koryte, stretli sa s Oslzlým niekde na nejakej akcii, ten sa k nemu hlásil, "Dobrý deň pán Klaus, tak ako?" "Prepáčte, ale ja vás nepoznám!" dokonale napodobnil bývalého premiéra Miroslav Donutil.

Máte favorita medzi slovenskými politikmi?

- Obdivujem Slotu. Tie jeho excesy s cikaním na terase. Má to dokonale premyslené. Je to dokonalý študijný materiál.

A čo Mečiar?

- Keď sme filmovali Leu, robili sme na Slovensku exteriéry, to bolo ešte za federálu. Páčilo sa mi, keď sme prišli do dedinskej krčmy, ako tam tí bačovia sedeli a zízali na telku. Na obrazovke sa vykecávali vaši bývalí disidenti. Dnes už väčšina z nich žije v Prahe. Bol to úžasný pohľad. Fedor Gál vysvetľuje, ako sa kontuinuita demokratického priestoru musí pretransformovať a preštruktualizovať do ....., keby ste videli tie vyjavené nechápajúce tváre. Nečudujem sa potom, že keď sa zjavil Mečiar a to isté povedal slovami "Toto im musíme zobrať, tamtým vynadať a toto urobiť". Musel si získať obrovskú voličskú základňu. Musím sa priznať, že ho po profesionálnej stránke obdivujem. Dokonalý demagóg.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.