vnímavé duše nepohnute, to je slovenská folková stálica Zuzana Homolová. Spoločne so svojim hudobným súputníkom - huslistom Samkom Smetanom ponúka vstupenku do sveta katarzie, z ktorého sa podľa ich slov vraciame lepší a očistení. Podobne na nás zapôsobil aj rozhovor s hlavnou protagonistkou. Veď nakoniec, posúďte sami:
Ste krehká, poetická duša, ako zvládate súčasnú hektickú dobu, ktorá vygradovalala rokom 2000?
"Ja osobne to nemeriam na tisícročia a môj život tak ako v minulom roku pokračuje ďalej. To, či to bude hektickejšie alebo nepriaznivejšie, ešte len uvidím. Zatiaľ vyzerá, že to bude v súlade s tými predpokladanými katastrofami, ale verím, že všetko sa dostane do akéhosi pravidelného chodu, s ktorým sa budem vedieť zmieriť."
Pracujete aj ako učiteľka - výtvarníčka, čo vám dáva práca s deťmi?
"Veľmi veľa, hoci to ešte neviem presne definovať, rozhodne veľa pozitívnej energie. Ja viem, že je to aj v opačnom slovazmysle. Viem, že deti si zaslúžia maximálnu starostlivosť, pre rozvoj ich dušičky a tvorivosti, schopnosti vypovedať voči orientácii v takejto dobe. Je preto dôležité, aby ľudia vedeli sami tvoriť a nájsť si vlastné svety a úniky, inak to asi nemôže ísť."
Stretli ste sa už s arterapiou a aký k nej máte postoj?
"Viem asi o čo ide, ale nikdy som nebola priamo v takej komunite, kde by sa týmto spôsobom systematicky pracovalo. Podľa mňa každé pôsobenie, ako napríklad tento hudobný koncert, je arterapeutické. Dokonca aj piesne, ktoré vyzerajú zvonku ako veľmi nešťastné, krvavé a tragické, majú pozitívny účinok, to už mám overené. Myslím si, že je dobre, ak majú ľudia takéto možnosti, ktoré im tak trochu ovlažia dennodenný život a nenechávajú sa len manipulovať napríklad médiami."
Takže staroveké balady majú čo do obsahu povedať niečo aj dnešnému človeku?
"V baladách je ukrytá obrovská hodnota. Je veľmi problematické ich nejak podstrčiť ľuďom, znie to potom tak nepravdepodobne. A nie je ani dobre, aby to všetci hromadne brali ako nejaký prostriedok očisty. Ale ten, kto chce, tak si to nájde."
V baladách je pár slovami zachytená obrovská tragika až to človeka zaskočí, prečo mali podľa vás ľudia tendenciu balady vytvárať?
"Naši predkovia sa vedeli s drobnými tragédiami, ktoré ich stretávali, akosi zdravšie vysporiadať. Ale zase my sme dnes tak otrlí že nami už nazalomcuje hrôzostrašný titulok v novinách. Pritom strašných udalostí je dnes oveľa viac. Baladické námety sú celoeurópske a rozširovali sa prostredníctvom jedincov, ktorí putovali z krajiny do krajiny. Ale ako sa rozširovali, jednotlivé kultúry si ich prispôsobovali, obaľovali ich svojským folklórom. Mňa teší dnešná tendencia dnešných otvorených kultúr, kedy sa úplne nezištne spája ja neviem indiánsky folklór s nejakým anglickým bigbítovým hráčom. Alebo úžasné rituálne východné spevy sú objavené niekým s opačnej strany planéty. Je výborné, že tu existuje súzvuk a prelínanie jednotlivých kultúr a to, že tieto prínosy ľudia navzájom akceptujú. Videla som to, keď som teraz vystupovala na festivaloch v Nemecku. Ľudia mi síce nerozumeli, ale zožalo to veľkú odozvu, to bolo fascinujúce. Myslím si, že práve v tomto by sme aj my mohli byť trochu nadnesenejší."
Umenie prirodzene otvára človeka, myslíte si, že ho tak bližšie posúva k prírode, z ktorej vzišiel?
"Ja osobne sa o to veľmi snažím, aj keď to nie je vždy možné, vzhľadom k spôsobu života, ktorý vediem. Ale snažím sa čo najviac času stráviť v prírode a veľmi rada vyhľadávam rôzne prírodné zákutia. Hory milujem často do nich chodím a aktívne leziem. Mám z toho veľmi dobrý pocit. Chodievam do hôr liezť aj v zime hoci sa bojím, ale to patrí tiež k tomu. Človek má mať strach a rešpekt a príroda si ten rešpekt vyžaduje. Myslím si, že je to najväčší chrám na svete."
Vo svojej tvorbe využívate textárov či už známych alebo neznámych. Nikdy ste si neskúšali napísať text sama?
"Keď som mala sedemnásť otextovala som jednu skladbu, ktorá vtedy letela svetom, ale to bolo všetko. Je to tak, že dosiaľ som vždy našla hotové to, čo som považovala za potrebné tlmočiť. Balada je špecifická kapitola, ktorú by som nechcela textovo znehodnocovať novými textami a úpravami. Kedysi som to musela robiť, keď som pripravovala v košickej televízii ako študentka také pätnásťminútové recitály. V tom období to bolo zrejme všade, že sa neveľmi akceptovali výskyty slov ako duša, čert, nedajbože Boh atď., ktoré sa v ľudových baladách bežne používajú. To boli moje jediné zásahy, ktoré dodnes ľutujem. Ale boli v snahe sprechodniť tú záležitosť, aby sa dostala k ušiam, ktoré na ňu čakajú."
Dá sa povedať, že na Slovenskej folkovej scéne ste dlhú dobu stálica. Myslíte si, že ste populárna?
"Nie, nie, to v žiadnom prípade. Žáner v ktorom sa pohybujem stál vždy na okraji pozornosti, podľa mňa nikdy nemôže byť populárny a to ani nie je zmyslom. Je to záležitosť určitej skupiny ľudí, ktorých to inšpiruje e to je všetko. Tá hudba je intímna, nie ja určená davom. Je dosť smutné, že súčastná mladá generácia o týchto možnostiach ani netuší a je pasívna, odkázaná na to, čo sa im predkladá."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
