chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - Zvieratá očami osobností.
Moderátorka populárnej Lampárne Eva Černá sa tridsaťštyri rokov psov strašne bála. Ako malé dievča dokonca od mamy schytala poriadnu bitku keď utekala pred cigánskym bundášom. Odvtedy mala panický strach, stačilo jej nejakého spozorovať v diaľke, radšej preventívne vyskočila na plot. Roky trvajúce nepriateľstvo sa pokúšala zlomiť dospievajúca dcéra Dominika.
"Začala mi vyplakávať, aká je ona opustená a že nikoho nemá, ani mačku ani psa a ešte k tomu mama je stále preč. Navyše jej vadilo, že sme si nikoho neadoptovali. Keď už napokon prestala otravovať s bračekom a sestričkou, lebo pochopila, že na to treba dvoch, začala so psom.
Najprv venčila susedkinho jazvečíka, potom chodila do útulku vyberať psíkov. Videla som, že k zvieratám má pekný vzťah. Ale nedalo sa. Nedokázala som sa premôcť. A potom prišla puberta a prežívali sme ju strašne. Bolo to presne okolo jej 13. narodenín, keď sa raz dotrepala domov a zvoní. Čudovala som sa prečo, veď má kľúče. Keď som napokon otvorila dvere, stála na prahu s prosíkajúcimi očami a v náručí stískala, na moje veľké zdesenie, obrovské teľa. Také ryšavo sfarbené a vypĺznuté zviera z útulku. Navyše chudáčisko smrdelo ako bzdoch. To má byť čo? - skríkla som. 'Mami, odteraz tu bude bývať s nami aj on', zatvárila sa prosebne. 'Len cez moju mŕtvolu', hovorím jej. Chudera, zosypala sa na prah aj s tým obrovským zvieraťom a rozplakala sa. 'Keď odíde on, pôjdem s ním,' skúšala ma vydierať. Bolo mi to strašne ľúto, ale nedokázala som prekročiť prah svojho strachu. Pes musel z domu. Dcéra ostala. Ale odvtedy mi to mátalo v hlave," prezrádza Eva Černá, ktorú si napokon získal malý maltézsky psík. Po prvý raz ho videla u známych. Pohľad na bezbrannú živú bielu guľôčku na koberci ju definitívne presvedčil, aby si kúpila jej bračeka.
"Bolo to tesne pred Vianocami, tak som, hoci ešte nebol Štedrý večer, postavila špeciálne pre túto príležitosť stromček. Takto sme si s Dominikou nadelili malého Luckyho a máme ho už druhý rok," hovorí Eva Černá a dodáva: "Možno ma niekedy trápilo, že som si nenašla toho správneho partnera, ale od kedy mám psa, nevyrovná sa mu ani jeden muž. V posteli má vyhradené miestečko a vždy sa teším na naše zaspávacie rituály. Najprv si ľahne on a keď si konečne ľahnem do postele a zavolám ho potichu, priplazí sa v polospánku a poskladá sa mi na brucho. Takto sa navzájom zohrievame. A to je niečo neuveriteľné. Kvôli Luckymu by som ja, ktorá som kedysi psov nemohla ani cítiť, dokázala spať aj na zemi."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
