publika. Jeho tvorba "zaujala" aj bývalú Štátnu bezpečnosť. Tie časy našťastie pominuli a Pavel Dobeš so svojím kolegom Tomášom Kotrbom šíria dobrú náladu bez obáv z prenasledovania. Pavel Dobeš v súčasnosti koncertuje aj na Slovensku.

- Máme to z Čiech na Slovensko ďaleko, preto sme požiadali usporiadateľov, aby sa spojili a skúsili usporiadať niekoľko akcií po sebe. Záujem je, preto na ďalšie vystúpenia prídeme zas v marci. Musíme to riešiť takto, nie je možné jazdiť sem kvôli jedinej akcii.

Predražilo by sa to jednak finančne, ako aj časovo?

- Niekedy človek veľa času strávi aj na colnici a musí kadečo vysvetľovať. Ani nie tak kvôli aparátu, ale trebárs ja mám päť gitár a colník mi povie, vraj 'načo ti to je, veď toľko rúk ani nemáš'.

Nuž, tieto skúsenosti má asi každý, kto chodí hrať za hranice. Ako je to však s hraním v Čechách?

- Keď ideme napríklad do západných Čiech, tak na také dva - tri dni. Ale naša republika je dnes taká malá, že ak vyrazím z Hradca Králové, ktorý leží zhruba uprostred, tak nie je miesto, kam by som nedošiel do takých troch hodín.

Raz sme hrali tretí koncert až o druhej v noci v Domažliciach. Čakali nás tam, hrali gajdy, bolo veselo, niektorí v amfiteátri už spali...

Nemá človek po takom koncertnom záťahu pocit, že teraz aspoň týždeň nechce vidieť pódium?

- Je to záťaž, ale veľmi zdravá. Horšie sú na tom tí, ktorí niečo také nepociťujú. Aj by šli niekde, aj by pracovali, ale nie je kde. Ja to považujem za veľké šťastie. Niekedy sa síce zdá, že po takýchto vystúpeniach môže človek košeľu hodiť rovno do žmýkačky. Ale také namáhavé, ako napríklad práca na šachte, to určite nie je. Človek je síce energeticky vysilený, ale to sú práve momenty, ktoré energiou nabijú ešte viac.

Je známa vec, že ak človek vidí, že to, čo robí, má význam, tak ho to psychicky posilňuje. Pavel Dobeš sa v Čechách a na Slovensku na prísun energie sťažovať nemôže. Podarilo sa mu však hrať aj v Kanade. Aké to bolo tam?

- Hrôza, tragédia! Tam sú Čechokanaďania, a niektorí z nich tam žijú už strašne dlho. Niektorí prišli počas hospodárskej krízy, ďalší po rokoch 1948, 1968, to sú tie hlavné emigračné vlny. Tí, ktorí sú tam dlho, sa udržujú v českej kultúre, ale tým, že si donekonečna spievajú pesničky z čias prvej republiky. Lenže z novších vecí poznajú iba Vlastu Buriana, a za nového humoristu pokladajú Jiřího Grossmana. Ale o nejakom Dobešovi vôbec nevedia. Ja na nich spustím po ostravsky, banícke pesničky, a oni sú zdesení - toto je kultúra?!

Myslíte, že sú sklamaní?

Tí v prvých radoch, s briliantovými prsteňmi, sa cítia až urazení, čo im to tam hrá. Bol som trebárs doma u usporiadateľa práve vtedy, keď sa mu po telefóne vyhrážali, že ak chce tú českú kultúru robiť takto, nech sa pripraví na to, že čoskoro príde na bubon. On sa cítil trápne voči mne, lebo som to počul a do telefónu sa tiež musel kadejako vykrúcať. To boli ozajstné stresy. A ešte jedna vec - u nás, v Čechách, na Morave, na Slovensku, sme na kultúru zvyknutí. Máme kultúrne domy, všade je aparatúra. Tam to neexistuje. Prenajmú nejakú učebňu na univerzite, je tam jeden mikrofón na 'kecpulte' takže umelecká úroveň a ozvučenie je tiež tragické.

Atmosféra, akú zažívate na koncertoch na Slovensku teda v Kanade ani nehrozí?

- To nie, takýto pekný koncert, ako napríklad v Košiciach, sa mi v Kanade nikdy nepodaril. Hral som v Calgary, dva koncerty vo Vancouveri... Zas aby som nehovoril len samé negatíva, stretol som sa aj s ľuďmi, ktorým sa moja hudba veľmi páčila. To boli hlavne také figúrky z ulice, na podpore, homelessáci, Česi, ktorí tam nie sú tak dlho. Tí ma zas potom vzali do krčmy medzi seba, boli veľmi srdeční a družní. Ak to preženiem, vznikla doslova láska na celý život. S niektorými si doteraz píšem. Nemôžem teda na Kanadu len nadávať, pokojne by som šiel znovu.

Keď už sme pri Kanade, jedna z vašich platní má názov Něco o Americe. Napísali ste ju na základe skúseností z pobytu v Amerike?

- Áno, tu ale ide o dojmy z mesačného výletu do Spojených štátov. Siedmi sme autom cestovali po Amerike a ja som si písal denník. Niektoré zážitky som zhudobnil, z denníka som ich vyškrtol a zvyšok, takmer deväťdesiat percent, som vydal v knižke, ktorá sa takisto volá Něco o Americe. Knižka, CD i kazeta majú rovnaký obal, možno teda povedať, že ide o akýsi komplet.

Vráťme sa opäť k vášmu vystúpeniu. Podľa čoho ste zostavovali koncertný program?

- Ja sa na jednotlivé koncerty špeciálne nepripravujem. Hrám to, čo momentálne považujem za najlepšie zo svojej tvorby. Ak napíšem pesničku, ktorá je podľa mňa dobrá, zaradím ju do koncertu. Ak napíšem blbú skladbu, nikto ma neprinúti hrať ju, hoci je nová. Viem, že je nanič, nepáči sa mi, tak ju nebudem ponúkať ľuďom. Je to vlastne prierez toho, čo som zložil za všetky tie roky.

Bola aj nejaká skladba, ktorú mali ľudia radi, ale vy ste ju prestali hrať, lebo sa vám už nepáčila?

- Pokiaľ by som nejakú pesničku hral každý deň, potom by mi ešte v krčme dal niekto do rúk gitaru a vyprovokoval ma k tomu, aby som ju zahral ešte dvakrát, tak by sa mi tak trochu zhnusila. Nemal by som k nej dobrý vzťah. To sa nakoniec stáva každému, kto hrá na gitaru. Ja som opustil veľa skladieb, a k niektorým som sa po rokoch vrátil. Človek nejakú vec dlho nepočuje, a potom si povie - veď je to krásna pesnička.

Začínali ste v roku 1983. Hráte aj nejaké veci z tých úplne najstarších čias?

- Z toho obdobia je napríklad Jarmila, alebo skladby z ostravského prostredia. Ale pesničky, ktoré ma vlastne dostali do povedomia, dnes nepovažujem za zvlášť kľúčové. Človeku sa zmení vkus, ja by som už dnes takú pesničku asi nenapísal. Mal som svoj vek, prostredie, kde som žil, to ma ovplyvnilo. Teraz bývam inde, a ani nie je dôvod písať ďalšiu Jarmilu, nového Blažka. Už som to napísal a už ma zaujíma niečo iné.

Tí, ktorí prišli do kontaktu hlavne s vašou staršou tvorbou, konkrétne s ostravskými pesničkami, vás mali zafixovaného hlavne ako humoristu. Ak by navštívili váš koncert dnes, asi by boli prekvapení. V textoch i nálade hudby ste sa posunuli do trochu iných sfér. Myslíte, že je to vekom, prípadne nejakým vyzretejším pohľadom na svet a život?

- Neviem. Vy to tak môžete povedať, ale ja nie. Čo by som to bol zač, ak by som hovoril, že som nejaký vyzretý, viac chápajúci, múdrejší. Ja takto premýšľať nemôžem. Tieto veci radšej nechávam na divákov.

Vieme, v akej situácii bola folková hudba pred rokom 1989. Ľudia ju obľubovali hlavne preto, že pesničkári si dovolili vyjadriť sa aj k témam, ktoré boli oficiálne tabu. Nakoniec, boli kvôli tomu aj prenasledovaní.

Folk je však obľúbený aj dnes, hlavne u vás v Čechách. Čo myslíte, prečo ho ľudia stále vyhľadávajú?

- Ja sa len pokúsim prísť na to. Dnes je oveľa viac žánrov. Po roku 1989 sa otvorili hranice nielen pre turistiku, ale aj pre zahraničné vplyvy. Je tu veľa kultúry, filmu, hudby, do našich rádií a televízií sa dostáva takmer zadarmo. My sme sa teda stali menšinovým žánrom. No, aj predtým sa vravelo, že folk je menšinový, hoci sme možno boli väčšinoví.

Samozrejme, veď mnohí si pamätajú dvadsaťtisícové davy na Porte...

- Áno, tak to bolo. Situácia sa však zmenila, naozaj ide o hudbu, na ktorú chodia iba tí, ktorí o ňu majú záujem. Pochopiteľne, už nie z dôvodu, aby sa odstraňoval alebo menil nejaký režim. S týmito pesničkami by nikto nemohol robiť dieru do sveta. Domnievam sa však, že tie najdôležitejšie veci sa neodohrávajú ani v politike. Ak sa niekomu podarí napísať pesničku o tom, čo je v živote fakt dôležité, je to lepšie, než keď sme kedysi len búrali systém. To bolo deštruktívne. Ľudí však oslovujú aj konštruktívnejšie témy. Aj nad tým som sa po revolúcii zamyslel a začal robiť niečo iné. Možno práve preto moja hudba stále ľudí zaujíma.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.