etnografka Vsl.múzea v Košiciach
V každej spoločnosti, v každej dobe sa vyskytujú také druhy surovín alebo produktov, ktorým my dnes hovoríme úzkoprofilové. Aby sa dali získať, musia sa stať artiklom regulovanej výmeny v mechanizme dobre fungujúcich trhov. Prírodné bohatstvo, ľudská práca i jej produkt dostanú novú hodnotu, ak sa začnú posudzovať podľa potrieb a cien trhu. To si veľmi dobre uvedomovali už naši predkovia. Drevo, lyko, kôra stromov, smola, popol by zhnili a zanikli bez úžitku. Ale keď popol potreboval bielič látok, brvná lodiar a staviteľ, vtedy už tieto suroviny práve prostredníctvom trhu nadobudli inú hodnotu.
Keď poddaní spoznali možnosť speňažovania prírodných surovín na trhu, začali byť viacej vynaliezaví a hľadali vhodné artikle výmeny aj z výťažku vlastného hospodárstva. A tak začali nosiť na trh hospodárske zvieratá voly, prasce, jahňatá, hydinu, vajcia, víno, chlieb. Tieto potraviny od nich nakupovali remeselníci, odkázaní na nich boli i hradné posádky, vojaci apod. Na trh donášali aj produkty vlastného zberu, lovu i domáckej výroby. Bolo to mäso z ulovených zvierat, med, ryby, semená na výrobu oleja, chmeľ, loj, obiloviny, plátno, siete, nite. So špecializovanými výrobkami prišli na trh kováči, tesári, tokári, garbiari, obuvníci, povrazníci, nechýbali ani tkáči vlny a ľanu. Na každom trhu bol dostupný i stavebný materiál, rôzne druhy driev, dosky, šindle, krytina.
V minulosti bol na trhoch vtedajších stredovekých miest aj bohatý sortiment zahraničných výrobkov. K nám ich dovážali ďiaľkoví kupci doslova zo všetkých strán Európy. Na ich vozoch boli naložené náklady zo súknom, nábytkom, južným ovocím, medovinou, sklom, olovom, ale aj veľmi žiadané súčiastky rytierskeho výstroja, zbrane a poľnohospodárske náradie srpy, píly, kosy.
Avšak k najstarším obchodným artiklom patrila soľ, dovážaná k nám z Poľska. Od prvopočiatku vymieňali za ňu obyvatelia lesných oblastí potreby pre svoj každodenný život.
Rovnako úspešne sa z našich krajín aj vyvážalo. Veľmi skoro začali zahraničným kupcom konkurovať domáci obchodníci. Oni mali najlepší prehľad o vyšpecifikovaných druhoch tovaru, ktoré boli v cudzine vyhľadávané. Karpatské lesy boli bohaté na zver, a preto sa najmä kožušiny a kože výhodne predávali. Boli to kožušiny líščie, veveričie, zajačie, syslie, menej bobrie a medvedie. Zo zvierat sa vyvážali živé jelene, srny, jarabice, zajace. Rovnako dobre sa obchodovalo s drevom, drevným uhlím aj smolou, získavanou zo stromov a používanou pri stavbe člnov a lodí, na mazanie i svietenie.
Naše územie bolo bohaté na surovinové zdroje nielen na povrchu ale aj v zemi. Z nej sa dolovali rudy, z ktorých najvyhľadávanejšou a najcenejšou bola meď, ale aj cín, striebro a opály. Na hutno-banskú produkciu Slovenska sa sústredil hlavný záujem európskych trhov.
Váhu exportu z nášho územia potrdzuje i používanie peňazí na trhu. Uhorský zlatý dukát bol najhľadanejšou mincou v rukách obchodníkov od Novgorodu po Bavorsko. Ba dokonca aj vo Florencii patril k štyrom obľúbeným platidlám.
Tovar sa v minulosti prepravoval na veľkých vozoch mažách, ktoré boli okuté železom, uzavreté a prikryté hrubou plachtou. Každý obsahoval pestrú zmes tovaru vo veľkých sudoch, baloch, košoch, zväzkoch. Na nakladanie tovaru do vozov dohliadali kontrolóri, bez nich nesmel kupec, ani občan sám uzavrieť nejaký bal, či sud. Na dôkaz kontroly dostal náklad svoju pečať. I samotní kupci označovali svoj tovar vlastníckym znakom. Voz ťahal záprah zo šiestich ôsmich párov koňov alebo volov. Takéto ťažké vozy brázdili vtedajšie cesty a museli byť dobre prispôsobené terénnym i poveternostným podmienkam. Cesty, po ktorých sa uberali, museli mať v svojom okolí i vhodné pastviská a vodné pramene, aby sa nasýtil ťažný dobytok. Trasy ciest obchádzali kvôli bezpečnosti husté lesné porasty, aby kupci neboli zaskočení zbojníkmi.
Na našom území bol jedným z najstarších obchodných ťahov smer severojužný, známy už od začiatku nášho letopočtu ako jantárová cesta. Od nás sa na sever importovalo až k Baltickému moru a odtiaľ ďalej na zapád. Na juhu sa obchodníci dostali až k prístavom Čierneho mora a do Byzancie. Neskôr našli výhodné odbytištia i na trhoch Ukrajiny a Ruska. K starým obchodným cestám patrila aj česká cesta, ktorá zabezpečovala spojenie s Moravou a Čechmi a viedla z Bratislavy cez Trnavu a Holíč do Olomouca a Prahy. Z Bratislavy na sever putovali obchodné karavány dolinou Váhu do Žiliny a cez Oravu do Poľska alebo Jablunkovský priesmyk na Moravu. Na východnom Slovensku žiadna z ciest neminula Košice. Z nich cez Prešov a Levoču sa dostali kupci do Poľska, ak sa vybrali na Bardejov, mohli zamieriť do Ľvova a ďalej na východ. V stredoveku bola jedna z najbezpečnejčích cesta západného smeru, ktorá viedla Považím a Spišom do Košíc. V tomto období boli známymi zakladateľmi ciest v banských oblastiach Fuggerovci a Thurzovci.
Na Slovensku sa na prepravu čiastočne využívali aj rieky, po ktorých sa splavovalo najmä drevo, ale aj iný tovar, ako drevený riad, plátno, súkno, koža, šindle, lesné plodiny, bryndza, med, vosk, mlynské kamene, žarnovy. Spôsob vodnej dopravy sa uskutočňoval plťami a pltníctvo bolo dôležitým zdrojom obživy obyvateľov horských oblastí. Pltilo sa po Váhu, Hrone, Orave, Poprade a Dunajci.
Autor: PhDr. Klaudia BUGANOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
