vypasovaných modrých džínsoch. Lucie Bílá si na košický koncert odskočila z Prahy na pozvanie agentúry GreArt uprostred inej rozrobenej práce.

Po skúške s detským zborom a akustikom sme sa zavreli v šatni a na každé zaklopanie odpovedala zúrivým zaručaním: "Nie! Robím rozhovor!" A dodala: "A vy sa mi dívajte do očí, lebo keď si budete písať, tak budem mať pocit, že ma nepočúvate.

* Aký fór ste to vraveli zboru?

- Ja si myslím, že vtipy nie sú dobre na písanie.

* V Košiciach ste po prvý raz?

- Určite nie, ale asi vám nepoviem, kedy som tu bola naposledy. Nezabúdajte, že som v hudobnom svete už 15 rokov, takže to už je taký čas, že...

* Áno, ale to ste vtedy ešte neboli "tá" Lucie Bílá!

- Pred pätnástimi rokmi áno, veď...

* Tak dobre.

- No dobre, rokmi sa človek mení, to je normálne. Predstavte si, aké by to bolo, keby som bola rovnaká ako vtedy. To teda neviem!

* Prečo ste hovorili, že máte hrúzu pred týmto koncertom, ako som zachytil?

- Kedy?

* Teraz, pri skúške na javisku.

- To som povedala?

* Také niečo ste povedali.

- Nie, to som určite nepovedala.

* Predsa zle nepočujem.

- Museli ste zle počuť.

* Tak teda dobre...

- Je to skôr tak, že my teraz každý deň robíme Johanku z Arku, lebo máme za mesiac a pol premiéru muzikálu u nás v divadle Ta Fantastika a pravda, sme tam od rána do večera alebo do noci. Režíruje Jozef Bednárik. Je to úžasné, ale strašne vysilujúce. Takže ja sa učím texty v aute, potom idem večer niekde koncertovať, z koncertu zasa na skúšku a do toho mám ešte dieťatko, takže to nie je nijaká psina. Potom sa nestíhate ani vyspať. Čiže, ak mám z niečoho hrôzu, tak iba preto, lebo, doparoma, prečo nemá deň ešte trošku viac hodín.

* Ako vychádzate s Bednárikom?

- To je úplné chodiace slniečko. Hlavne je náročné, že vlastne máme byť niekde zavretí tri mesiace a on musí udržať pozornosť 40 člennej, možno aj väčšej company. Navyše vymyslieť niečo a byť sústredený. Udržať najmä atmosféru na tej ponorke, na tej lodi, je veľmi ťažké, ale on to zvláda. Mám s ním skúsenosť z Draculu. Hoci najskôr som si vybrala choreografa.

* Tým je kto?

- Martin Pešek, mladý chlapec, ktorý nemal v živote nijakú príležitosť a tu ukáže, že je jednoducho najväčšia bomba. Potom som premýšľala dlho nad hudobníkom, ale Béďo bol oslovený ako druhý.

* Hudbu robí kto?

- Ondra Soukup a texty Gábina Osvaldová. Hlavne sa mi však podarilo čosi, čo si myslím, že je nesmierne dôležité. Budem totiž robiť ešte kopu iných vecí. Keďže sa nechcem osem razy do týždňa zaoberať Johankou z Arcu, lebo toľkokrát ju musíme pravidelne odohrať, tak som nechcela, aby sa na mňa ľudia zlostili, že tam nie som a vymyslela som si vedľa seba úžasnú kolegyňu, s ktorou to budem robiť. A tou je Bára Basiková.

* Čo ona nato?

- Povedala mi áno a ja, keďže oceňujem, že mi nato prikývla, hlavne nechcem, aby ju niekto bral ako záložnú alternáciu, tak som sa s ňou rozdelila totálne na pol. Máme úplne rovnaké podmienky, rovnaký počet predstavení, rovnakú propagáciu a všetko. Chcem, aby ľudia videli, že Bílá nie je nijaký tyran.

* Kedy máte premiéru?

- 31 marca.

* Ako zvládate prechod do divadelného sveta?

- Je to stokrát lepšie než len samotné spievanie, lebo môžete vyjadrovať nejaký pocit nielen spevom, ale aj telom. Pocit môžete viac zahrať.

* Obohacuje vás?

- Je to skôr tak, že spievanie má veľa spoločného ako s hraním tak so všetkým. Sme jednoducho ľudia, ktorí potrebujú ventilovať svoje pocity ľudom a urobiť im hoci radosť. Keď sa to všetko spojí dokopy, účinok je väčší. Mňa baví hrať aj film, ale tam sa zas nespieva. Tu sa aj hrá aj spieva, aj behá. Jediné, čo mi veľmi nejde je tancovanie. Pretože keď spievam, mám všetky svaly napnuté a som ako v tranze.

* Čo vás viac baví: muzikál, divadlo, film alebo spievanie?

- Všetko dovedna. Akákoľvek komunikácia a forma komunikácie s ľuďmi. Čokoľvek, čo sa spája s ľuďmi, ktorých chcete niečím pobaviť, potešiť, alebo ich vytrhnúť z ich nudy, či vytrhnúť zo smútku, ktorý práve majú, lebo život nie je až taký úplne veselý. Nikto ho nemá ľahký, každý má svoje trápenie a nad každým domom visí nejaký kríž a ja som tu preto, aby som ľudí bavila, aby som im urobila niečím radosť. Alebo ich, povezme, podpichla, najedovala. Aj najedovanie je dobrá vec. Aj to je emócia. A ak niekoho napaprčím, aj to je dobré.

* Ako beriete, že ste teraz taká, dá sa povedať, ikona?

- Čo to je?

* Kultový symbol. Ba sedeli ste pri stole medzi čestnými hosťami, keď bola na Pražskom hrade britská kráľovná.

- Za svoj život som zažila aj ozajstnú biedu. Boli časy, keď som si kúpila jeden rožok a rozlomila ho na štyri kusy, aby som mala čím zajesť antibiotiká. Preto poznám cenu blahobytu aj slávy a ich pominuteľnosť. Nič nie je zadarmo a človek sa nesmie stať otrokom ničoho.

* Prišli ste o čosi?

- Nemôžem chodiť do putýk štvrtej cenovej kategórie a dávať si utopenca či nejakého ruma. Za všetko sa platí a toto je riadne krutá daň.

* V Amerike každý deň chŕlia nových a nových spevákov a toto mladé pokolenie šliape stále rovno na päty tým skôr narodeným, úspešným. Pritom jestvuje istá spolupatričnosť, prepojenosť...

- U nás je to trochu inak, lebo my sme hrozne malá krajina patríme stále k sebe, to je jasné čiže malá krajina a, samozrejme, má to veľa nevýhod. Pretože si veľmi všetci vidíme do taniera a koláč je vlastne strašne maličký. Zatiaľ čo vonku je to inak. Nechcem sa vôbec sťažovať, že som sa narodila tu, lebo je to krajina, myslím stále Československo, kde sa ustavične dá niečo meniť a je za čo bojovať, ale keď som už tu, tak sa s tým musím popasovať. Samozrejme, keby som sa narodila inde, bolo by to asi inak. Ale je to tak ako to je. Pravda, máme veľa krásnych a talentovaných ľudí a tým, že sa konečne dáko zmenil prístup k jazykom a otvorili sa hranice, aj tým keby sme sa raz stali a to sa určite staneme súčasťou Európskej únie, tak si myslím, že ľudí, ktorí dostanú príležitosť, bude dosť. Aspoň mám taký dojem. Pretože doteraz sme boli maličkí a nikto nikoho nikam nepustil, kým teraz tých ľudí tam bude čoraz viac a budú mať väčšie možnosti. Sama poznám veľa speváčok, ktoré sú hoci o 15 rokov mladšie než ja, a sú úplne úžasné.

* Napríklad?

- Napríklad ten váš nový Zlatý slávik, Jana Kirschner. Tá je fantastická. To je poklad.

* Ale nie je to spev pre masy.

- To nič. Ale má názor. Figu záleží, čo človek robí, ale je dôležité, aby mal názor. Aby sa mu to dalo veriť. A jej verím, už keď príde na javisko a pozdraví. Čo u niektorých speváčok alebo spevákoch či umelcoch ako takých je hrozne ťažké, pretože môžu, dajme tomu, spievať 10 jazykmi, ešte pritom tancovať kazačok a neuveríte im nič.

* Ide však o konkurenciu.

- Konkurenciu si musí človek rozmaznávať. Keď je slabá konkurencia, ani ťa neteší, že čosi vyhráš. Dobrá konkurencia ťa tlačí dopredu. Keby ti bol neverný tvoj muž s kýmsi, kto by za to nestál, urazíš sa. Ale ak to tak nebude, povieš si: doparoma! Hoci teraz neviem, či išlo o najlepšie prirovnanie.

* Keď sa delilo Československo, tak si povedali, hlavne v Čechách, tak a teraz dobyjeme Západ. Odrazu zisťujeme, že sme stratili istú poslucháčsko-divácku základňu a chceme ju opäť získať. A tá sa, lačná, aj vracia.

- Vracia sa preto, lebo veď keď sa bratanec kamsi odsťahuje, nikdy neprestane byť bratancom. Ja som na túto hru nepristúpila a je škoda, že to nik nezastavil. Bola to hrozná škoda, lebo to bolo strašne zbytočné a nie len kvôli tomu, že sme prišli o 5 miliónov fanúšikov. Beztak si myslím, že na Slovensku ľudia držia palce Čechom, ako Česi drukujú Slovákom. Hovorí sa, že doma nie je nikdy nikto prorokom. Ale tu na Slovensku sa mi stáva, že ľudia po predstavení vstanú a tlieskajú. V Čechách už je to inak. To zas ale tiež nie je smerodajné, lebo je tu spontánnejšie publikum. Jednoducho, stalo sa niečo, čo sa nemuselo stať a je to strašne zbytočné, lebo sa nemôžeme predsa hrať na to, že sme iní ako vy. A vy sa na to tiež nehrajte, lebo sme úplne rovnakí. Máme rovnaké starosti, rovnakú povahu, rovnaké klady, avšak aj zápory.

* Vyhrali ste už Českého slávika, anketu Tý Tý, České grammy...

- To posledné bola galiba. Mala som na sebe šaty od sponzorov, a keď som preberala už piaty malý gramofónik, vyhŕklo zo mňa: "Keby som to bola vedela, bola by som na seba hodila čosi lepšie!"

* Darí sa vám skĺbiť rola matky a šoubiznis?

- Je to veľmi ťažké, ale kým som si vôbec zadovážila dieťatko, tak som si to poriadne premyslela. Samozrejme, veľa vecí je potom v skutočnosti inak, mám však rodinu, ktorá mi vo všetkom pomôže. A hlavne jeho, Filípka, ktorý je mojou najvyššou motiváciou. Vo všetkom. Hrozne by som chcela, aby si ma raz ten chlapček vážil nie preto, že som mu iba dala život, ale že som ešte navyše povedzme niekto, kto je preňho inšpiráciou. Ako motor. Lebo keď má človek šancu robiť podobné povolanie, nemá ho pre seba. Keď má talent, s ktorým sa narodil, tak ho nemá svojou zásluhou, ale má ho vďaka pánu bohu, ktorý by mi asi nebol príliš vďačný, že si spievam doma. Aj keď netvrdím, že keby som nemala toto poslanie, ktorému musím slúžiť, asi by som bola šťastná mama, zrejme by som vychovávala o čosi viac tých detí a starala sa...

Ja sa však nechcem roztárať, lebo vy vôbec netušíte, že ja som strašne uvravená, tak mi povedzte, až sa začne vystúpenie!

* Máme ešte čas?

- Máme.

* Aké je mať už sedem rokov partnera pri tomto povolaní?

- Ja mám so svojím partnerom predovšetkým partnerský vzťah. A potom máme spolu úžasného syna. A je to človek, ktorého si veľmi vážim. A hlavne máme fúru spoločného cítenia. Samozrejme, nie je to so mnou vôbec jednoduché. To teda vôbec nie. Je to jeden z ľudí, na ktorých názor dám. Rozhodne sa však nenechám nimi veľmi ovplyvňovať, pretože som Baran. A Barani sami vedia najlepšie, ale vypočujú si tých ostatných.

* Na Miami máte spoločný barák.

- Kúpili sme tam sídlo, kam si chodíme na zimu. Ale priznám sa, ja tam po mesiaci začínam byť veľmi nervózna. Takže rozhodne keď mi niekto povie, že je to môj druhý domov, tak to teda nie je. Môj domov je tu.

* Ako vám ide angličtina?

- Strašne.

* To som si všimol.

- Je to hrozné.

* Až také hrozné?

- Áno. Je to strašný problém, pretože sa hovorí, že šťastie žičí pripraveným. Ja mám problém, že ma šťastie zastihlo vo chvíli, keď som sa už musela rozletieť a vedela som iba po rusky.

A odrazu teraz učiť sa po anglicky je pre mňa, ako keby som si pustila rádio, televíziu, kazeťák a chcela sa sústrediť. No, neviem, či ju pokorím. Mám strach, že ju skôr bude vedieť Filipko.

* Známi alebo slávni ľudia ako Selešová, nedávno George Harrison, majú problémy s popularitou. Nielen príjemné. Výhražné listy, telefonáty, útoky. Čo vy?

- Samozrejme, občas mávam poškrabané auto, vulgárne odkazy na odkazovači, dochádza k útokom, aj telesným na ulici či v reštaurácii. Zvlášť keď som vyslovila nejaký politický názor, aj keď nebol politický, skôr ľudský. Napríklad keď som sa zastala niekoho, kto pre túto krajinu urobil veľa. Myslím tým Čechy. Bol to pán Klaus. To som mala asi šesťčlennú ochranku aj stráž pri Filípkovi, odpočúvaný telefón, lebo plánovali so mnou skoncovať. Bolo to ťažké. Naraz som len preto, že som povedala, čo si myslím, zatiahla do nepríjemností celú svoju rodinu. Tvrdé to bolo hlavne pre nich. Mňa by totiž nikto nepresvedčil, aby som čušala. Ja tu nie som nato, aby som čušala. Nikto tu nie je preto, aby čušal. Jednoducho, veci sa majú hovoriť tak ako sú, ako ich človek cíti. A pre mňa to nebola politika, ale len názor, ktorý som povedala a hlavne nikto by nemal byť ľahostajný voči veciam verejným.

* Stojí to zato?

- Nazdávam sa, že každá popularita niečo stojí a to všade na svete. U nás mi najviac vadí tá naša malichernosť a závisť. S tým sa ťažko bojuje. Keďže som značnú časť života prežila v skromných, až biednych podmienkach, mám mocne zakódované sociálne cítenie a tiež potrebujem pomáhať. Čudujem sa ľuďom, ktorí si večne iba ťažkajú a nadávajú na každého, kto sa z davu trocha vyčlení. Každý si predsa musí uvedomiť, že začať treba najprv u seba. Nebyť lenivý žiť svoj vlastný život. A tým, čo to naozaj potrebujú, je potrebné pomáhať!

* Ako hľadíte teraz na vývoj od veľkej eufórie a tu odrazu ekonomický prepad.

- Všetko má nejakú svoju cestu. A v každom prípade, keď to bolí, tak sa to hojí. Bolí to vás a nás takisto. Všetko sa opakuje podľa histórie a všetko má asi logický vývoj. Musíme to vydržať. Musíme byť trpezliví.

* Kedysi ste sa takto politicky neprejavovali.

- To nie nič politické, iba som dospelejšia. A oveľa viac vecí viem. Keď má človek 20 rokov, tak, samozrejme, myslí akurát na to, že jestvuje láska, že vám všetko patrí a všetko je úžasné a nakoniec zistíte, že nie je iba láska. Že sú ešte iné veci a že život nie je len také la-la-la. Veru, ide o pocit zodpovednosti. Keď sa vám narodí dieťatko, tak si poviete, dofrasa, aby mi raz nepovedalo: "Ako to, že musím teraz, mami, bojovať. Prečo si nebojovala ty?"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.