či chcela obstarať, ale nemá čas. Neveríte? Uveríte! Presvedčíte sa o tom každý utorok v rubrike - 'Zvieratá očami osobností'.

Riaditeľ Štátnej filharmónie Košice Július Klein rástol na dedine, kde boli zvieratá súčasťou domácnosti. Začínali sa vlčiakom a končili sa pouličnou zmeskou. Keď sa osamostatnil, tiež túžil po faune. Preto si najprv založil rodinu. Hanbil sa však navrhnúť, že by chcel mať aj psa. Ale keď syn trochu povyrástol, zistil, že majú rovnaké želanie. "Moja žena syna strašila: - Ale vieš, Julko, so psom je veľa roboty. Musel by si vstávať o šiestej ráno a chodiť s ním von. - A on ako dvanásťročný chlapec to zobral zodpovedne. Chcel mamu presvedčiť, preto začal každé ráno vstávať o šiestej a chodil von. Sám. Aby dokázal, že sa vie o psa postarať. Keď ho susedia zastavovali, prečo je vonku tak skoro, odpovedal, že vyvádza psíka. Takto nás presvedčil, že naozaj veľmi, ale veľmi chce, aby sme mu ho kúpili," prezrádza majiteľ dlhosrstého jazvečíka Duffyho Július Klein.

Podľa neho je najlepšou rodinnou terapiou práve on. Pes. "Dcéra bola kedysi introvert a navyše sa psov bála. Duffy jej pomohol otvoriť sa aj voči nám. Prečo práve jazvečík? Mal som študenta na konzervatóriu, ktorý mal túto rasu. Zapáčila sa mi najmä húževnatá povaha, jeho príslovečná tvrdohlavosť, ale najmä múdrosť. Obdivujem, ako ide za svojím cieľom. Je to jediný pes, ktorý vie curigať. Vlezie do nory a keď vojde dnu, musí rozmýšľať, čo ďalej. Jednoducho, jazvečíci majú šarm a ide o jedinečných psov. Navyše je náš pes veľmi pokojný a mierumilovný. Keby k nám prišiel zlodej, poukazuje mu, kde čo v byte máme," chváli si miláčika Július Klein.

Občas však Duffyho tvrdohlavosť prekročí mieru, najmä keď ide o rozdelenie životného priestoru. V byte. "Kým bola dcéra v Amerike, privlastnil si jej posteľ. Po návrate si ju musela nazad doslova vybojovať. V noci ju budil Duffy cieleným vytláčaním zo svojho miesta. Svojsky si nárokuje právo na svoje miestečká. Gauč som si musel pred ním hájiť aj ja. Ide si tvrdohlavo za svojím. Preto má zakázaný prístup do spálne. Ale stáva sa, že začne modlikať a - na chvíľku ho vpustíme. Na druhý deň si už vynucuje vstup dôraznejšie. Obchádza nás od nôh až k hlave. Jednoducho, chce za každú cenu docieliť, čo si zaumienil," tvrdí Duffyho pán a zároveň priznáva, že ako Kozorožec je sám tak trochu tvrdohlavý a ide si za svojím cieľom ako jazvec.

Za osem rokov spoločného nažívania v rodine hudobníka si sluch dokonale vycibril aj jazvečík. "Náš pes mi robí spoločnosť aj pri cvičení. Keď skúšam s klaviristom, obyčajne príde a zaľahne mu nohy. Chudák, pán profesor Novotný! Nemôže potom preberať na pedáloch. Takto si ľahne, aj keď k nám príde návšteva. Pravda, nič sa nedeje, pokiaľ sú to dobrí a tolerantní ľudia. Raz som cvičil skladbu, ktorú som mal hrať na zahraničnom turné. Išlo o vec súčasného španielskeho skladateľa. Pracovne som ju nazval 'Hrozná'. Niečo také nešikovné som ešte nehral. Mal som pochybnosti, či ju vôbec naštudovať. Úplnú bodku pri mojom rozhodnutí urobil práve Duffy. Ako som tak cvičil na klarinete tie hrozné glissandá a podobné veci, načúval mi a po prvý raz sa stalo, že začal ukrutne zavýjať. Inak vždy hudbu znášal dobre. To rozhodlo. Pes mi takto napovedal: Túto skladbu hrať nebudeš! Tak som ju odriekol," prezrádza Július Klein, ktorý občas skúšanie orchestra spája s víkendovou prechádzkou so psom.

Duffymu orchester vôbec nevadí. Naopak: je rád, že sa cestou do Domu umenia trocha prevetrá. Navyše, keď ho tam pánko zväčša nosí na rukách. Ten sa zas teší, že môže byť s ním na skúške. Ako prezradil, istý priateľ s obľubou tvrdí, že by sa v budúcom živote chcel stať Kleinovým psom. Ako priznáva, aj on sám občas závidí Duffymu ten jeho bezstarostný Kleiní život.