robiť nedali. A tak príliš veľa vecí prežilo, hoci prežiť nemalo, len preto, že starší ľudia na ne boli zvyknutí. A teraz, keď je najvyšší čas na reformy, vracajú sa totalitné prežitky.
Dokonalým príkladom je slovenské školstvo. Neveríte? Skúste si prečítať posledné tri čísla týždenníka Dominofórum. Začala sa v ňom debata, ktorá možno potrvá ešte dlho a možno aj niečo vyrieši. A možno bude potrestaná, lebo tak to bolo vždy a žiadne zmeny netreba. A ak ste pred dvoma týždňami počúvali v rádiu reláciu Záložňa, mohli ste sa dopočuť konečne nahlas vyslovené to, pred čím si vláda zatvára oči - naše školstvo je v troskách. A nehovoril o tom žiaden zakomplexovaný študent. Bol to doktor Viliam Kratochvíl, ktorý sa ako učiteľ dejepisu venoval pravdepodobne najkrikľavejšiemu problému, keďže na slovenských stredných školách učebnice dejepisu prakticky neexistujú. V rozhovore so Stanom Radičom a Jarom Filipom došli k zaujímavej téme - prečo učebnice nie sú. No jednoducho preto, že najprv sa vypíše konkurz, ktorý vyhrá kolektív obvykle blízky politickej strane, ktorá dosadila do funkcie ministra školstva. A či existujú záruky, že niektorá strana to nevyužije na propagáciu vlastných názorov prostredníctvom učebnice?
"Tie záruky nie sú. Znie to dosť hrozivo a vyplýva to z toho, ako sa k učebnici pristupuje ešte z čias socializmu. Je chápaná ako nástroj propagandy a politickej ideológie. (Neveríte? Pozrite si Dejepis pre 1. ročník gymnázií - pozn. autora). Je pravda, že učebnice sú rovnako kontrolované aj v USA, tam to však slúži na kontrolu dodržiavania napr. práv menšín. U nás sa ministerstvo zaujíma, či je niečo príliš čechoslovakistické, ako sa píše o slovenskom štáte, nie však, či sú zastúpené aj dejiny iných národov a mnohé iné."
Nuž, niet sa čo čudovať, ak má učebnicu schvaľovať napríklad Milan Ftáčnik. Žiadne osobné výhrady voči nemu, ale koľko toho môže vedieť z každého predmetu, z ktorého má schvaľovať učebnicu? Ako odpudzujúci prípad uviedol Viliam Kratochvíl tvrdenie z učebnice pre základné školy, podľa ktorého prezident Tiso nevedel o deportácii Židov. Je to len autorské tvrdenie, ktoré je naservírované 14-ročným žiakom ako fakt, pritom by nikdy neobstálo pred odborníkmi. Hosť relácie dostal aj možnosť odpovedať na poslucháčsku otázku, či má zmysel memorovanie encyklopedických vedomostí. No čo myslíte? Podľa neho nemá.
"Je potrebné nanovo urobiť nové kvalitatívne osnovy. Oveľa dôležitejší je však problém, o ktorom sa vôbec nehovorí - rozdelenie základnej školy na dva stupne - 1. až 4. ročník a 5. - 9. Tento systém je založený na totalitnej teórii o akcelerácii dieťaťa zo 75. roku. Podľa nej môžu deti rýchlejšie dospievať a byť múdrejšie za krátky čas pri istej efektivite vyučovania. To sa však nikdy nepotvrdilo. Takto sa deti, ktoré ešte nevedia uvedomelo čítať, učia vedecké predmety. Tak sa môže stať, že sa nenaučia čítať s uvedomením ani napriek predĺženiu druhého stupňa." Keď sa táto myšlienka doviedla do krajnosti, vyplynulo z toho ohrozenie demokracie pre ľahkú manipulovateľnosť ľuďmi. Je tu aj iný problém, ktorý doktor Kratochvíl označil ako "vec komunikácie" učiteľa a žiakov. Na školách nie je žiadnou zvláštnosťou, že učiteľ si môže dovoliť všetko. Čo si kde, a za akých okolností môže dovoliť žiak, to je už iná vec. Sú však aj prípady, v ktorých si nemôže dovoliť vôbec nič. Napríklad sa učiteľ rozhodne, že vám neuzná správnu odpoveď v písomke, lebo je v nej aj niečo škrtané, a tým pádom ste ho nepresvedčili o dokonalosti svojich vedomostí. Pri tom si úplne vystačí s argumentom, že v triede sú aj žiaci, ktorí neškrtali. Alebo keď si škola zahrnie do školského poriadku povinnosť žiaka šíriť dobré meno svojej školy. Ako môže niekto šíriť niečo, čo neexistuje? A ktorá škola má dnes dobré meno? Žiaci si už museli zvyknúť aj na urážanie priamo osobné. Raz je to preto, že sú len usoplení prváci, inokedy preto, že aj škôlkári sa správajú lepšie, prípadne je presne táto trieda tá najhoršia pod slnkom. A vôbec učiteľov netrápi, že keď to opakujú v každej triede, žiaci sa o tom dozvedia, a tým strácajú na dôveryhodnosti. Ale ktovie, možno ju stratili už dávno, a tak na takýchto malých detailoch nezáleží. V každom prípade, totalitný režim padol v našej krajine pred desiatimi rokmi. Je hlúpe, že verejnosť mlčí a študenti trpia vrtochy. Nie je to správne a nebude to správne ani keď to tu bude zaužívané hoc aj celých tisíc rokov. Slovenské školstvo potrebuje reformu. A hlavne takú, ktorá by učiteľom vysvetlila, aké je ich miesto v škole. Že ich úlohou je žiaka niečo naučiť, a nie dokazovať mu, čo všetko ešte nevie. Vytešovanie sa z bezmocnosti žiaka, ktorému práve so zadosťučinením dali pätorku, je predsa len do značnej miery úchylné. A keď už bolo toto všetko povedané, netreba zabudnúť, že reforma by mala zahŕňať aj garancie náležitého finančného ohodnotenia učiteľov.
Autor: Ľudmila BARGEROVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
