neobvyklé zážitky chodia aspoň do kina či ešte lepšie do divadla. Je viac než príznačné, že práve s divadlom sa spája nezvyčajné tajomstvo, ktoré v sebe skrýva historický dom na Františkánskej ulici v Košiciach. Ulica, na ktorej budova stojí sa kedysi volala Jozefa Atillu a dom pôvodne slúžil ako súkromná tanečná škola. Budova je umiestnená ideálne, priamo v centre mesta, z okien vidíte na Hlavnú ulicu. Zvonku síce vyzerá ako tak, zvnútra je však v dezolátnom stave. O niekdajšom rušnom živote nemo svedčia dve rozľahlé baletné sály, ktoré doslúžili a zapadajú prachom. Len s veľkou dávkou fantázie v ošarpaných a zdevastovaných miestostiach rozpoznáveme sprchy, šatne, sklady. Prach je v podstate všade...
Pre baletný súbor štátneho divadla v Košiciach bol dom prenajatý v rozmedzí rokov 1952-1960. Po krátkej prestávke sa doň tanečníci vrátili v roku 1965. Keď sa však pred piatimi rokmi dostaval tzv. energoblok, v ktorom sídli administratíva, celé osadenstvo domu na Františkánskej sa presťahovalo sem. Starý dom však od toho obdobia neuveriteľne rýchlo pustol, dnes je z neho takpovediac stavenisko. Priestory po vyprázdnení slúžili chvíľu aj ako slobodáreň pre zamestnancov divadla. A práve tí si nezávisle od seba spomínajú na tajuplné zážitky počas svojho pobytu v ňom. Jedni počuli po nociach kroky, ďalší čudné zvuky a ostatní mali hoci len "zvláštny" pocit. Priestranná kapacita budovy disponuje na samom vrchu len dvoma malými bytmi, ktoré pozostávajú z malej kuchyne a dvojposteľovej izby.
"Bývala som tu spoločne s kolegyňou Elenou," začala svoje rozprávanie 21-ročná baletka Alyia pôvodom z Kazachstanu.
"Boli sme tu spolu asi rok. Elena potom odišla, zľakla sa a hneď ako mala možnosť odísť, išla. Začalo sa to v decembri, niekedy okolo Vianoc. Trávila som ich tu, v tomto byte. Keď sme si ľahli spať, asi o pol treťej v noci som počula hneď vedľa svojej postele veľmi zreteľne kroky. Akoby niekto pomaly prechádzal sem a tam. Bola som si istá, že to je Elena. Pozrela som sa na jej posteľ, Elena však nepohnuto spala. Boli sme tu vtedy samé dve, preto tam nemohol chodiť niekto iný. Dvere na prízemí sa zamykajú. Uvedomila som si, že nespím, že naozaj niekoho počujem. Strašne som sa zľakla. Bála som sa zaspať," spomína si Alyia.
Keď konečne zaspala, mala zvláštny sen. Videla, ako v povetrí lietajú jej veci a cítila, že pri posteli niekto stojí. Zavolala na Elenu, ktorá sa od strachu začala celá triasť.
"Vtedy som sa zobudila, bolo zažaté a Elena spala. Zabudla by som na to, keby sa neboli začali diať tie čudné veci," pokračovala Alyia.
Bolo to šiesteho januára, kedy sú pravoslávne Vianoce. Opäť okolo trištvrte na tri v noci som sa zobudila, otvorila som oči a pomaly som otočila hlavu smerom k dverám izby. Zbadala som, že tam niekto stojí. Bol vysoký, vyzeral ako človek a akoby bol z dymu. Bola tma a ten dym bol ešte tmavší. Stál tam a pozeral na mňa strašne škaredo. Bol to strašný pohľad strašného muža. Zostala som v šoku, veľmi mi bilo srdce, začala som volať na Elenu, keď som si uvedomila, že nespím. Že cítim vankúš a vidím izbu..."
Potom si spomenula, že to bola presne tá istá situácia, ktorá sa jej na Vianoce pred dvomi týždňami prisnila. Ale ešte horšie bolo poznanie, že toto sen nie je.
"Keď som po druhý raz zakričala na Elenu, postava od dverí sa pomaly scvrkávala, až sa zmenila na dym, ktorý odvialo smerom do kuchyne. Odvtedy keď spím, mám stále zapálené svetlo."
Alyia dnes už býva sama. Elena sa odsťahovala a mala na to dôvod.
"Rok potom bol kľud, ale cez nasledujúce Vianoce zasa niečo začalo," pokračovala Alyia:
"Ja som tentoraz nič necítila narozdiel od nej. Elena tu mala svojho kocúra, ktorý sa práve v tom období začal správať veľmi zvláštne. Raz som prišla domov, keď sedel na stoličke v kuchyni. Pozeral na mňa a ja som ho volala k sebe. Videla som na ňom, že by aj išiel, ale on len sedel na jednom mieste. Keď konečne zliezol, chodil opatrne a obchádzal práve to miesto, kde som pred rokom videla tú postavu. Bol zježený, myslela som, že je chorý."
Aj Elena začala tvrdiť, že sa cíti veľmi nepríjemne. Stále opakovala, že v byte niečo je a chce ju to vyhodiť.
"Jeden deň som prišla domov a ona si už balila veci. Spýtala som sa, kam ide. Odpovedala mi len slovami 'on je tu'. Zobrala kocúra a odišla. Ja som sa bála zostať sama a tak som cez vianočné sviatky odišla bývať ku kolegyni z divadla."
Alyia nie je jediná s divadelných zamestnancov, ktorí niečo cítili. Bola však jediná ochotná o tom hovoriť. O zvláštnych javoch v polozrúcaných priestoroch domu sa v kuloároch rozprávalo ešte predtým, ako sa do bytu nasťahovala. Tesne pred svojim odchodom mala nepríjemný zážitok aj Elena. V noci pred Silvestrom počula z kuchyne záhadný buchot, chlapci z bytu naproti zas o tom istom čase registrovali kroky na chodbe. Kocúr bol celú noc zježený a správal sa "čudne". Na druhý deň ráno ležala na zemi v kuchyni lyžička. To by nebolo také čudné, keby ju len nedávno nebola našli ležať presne na tom istom mieste na zemi. Po tomto zážitku Elena odišla. Odkedy je preč, jej kocúr je v poriadku, správa sa úplne normálne, tak ako voľakedy.
"A ešte niečo vám poviem," spomenula si Alyia, akoby toho už nebolo dosť:
"Písala som v kuchyni list, keď sa mi zdalo, že okolo mňa niečo prešlo. Zdvihla som oči a zaregistrovala som len akési biele svetlo, ktoré hneď zmizlo. Povedala som si, že to nič nemôže byť, že sa mi to len zdalo a presne v ten moment sa ozvalo silné buchnutie," veľavravne na nás pozrela.
Toľko nájomníci. Dom si však svoje tajomstvo ukrýva za ošarpanými múrmi a ktovie, ako to s jeho vianočným čiernym nájomníkom v skutočnosti je. Takto leží ladom už pekných pár rokov, medzičasom oň prejavilo záujem viacero nájomníkov medziinými aj konzervatórium, ktoré svoje pôvodné priestory muselo opustiť. Je až neuveriteľné, že v súčasnej priestorovej kríze zostáva takáto budova nevyužitá a chradne. Nemusíme si hovoriť, ako je všade málo peňazí, zvlášť ak vieme, že divadlo financuje košický Krajský úrad. Dokedy sa však bude čakať? Každý stratený deň v tomto prípade znamená vyššie investície do opráv v budúcnosti. Ako sme sa informovali na technickom oddelení divadla, dom na Františkánskej 1 je majetkom divadla.
"Momentálne sa ťahá súdny spor s istou firmou, ktorej bol prenajatý na 33 rokov," povedala na margo vedúca technického oddelenia Ing. Monika Kleisová.
Ako nás ďalej informovala, divadlo chce budovu určite v budúcnosti využívať, v súčasnosti je však v dezolátnom stave a pri nelichotivej finančnej situácii to tak asi ešte pekne dlho potrvá. Zdevastované priestory, nedostatok financií a paradoxne i nepozvaný hosť, ktorý naháňa strach nájomníkom domu, majú jedno spoločné. Nachádzajú sa všade tam, kde chýba pozitívny ľudský potenciál, jednoducho, kde necítiť tvorivé teplo človeka. Čo dodať na záver? Čaká ľudské pokolenie až na to, kým nás ovládnu temné sily, alebo konečne spraví niečo užitočné jednoducho samo od seba?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
