PhDr.Klaudia Buganová, etnografka Vsl. múzea v Košiciach

Ústredným trhovým miestom v Košiciach bolo bezprostredné okolie Michalskej kaplnky a neskôr priestor okolo dnešnej Urbanovej veže. Tieto trhové miesta uvádzajú jednak archívne pramene - listiny, ale aj knihy. Napríklad známy uhorský cestovateľ Simplicissimus v roku 1650 napísal, že na insule, ostrovčeku, ktorý vytvoril rozdvojujúci sa Čermeľský potok pretekajúci mestom, sa nachádza tržnica, radnica, dom obchodníkov, turecký žalár, hlavná mestská strážnica, tri lekárne, kostol, kaplnka a evanjelická škola.

Aj staré územné mapy mesta naznačujú trhové priestory. Na mape z roku 1715 je medzi Urbanovou vežou a vtedajšou radnicou nakreslený kupecký sklad dom obchodníkov. Na ďalších exemplároch starých máp z 18.storočia už na ostrove stoja tri trhové objekty, ktoré majú názov kaufladen. Miesto medzi kostolom a divadlom je označené ako forum.

Po roku 1848 sa v územnom vývoji mesta vytvárajú plochy pre väčšie jarmočné miesta. Aj pri novej zástavbe mesta sa s nimi počítalo a boli im vyhradené zvlášť uspôsobené veľké priestranstvá. Na mape z roku 1869 nájdeme už aj textové označenia s významm trhu. Ó piacz starý trh sa nachádzal na dnešnom námestí Osloboditeľov, Fa piacz drevný trh na dnešnom Drevnom trhu, Épitészi piacz stavebný trh na dnešnej Strojárenskej ulici. Táto mapa uvádza i Domonkos piacz, donedávna zachované a používané trhové centrum na Dominikánskom námestí.

Mnohé z týchto trhov už zanikli. Takýto osud postihol už v stredoveku vyhľadávaný trh s dobytkom. Tento sa konal v priestoroch mimo mesta, lebo veľký prísun dobytka potreboval veľké stanovisko. Rozprestieral sa za bývalým mlynským náhonom na dnešnej ulici Pri bitúnku. Jeho výskyt dokladá i mapa z roku 1857, kde sa označuje schlachthaus.

Keď listujeme v ročenkách, ktoré v minulosti vydávala Obchodná a priemyselná komora, údaje z roku 1881 nám prezrádzajú, že v tomto roku priniesli na košický dobytčí trh spolu 10860 volov, 5830 dojníc, 1575 kráv, 2645 teliat a 6625 oviec. Dobytok pochádzal z domáceho chovu, časť prihnali obchodníci z Dolnej zeme za pomoci najímaných honcov hajčiarov. Dobytčie trhy priťahovali nielen príležitostných záujemcov, ale aj ľudí z okolitého vidieka, priekupníkov a mäsiarov.

Košice mali trh so širokým územným záberom, ktorý dosahoval 50- 60 kilometrov. Všetky trhy zabezpečovali výmenu produktov medzi mestom a vidiekom a pričinili sa o vytváranie široko chápanej komunikácie medzi týmito dvoma typmi sídiel. Košice mali v minulosti celkom 17 poddanských dedín a boli to pomerne bohaté dediny, lebo jeden gazda vlastnil v priemere 6 hektárov. Postupným rastom kapitalistických výrobných vzťahov od druhej polovice 19. storočia sa vytvorili také ekonomické podmienky, že vidiek svoju pôvodnú naturálnu rentu už mohol speňažiť na trhu.

Aj jarmoky mali veľký význam pre dedinského človeka, lebo keď v dedinách neboli obchody, mohol si iba tu zakúpiť všetko, čo potreboval pre svoje gazdovstvo. Na jarmok sa ponáhľali všetci tí, ktorí tam chceli niečo kúpiť, i odpredať. Často dochádzalo k takmer absurdným prípadom, že roľník viezol na jarmok napríklad zrno a jeho sused cestoval na ten istý trh, aby si kúpil semeno na siatie. Títo medzi sebou uzavreli obchod a vrece so zrnom sa vrátilo do tej istej dediny. Vysvetlenie je jednoduché. Iba na jarmoku bolo možné zistiť, aká je cena tohto zrna. Samozrejme existovali aj iné dôvody odchodu na jarmok. Nemožno zabudnúť, že tieto mali aj veľký kultúrno-spoločenský dosah. Tu sa stretávali príbuzní zo vzdialených obcí, tu sa nadväzovali známosti, ba niekedy dohovárali i manželstvá. Dedinčania v čase návštevy jarmoku patrili k živému mestskému organizmu. Kontakty s mestom prenikli v osobitnej podobe i do ľudovej kultúry na dedine a pomáhali formovať vedomie súnaležitosti s mestským centrom. Na košickom jarmoku bolo možné v minulosti často počuť hovoriť po maďarsky, nemecky a slovensky. Bolo to miesto, kde hovorili i mešťania a príslušníci vyšších vrstiev výlučne po slovensky.

Do Košíc prišlo vždy najviac ľudí na alžbetínsky jarmok, lebo začiatkom zimy sa potrebovali dobre zásobiť a mávali vtedy i najviac peňazí. Gazdovia si tu urobili hlavný nákup. Vyhľadávali výrobky z kože postroje, topánky, remene pre odev i zvieratá, kožuchy, krpce, kovové predmety kotly, zvonce, kosy, srpy. Kupovali aj odevné súčiastky, najmä ženy si vyberali kožúšky, súkenné kabáty, čepce, čiapky, pestrofarebné stužky, mašle a šatky. Rady sa prehrabávali aj v hŕbach riadu- hrncoch, džbánoch, korytách, varechách a všakovakých drobnostiach pre kuchyňu.

Neopakovateľný jarmočný kolorit veľmi dobre zaznamenali fotografi. Na fotografiách vidíme pestrý sortiment a rôznorodosť výrobkov, množstvo ľudí a pozorujeme ako úzkostlivo, či prieberčivo vyberajú tovar. Celkom detailne pozorujeme ako bol tovar naukladaný, ako vyzerali stánky a šiatre. Fotografi zvečnili i neodmysliteľné postavy všetkých jarmokov žobrákov, kofy, hudobníkov, potulných obchodníkov. Pre týchto ľudí sa pre nás ujal názov lacní jankovia bosniaci . Prichádzali odkiaľsi z juhu, ale nikto nevedel, akej boli národnosti. Celý svoj obchod nosili na hlave v koši. Mali tam ružence, modlitebné knižky, kovové lyžice, nože gombíky, stužky, hrebene a iné drobnosti.