kvetináčov alebo umelohmotných pohárikov. Sem-tam sa šťastie usmeje a k drobným pribudne aj nejaká dvacka.
"Ja mám deväť rokov, volám sa Gusty a som z Juhoslávie. Tam je aj papu. Mama je tu. Sme tu asi mesiac. Na harmonike hrám asi tri roky," odpovedá nám malý harmonikár pred Tescom na Hlavnej na naše otázky zmiešaninou slovenčiny a češtiny. Pýtame sa, kde je mama. Kývne rukou kamsi do neurčita. A do školy chodíš? "Tam, v Juhoslávii," odpovedá, ale veľmi mu do reči nie je. Keď sa pýtame, čo si za zarobené peniažky kúpi, tvári sa, že nerozumie. Tušíme, prečo. S pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote vieme, že na zárobok už možno niekde nablízku čakajú nejakí dospeláci. Je riskantné nechávať dieťa úplne opustené, pretože aj také sa stáva, že spievajúcich na ulici jednoducho okradnú ďalší ľudia z "branže".
Spúšť nášho fotoaparátu cvaká práve vo chvíli, keď Gustymu hádže svoje peniažky malá tri a polročná Patrícia, ktorej otec pochádza zo Zambie. Hodí peniažky a natešená uteká pritúliť sa k ockovi. "Práve sme prešli okolo ďalšieho dieťaťa," upozorňuje nás jej otec na malého žobráčika, ktorý si vybral miesto pri divadle.
Aj on hrá na harmonike. Keď sme prišli, akurát zbieral rozsypané pukance z kufríka, ktoré mu zrejme kúpil niekto z okoloidúcich. Dieťa sa aspoň naje, veď ktovie, kde skončia peniaze... My vieme, kde skončia. Za rohom v bočnej uličke stoja niekoľkí Rómovia. Zo začiatku sa k chlapčekovi nepriznávajú. Odchádzame, keď sa za nami jedna z Rómok rozbehne. "Viete, on neni môj, ale z rodiny," vysvetľuje. "My sme bezdomovci. Mohli by ste dakedy prísť napísať aj o tom, ako si žijeme my. Tam doma, v kanáli."
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.