Kto má záujem vykladať históriu a kto má na to právo

Neviem, či je to tým, že sme tu mali štyridsať rokov socializmus alebo tým, že ľud je hlúpa masa, ako údajne tvrdil už Aristoteles, nechávajúca sa

ovládať akoukoľvek súčasnou mocou. Faktom je, že väčšina z nás vníma dejiny podľa toho, ako ich vykladajú politici a naopak, niektorí politici sú v negatívnom slova zmysle až natoľko pragmatickí, že opatrnícky neprezentujú svoj skutočný názor obávajúc sa straty voličských hlasov. A možno práve preto sa tu vytvoril akýsi zvláštny začarovaný kruh - nehlásime sa k nášmu prvému štátu, ktorým je Československá republika z roku 1918, lebo jedna časť slovenských politikov ho predstavuje ako štát v prvom rade šovinistických Čechov vyciciavajúch a asimilujúcich Slovákov. Druhá časť, z obavy pred výčitkami o nedostatočnej národnej uvedomelosti a z čechofilstva, radšej diplomaticky mlčí, prípadne sa vyjadruje opatrne. A potom vzniká pre tú prvú nacionalistickú časť politického spektra priestor na hľadanie istej náhražky tohto nášho nedostatku a handicapu - v podstate nemáme ako národ históriu. Tou náhražkou je vojnový slovenský štát a Tiso ako vodca - prezident totalitného štátu, o ktorom sa vedú polemiky, akú mal vinu, či postupoval len pragmaticky a bolo to menšie či väčšie zlo atď. Posledný škandál okolo umiestnenia jeho pamätnej tabule v Žiline je len ďalším z konkrétnych prejavov tejto skutočnosti a možno aj prejavom nevedomosti, alebo zámernej manipulácie? Tiso totiž, ako sa učíme v škole, čo tomu dúfam dáva punc objektivity, v podstate nijakým prezidentom nebol, lebo ním bol Beneš, ktorý napriek svojej pomníchovskej abdikácii neskôr v exile získal uznanie svojho postavenia od západných veľmocí a ZSSR. Tiso bol teda od toho času nejakým bábkovým prezidentom možno pre Hitlera a je úplne jedno, či vykonal menšie, väčšie alebo nejaké iné zlo. Až taká chudobná naša národná história, aby sme práve najvyššiemu predstaviteľovi totalitného štátu kolaborujúceho s fašizmom museli vzdávať hold a stavať pamätné tabule, určite nie je. Keby poslancom žilinského mestského zastupiteľstva nešlo vyslovene o provokáciu, môžu predsa úplne nekonfliktne vycapiť Štúra, Hodžu, Štefánika a podobných, proti ktorým nikto nič nemá. Ale oni nie. Oni si musia vybrať práve obľúbenca slovenských skinheadov a nacionálnych radikálov. Neviem, či tým chcú pomôcť sebe, im, Slovensku alebo komu vlastne? Keby boli tzv. národniari naozaj národne uvedomelí, a nielen sa tak tvárili, potom by si museli oveľa viac ako nejakého kontroverzného Tisa vážiť toho, kto Slovákov zachránil od zániku. Tomáša Garrigua Masaryka - navyše polovičného Slováka po otcovi. Ak by boli čítali, čo povedal: "My profesoři jsme se scházívali a v našich rozpravách jsem zastával názor, že my Češi musíme hledět politicky se spojit se Slováky. Ti druzí, citovali proti mně Riegra, že otázka Slovenska je causa finita; drželi se historického státního práva: český stát, to jsou de iure jen historické země, Čechy, Morava a Slezsko - Slovenska se zříkali. Proto jsem byl proti tomu výlučnému historismu. ... právo není zděděná výsada, ale nárok každého národa i každého člověka na svůj život, podle historického státního práva bychom musili Slovensko nechat Maďarům." (Čapek, K.: Hovory s T. G. Masarykem). Čo dodať, dejiny sa javia hneď v inom svetle ak ich naozaj poznáte.