ovládať akoukoľvek súčasnou mocou. Faktom je, že väčšina z nás vníma dejiny podľa toho, ako ich vykladajú politici a naopak, niektorí politici sú v negatívnom slova zmysle až natoľko pragmatickí, že opatrnícky neprezentujú svoj skutočný názor obávajúc sa straty voličských hlasov. A možno práve preto sa tu vytvoril akýsi zvláštny začarovaný kruh - nehlásime sa k nášmu prvému štátu, ktorým je Československá republika z roku 1918, lebo jedna časť slovenských politikov ho predstavuje ako štát v prvom rade šovinistických Čechov vyciciavajúch a asimilujúcich Slovákov. Druhá časť, z obavy pred výčitkami o nedostatočnej národnej uvedomelosti a z čechofilstva, radšej diplomaticky mlčí, prípadne sa vyjadruje opatrne. A potom vzniká pre tú prvú nacionalistickú časť politického spektra priestor na hľadanie istej náhražky tohto nášho nedostatku a handicapu - v podstate nemáme ako národ históriu. Tou náhražkou je vojnový slovenský štát a Tiso ako vodca - prezident totalitného štátu, o ktorom sa vedú polemiky, akú mal vinu, či postupoval len pragmaticky a bolo to menšie či väčšie zlo atď. Posledný škandál okolo umiestnenia jeho pamätnej tabule v Žiline je len ďalším z konkrétnych prejavov tejto skutočnosti a možno aj prejavom nevedomosti, alebo zámernej manipulácie? Tiso totiž, ako sa učíme v škole, čo tomu dúfam dáva punc objektivity, v podstate nijakým prezidentom nebol, lebo ním bol Beneš, ktorý napriek svojej pomníchovskej abdikácii neskôr v exile získal uznanie svojho postavenia od západných veľmocí a ZSSR. Tiso bol teda od toho času nejakým bábkovým prezidentom možno pre Hitlera a je úplne jedno, či vykonal menšie, väčšie alebo nejaké iné zlo. Až taká chudobná naša národná história, aby sme práve najvyššiemu predstaviteľovi totalitného štátu kolaborujúceho s fašizmom museli vzdávať hold a stavať pamätné tabule, určite nie je. Keby poslancom žilinského mestského zastupiteľstva nešlo vyslovene o provokáciu, môžu predsa úplne nekonfliktne vycapiť Štúra, Hodžu, Štefánika a podobných, proti ktorým nikto nič nemá. Ale oni nie. Oni si musia vybrať práve obľúbenca slovenských skinheadov a nacionálnych radikálov. Neviem, či tým chcú pomôcť sebe, im, Slovensku alebo komu vlastne? Keby boli tzv. národniari naozaj národne uvedomelí, a nielen sa tak tvárili, potom by si museli oveľa viac ako nejakého kontroverzného Tisa vážiť toho, kto Slovákov zachránil od zániku. Tomáša Garrigua Masaryka - navyše polovičného Slováka po otcovi. Ak by boli čítali, čo povedal: "My profesoři jsme se scházívali a v našich rozpravách jsem zastával názor, že my Češi musíme hledět politicky se spojit se Slováky. Ti druzí, citovali proti mně Riegra, že otázka Slovenska je causa finita; drželi se historického státního práva: český stát, to jsou de iure jen historické země, Čechy, Morava a Slezsko - Slovenska se zříkali. Proto jsem byl proti tomu výlučnému historismu. ... právo není zděděná výsada, ale nárok každého národa i každého člověka na svůj život, podle historického státního práva bychom musili Slovensko nechat Maďarům." (Čapek, K.: Hovory s T. G. Masarykem). Čo dodať, dejiny sa javia hneď v inom svetle ak ich naozaj poznáte.