podtatranská časť jarnej mozaiky najpopulárnejšieho športového fenoménu tejto planéty? Ako zapôsobil prechod z tradičnej slovenskej zimnej prípravy do atypicky ostrej jarnej časti súťažných bojov na futbalovú verejnosť medzi Tatrami a Dunajom?

Na predložené otázky sa dá hľadať odpoveď z rôznych uhlov pohľadu. Skúsme to urobiť v týchto troch rovinách: 1. klady, 2. medzinárodné porovnanie, 3. zápory. Čo v tejto skladbe nazerania na 16. kolo Mars superligy najviac udrelo do očí?

Potešiteľná gólová úroda

Netypickým, ale o to potešiteľnejším javom nástupu na jarné trávniky v zimnej úprave sa stal očividný hlad po góloch, ktorým sa počas víkendu prezentovali marssuperligoví slovenskí futbalisti. Akoby pocit ohrozenia zo straty nadštandardných profesionálnych výhod účastníkov najvyššej domácej súťaže, ktorej sa nevyhnú členovia siedmich zo šestnástich klubov Mars superligy 1999/2000, konečne vyvolal u našich hráčov chuť do hry a hľadanie jej podstaty. Priemer 3,125 gólu na zápas je vzhľadom na poveternostné podmienky a terény, na ktorých sa hralo, veľmi pekný a nádejný, i keď šesť tímov sa na štvrťstovke úlovkov v sieťach podieľalo nulovým príspevkom.

Ale pozor! Na tejto gólovej úrode sa vrcholne dominantných spôsobom odrazilo domáce prostredie, keď sedem hostiteľov z ôsmich sa tešilo z plného bodového zisku a jedine bratislavský Inter v pozícii vedúceho tímu tabuľky obmedzil bodové chúťky svojho ružomberského súpera remízou na jeho pôde. A táto strata lídra vytvorila základné predpoklady pre výrazné zdramatizovanie boja o titul, pretože Inter s 1. FC Košice sa dostali na rovnakú úroveň, kým bohatý základný vklad Trnavy a najmä Slovana do gólového fondu jarnej časti Mars superligy je taktiež sľubný. Potvrdzuje pritom, že útok zo zadných pozícií zvykne byť ľahší než obhajoba čelných.

Treba zrušiť televízne prenosy z Ligy majstrov a Pohára UEFA?

Dynamický vstup do jarnej odvety celkom zákonite vzbudzuje optimistické očakávania slovenských futbalových fanúšikov. Zároveň je však vzhľadom na televíznymi kamerami sprostredkovávané dianie v pohárovej Európe nekompromisne konfrontovaný s kvalitami klubovej kontinentálnej elity podobne, ako mohli svojho času priaznivci nášho futbalu v predzápasoch porovnávať úroveň dorasteneckých nádejí s ich ligovými vzormi. Debakel prešovského Tatrana na Tehelnom poli nasvedčuje, že vyhlasovanie hráčskych štrajkov a hlavy v nadoblačných výšinách dokážu veľmi rýchlo vyvolať bumerangový efekt, takže svojou rukolapnosťou by mal byť dostatočne varovným mementom pred neprimeranosťou predčasných eufórií.

Keďže futbalisti 1. FC Košice sú poprednými kandidátmi na reprezentáciu Slovenska v budúcom ročníku európskych pohárových súťaží, ich hladké a zaslúžené víťazstvo nad Žilinou je jednou stranou mince, kým tou druhou sú poznámky z hľadiska najmä počas ich prvopolčasového pôsobenia proti vetru: "Asi by mal niekto zrušiť priame prenosy z Ligy majstrov a Pohára UEFA, aby ľudia nemohli porovnávať..." Ľudia však nespochybniteľné právo porovnávať majú a ak to za slovenský futbal zodpovedné osoby myslia s jeho napredovaním vážne, porovnávať výkony našich mužstiev s vyššou kvalitou jednoducho musia. Najmä však musia hľadať cesty k znižovaniu očividných výkonnostných rozdielov.

Trénerské úlety

Po kladoch jarného marssuperligového úvodu a nepríjemnej televíznej konkurencii Ligy majstrov i Pohára UEFA je tretím čriepkom do mozaiky pohľad na zápory 16. kola najvyššej slovenskej súťaže. Tými najnepríjemnejšími sú nečakane - dvaja tréneri. Kormidelníci dvoch mužstiev, ktoré sú všeobecne považované za najvážnejších kandidátov na majstrovský titul, a teda za najpravdepodobnejších reprezentantov dvojkríža na troch vŕškoch v pohárovej Európe: Jozef Bubenko z Interu Bratislava a Ján Kozák z 1. FC Košice.

Čo si má súdny fanúšik pomyslieť o doposiaľ nepoznanej Bubenkovej masmediálnej uplakanosti ohľadom terénu na ružomberskom štadióne a humenskom vplyve na odohratie zápasu, keďže Inter vraj nevie hrať na snehu a blate? Psychický tlak na trénera mužstva ašpirujúceho na titul je určite veľký, ale zisk jedného bodu namiesto plánovaných troch spolu so stratou náskoku na čele tabuľky predsa nemôžu vymazať triezvy úsudok... Vari madridský Real nevyhral v kyjevskom zápase Ligy majstrov nad tamojším Dinamom 2:1 napriek treskúcej zime a terénu, na ktorý naozaj nemôžu byť zo španielskych podmienok vytrhnutí futbalisti zvyknutí? Vari reprezentanti Slovinska nevybojovali v snehovej fujavici v tom istom Kyjeve potrebnú remízu 1:1 s Ukrajinou a po prvýkrát v histórii tejto krajiny nepostúpili na majstrovstvá Európy, i keď prehrávali 0:1 gólom z pokutového kopu?!

Konanie šéftrénera 1. FC Košice Jána Kozáka síce (na rozdiel od Bubenka) v žiadnom prípade nemožno označiť za doposiaľ nepoznané, o to sú však jeho agresívne fyzické výpady voči komukoľvek, kto sa mu v danom momente znepáči, absurdnejšie. Jeho posledný útok na kameramana Slovenskej televízie, ktorý si počas zápasu Kozákových zverencov so Žilinčanmi vykonával svoju (na celom civilizovanom svete akceptovanú a bežnú) prácu, vrhá po celej predchádzajúcej sérii podobných aktov "priateľstva" a kozákovského spôsobu propagácie krás futbalu košický klub medzi - športových barbarov.

Táto skutočnosť je o to smutnejšia, že tento pravidelne sa opakujúci "kazačok" odsúva nesporné trénerské kvality niekdajšieho najlepšieho futbalistu Československa na slepú koľaj a neguje jeho prácu. Pritom práve v čase, keď má 1. FC Košice reálnu šancu získať si konečne priazeň Slovenska svojimi futbalovými kvalitami... Čo však už s tým, keď spomínaný "kazačok" je medzi Tatrami a Dunajom prinajmenšom známy práve tak, ako televízny "Müllerád" najznámejšieho slovenského narkomana?