z jednotlivých sekcií: Hlavná súťaž, Panoráma, Fórum, Detské filmy, Retrospektívne a tématické celky. V jednotlivých sekciách sa nachádzajú filmy s homosexuálnou a lesbickou témou. Hoc nejde o výhradne gay a lesbický festival, udeľuje sa na ňom cena za najlepšie filmy s touto témou. Preto bola špeciálne vytvorená porota so svetovým zastúpením organizátorov festivalov. Tzv. Teddy - Jury odovzdáva cenu a hodnotí v kategóriách hraný, dokumentárny a krátky film. Cenou je Teddy - Award, čo je plyšový medvedík zo zlata - Teddy - bear. Do tejto poroty tentokrát pozvali študenta VŠMU, umeleckého lídra divadla Quido - Róberta Švedu.

* Na základe čoho si sa dostal do poroty?

Som jeden z organizátorov Gay - film festivalu v Bratislave, ktorý bude mať už druhý ročník.

* Mal si s nimi už predtým kontakt?

Nie. Po prvom ročníku v Bratislave, sme rozoslali maily do celého sveta všetkým festivalom a žiadali sme ich o pomoc, radu, kontakty na ľudí, s ktorými by sme mohli spolupracovať v budúcnosti. Z Berlína prišla ponuka, aby nám radi poskytli priestor a pozvali nás. Tam sa pravidelne koná, niečo také ako summit alebo panel organizátorov festivalov, kde sa riešia otázky ohľadom získavania finančných prostriedkov, filmov, propagácie, distribúcie.

* Nachádzali sa nejakí slovenskí tvorcovia medzi filmami s touto tématikou?

Nie, nenachádzali. Ešte tam nikdy nikto nebol. Homosexuálny motív, dlhší ako jednu minútu mal len Juraj Jakubisko vo filme Vtáky, siroty a blázni. Tento rok však bude tzv. "premiérový rok", pretože Slovensko by malo mať svoj prvý film, kde by mala byť táto téma vo väčšej miere rozobraná. Bude to film Vlada Adáska - Hana a jej bratia.

* Čo hovoríš na úroveň filmov?

Je jednoznačné, že Berlín sa pchá Amerike do zadku. Berlín sa stal za tých niekoľko rokov festivalom, ktorý viac myslí na to, aby prilákal distributérov, divákov a spravil zo seba väčšiu bublinu. Všetci vedia o určitej zákulisnej politike, o machináciach, dohodách... Preto je víťazný film americký. Keďže sme v Nemecku, cenu dostávajú hrozné nemecké filmy. A nie je div, že hlavná porota bola vypískaná. Myslím, že víťazné filmy si aj tak nikto nepamätá. Filmy, ktoré boli na nižších stupienkoch alebo filmy, ktoré dostali uznanie poroty, tie ktoré naozaj zarezonovali sa zapísali do dejín svetovej kinematografie. Musím však povedať, že berlínsky festival je atmosférou ako každý A - čkový festival skvelý.

* Filmy, ktorej krajiny ti najviac imponovali?

Na festivale bolo šialene veľa filmov. Tridsaťpäť kinosál, projekcie od rána od deviatej do polnoci. Najlepšie kolekcie mali Francúzi, ale to sa dalo čakať. Vidno na tom, ako francúzska spoločnosť pristupuje k filmu. Necítiť v nich napríklad to, ako na nemeckých filmoch. Tí musia myslieť na predajnosť, aj keby chceli povedať niečo vážnejšie. Musia sa jednoducho držať ľahšej a zrozumiteľnejšej roviny. Mojím obľúbeným je film "Gouttes d´eau sur pierres brulantes" (Kvapky vody padajúce na horúce kamene), ktorého režisérom a autorom predlôh je Francois Ozons. Ide o adaptáciu nepublikovanej Fassbinderovej hry.

* Si organizátor Gay - film festivalu Slovakia v Bratislave. Začal si na Slovensku s organizovaním takéhoto festivalu ty?

Nie. Ja som sa prikmotril k štábu cez záujem o britského režiséra Dereka Jarmana len minulý rok a to s ideou, že to musí byť pre verejnosť. Predtým sa Gay - film festival sa uskutočnil niekedy v roku 1993 alebo ´94 v Tajove na strednom Sovensku a bol okolo toho šialený "poprask" v masmédiách. Tituly článkov zneli: "Teplí obsadili Tajov" a podobne. Tohtoročný festival sa bude konať 10. - 16. apríla v Bratislave a je to jeho druhý ročník. Prvý ročník vznikol tri mesiace na to, ako sme navštívili festival Identities vo Viedni a povedali sme si, že to asi nebude nemožné spraviť niečo také v Bratislave.

* Kde sa tento festival uskutočnil?

Bolo to vo filmovom klube 901, ktorý je navštevovaný prevažne stredoškolskou a vysokoškolskou mládežou. Dá sa povedať, že je to lokalizované na určitú časť diváckeho spektra, čo je myslím lepšie, ako keby to malo byť organizované vo väčšej kinosále.

* Ako na to tentokrát reagovali médiá?

Kladne. Reakcie boli pozitívne a písalo sa o tom v tom zmysle, že Bratislava má možnosť vyskúšať si svoju mieru tolerancie. Kultúrne inštitúcie na základe minulého ročníka povedali, že chcú s naším festivalom aj naďalej spolupracovať.

* Aké filmy sa na bratislavskom festivale nachádzajú?

Sú to filmy slovenskej, českej a svetovej distribúcie. Tohto roku by mali pribudnúť aj kolekcie krátkych filmov, prehliadka televíznej tvorby a dokumentárnych filmov, kde môžu diváci odovzdávať svoje hlasy. Tým chceme vyjadriť podporu, aby sa produkovali programy a relácie s takouto tématikou. Ďalšou sekciou bude aj medzinárodná súťaž študentských filmov, čo je vlastne zamerané na podporu študentskej tvorby. Tá nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí zlyháva, pretože je nedostatok podpory a sponzorstva na natáčanie filmov s touto témou. Práve v študentskom období je problém, ako určité otázky zodpovedať. Máš nutnosť sa k niečomu vyjadriť, možno je to posledný krát, kedy môžeš niečo povedať, kým sa dostaneš do hnusného komerčného prostredia. To máš potom v praxi okolo seba a musíš točiť veci, ktoré ani nechceš točiť.

* Čo myslíš, ktorá krajina je problému homosexuality najviac otvorená?

Žiadna nie ja natoľko otvorená, aby sa dalo povedať, že je skutočne otvorená. Nedá sa to povedať ani o severských štátoch, kde majú zákonom prijaté registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia. Porekadlo o ihle v kope sena platí nejako aj tu. Stačí si na tu kopu sadnúť a uvidíš, že tá malá ihla si tvoj zadok nájde.

* A keby si mal porovnať českú a slovenskú spoločnosť?

Je to podstatný rozdiel. Česká spoločnosť prekonala taký úsek v tolerancii, že myslím, že Slovensko túto vzdialenosť neprejde ani za štyridsať rokov. V Českej republike sa zákon o registrovanom partnerstve dostal do čítania, no a na Slovensku to nehrozí. V Čechách sa napríklad aj diskusných relácií na túto tému vyrobí viac ako u nás. STV odmieta vyrábať programy s touto témou, Markíza a iné televízie ich vyrábajú skôr z tienistého hľadiska a ukazujú ich ako čosi výnimočné... Je to šialený problém spraviť takýto festival. V SR je "tichý fašizmus". Pohľad na danú minoritu je asi taký, že snom väčšiny ľudí je poslať ich "do plynu". Keď som bol v Berlíne, tak niekto na tom summite poznamenal, že zastúpenie tu majú aj dve bývalé socialistické krajiny Slovensko a Slovinsko a vyjadril sa, že by im mal byť vzdaný hold. A to preto, že sa vôbec niekto odvážil v takýchto podmienkach čosi také organizovať. Myslím, že intolerancia ľudí, malomeštiactvo a pokrytectvo, ktoré tu je, dokonca zabraňuje hocičo spraviť.

A vy ako? Tiež máte strach z plyšových medvedíkov?