"reformáciu" HZDS i výzvu SDĽ k "otvoreniu koaličnej dohody" s tým, že nevylučuje ani obsadenie postu premiéra.
"Kvalitatívnu zmenu", "začiatok novej etapy", "jasný signál pre zahraničie" - to všetko ohlasuje o sebe z Trnavy transformovaná "strana ľudového typu", HZDS. A to ústami celkom najzasvätenejšieho, opäť zvoleného predsedu Mečiara. Prietrže dutých faktov, ktoré došli z Trnavy, ale hovoria, že všetko je inak.
Snem ale jedno pozitívum prináša, ktoré zaslúži - bez zľahčovania a irónie - vyzdvihnúť na čelnom mieste: "Plnohodnotné členstvo v NATO a EU pokladáme za národnoštátny záujem a najvyššiu prioritu zahraničnej politiky SR", hovorí sa v programovej deklarácii, ktorú snem schválil. Táto deklarácia znamená, že nové vedenie umlčalo gény populizmu a vyšší záujem (alebo snahu o medzinárodnú akceptáciu??) postavilo dokonca i nad riziko straty časti sympatizantov. Veď, ako je známe, na smutných výsledkoch prieskumov o vstupe do NATO sa práve voličská základňa HZDS podieľa vrchovatou mierou. Isteže, HZDS na integračnom poli už ničím nemôže odčiniť škody, ktoré spôsobilo. To však nie je argument na zatratenie tejto iniciatívy.
Pravda, určujúce bude, či sa "strana ľudového typu" dokáže podľa prijatej doktríny aj správať. A tu musíme byť skeptickí. V hĺbke svojho bytia HZDS zostáva i po Trnave tým, čím bolo pred ňou. Aj napriek kúzlam so stanovami a iným formálnostiam, vrátane Mečiarovho poloteatrálneho ospravedlnenia sa za "chyby minulosti". Špičkovú glosu k "transformácii" HZDS mal Vladimír Palko: "Vidíme, až koľko sa toho musí zmeniť, aby zostalo všetko po starom".
Podstatou nereformovateľnosti HZDS je princíp "one man show", ktorý nedokázalo opustiť ani v Trnave. Bez urážky, veď je to iba prirovnanie: Ak z bordelu odstránime červenú lampu a nad dvere umiestnime krucifix a napíšeme CHRÁM, od toho ešte obrady, vykonávané vovnútri, nenadobudnú evanjelizačný charakter. Jednoducho a stručne - premena hnutia jedného muža na stranu jedného muža, nie je transformáciou, ale maškarádou.
Či hnutie, či strana, HZDS je Mečiar a Mečiar je HZDS. To je posolstvo Trnavy, odkiaľ predseda odchádza - podľa znalcov nových stanov - ešte s rozšírenými právomocami. Režimu "samoderžavia" nasvedčuje skladba podpredsedov. Tých si Mečiar nechal slávnostne odhlasovať po tom, čo si nechal odhlasovať aj právo sám ich nominovať. Celé poschodie pod sebou nemilosrdne vyzametal od zárodkov iného myslenia. Paranoický strach z konkurencie odstránil čo i len náznaky kvality a otvoril priestor napríklad aj takému všestranne indisponovanému zjavu, akým je Kramplová. I tu je jasná kontinuita, veď referenčným znakom HZDS, ktorý sa s ním ťahá od založenia, je aj vysoko nadštandardná cirkulácia v straníckych štruktúrach i všade inde, kde by sa žiadala istá stabilita. Napríklad - od volieb k voľbám je to vždy HZDS, ktoré obmieňa najväčší počet poslancov. Nič než podpredsedovia nevypovedá lepšie o zrastení HZDS a jeho predsedu. Snem uznal a prikývol: Bez Mečiara sa nedá (nechce, nie sú preferencie), s ním sa ale dá iba tak, ako dokáže a chce on.
Že si SDĽ bude účtovať vysoké bolestné za Košovana, sa dalo spoľahlivo tušiť už pred sobotou. Až po "otvorenie koaličnej dohody" siahala ale iba fantázia najväčších skeptikov. Vôbec nik však už nečakal otvorenú vyhrážku SDĽ Dzurindovi, že "nevylučuje ani obsadenie postu premiéra". Keďže je však evidentné, že prvýkrát verejne traktované chute SDĽ predbiehajú rozklad v SDK, je smer hlavného úderu skôr iba avízom, aby si premiér tentoraz nachystal véééľmi veľké obete.
Paradoxne, nápor na koaličnú dohodu v tomto štádiu Dzurindu skôr ešte posilní, keďže asi vyvolá posledné vzopätie súdržnosti v SDK. KDH a DS nie sú (a asi ani nikdy nebudú) vnútorne pripravení servírovať na tácke Dzurindovu hlavu pre SDĽ. Kým si teraz nachystajú taktické varianty do novej situácie, uplynie nejaký čas. Tlakom SDĽ sa ale okamžite spevňuje ich pozícia voči premiérovi a SDKU. Dzurinda prvýkrát hľadí zoči voči hrozbe, ktorú doteraz nedocenil, i keď sa pol roka vznášala vo vzduchu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
