nebožtíkov. Tamojší rozsiahly "cmiter", ktorý patrí medzi najväčšie v okolitom regióne, pozostáva z viac ako 900 hrobov, ktorých kamenné pamätníky za minulé stáročia viditeľne poznačil čas i ruky neznámych vandalov.
Na tomto clivom mieste boli uložené na večný odpočinok nielen svetské, ale aj náboženské osobnosti z uplynulých liet. Pochovaní sú tam aj dvaja svetoznámi rabíni - bratia Elbamovci.
Symbolickú hrobku tam postavili tiež vynikajúcemu chirurgovi Samuelovi Morgenbeserovi, ktorý sa narodil v Spišskej Novej Vsi a pôsobil v Štátnej nemocnici v Humennom. Tento lekár pomohol svojimi šikovnými rukami a umom zachrániť nejeden ľudský život. Našincov a cudzincov. Ochotne tiež ošetroval aj ranených partizánov za Tisovho režimu.
V roku 1944 si i pre neho prišli miestni gardistickí pohlavári. Až na pracovisko. Tých však hľadaný človek požiadal o chvíľočku strpenia, že sa pôjde do susednej miestnosti prezliecť. Muži v čiernych uniformách súhlasili. Keď im však bolo čakanie už pridlhé, vrazili do jeho pracovne. Tam ho ale našli už mŕtveho. Tento doktor totiž dobre vedel, čo ho za pomoc odboju v rukách týchto uniformovancov a neskôr v koncentrákoch čaká. A tak sa otrávil.
Nebohého 32-ročného lekára potom špitálske reholné sestry tajne v noci pochovali na neznámom mieste. O tom všetkom sa Július Levicky, čelný predstaviteľ židovskej obce v Humennom, dozvedel až po dlhých rokoch. Od Márie Kickovej, rodenej Ovsanyovej zo Spišskej Novej Vsi, rodáčky z neďalekých Víťazoviec, ktorá za slobodna pracovala pri menovanom ako zdravotná sestra.
Do roku 1940 žilo v Humennom 7 067 obyvateľov, z ktorých židovskú komunitu tvorilo viac ako 2 500 ľudí. Títo občania mali v tom čase pre svoje náboženské obrady vybudované dve pekné murované synagógy, ktoré boli žiaľ za totality zbúrané.
Za Tisovho režimu bolo na základe takzvaného židovského kódexu do októbra 1942 z Humenného a ostatných dedín tohoto okresu, odsunutých do vyhladzovacích táborov v Poľsku i inde 2 600 Židov.
Z týchto fabrík na smrť sa po oslobodení do rodných domovov vrátila len nepatrná hŕstka vychudnutých, s rôznymi chorobami postihnutých, mužov, žien a detí. V priebehu ďalšieho obdobia sa potom aj z tohoto mála podaktorí vysťahovali do Izraela, USA a niektorých iných krajín.
Ich hrôzostrašné utrpenie a bolesťou poznačené roky sú však presne zdokumentované v múzeu holokaustu v Izraeli. Strastiplné obete tam písomne a fotografiami zverejnili v bohatej expozícii aj z Humenného a jeho okolia.
Tí Židia, čo v tomto meste ostali žiť naďalej, na svetlú pamiatku svojich najdrahších, pochovaných na tamojšom cintoríne, nezabudli. K jeho oprave im však za totalitných čias dovolili pristúpiť štátne orgány až v roku 1985.
Počnúc týmto dátumom sa z iniciatívy Júliusa Levického pristúpilo najprv k úprave prístupovej cesty na cmiter a potom aj k výrubu krovia, plevelných stromčekov, ktorých tam za tie roky veľa narástlo a nemilo zošpatilo toto miesto. Postupne došlo tiež k odvozu nakopeného haraburdia, k umiestňovaniu pováľaných náhrobných kameňov na pôvodné miesta i vynovovávaniu samotných hrobov.
Aby sa zamedzilo prístupom na toto pietne miesto nepovolaným osobám a rôzneho statku, začalo sa s budovaním ohrady, ktorá je doteraz už z polovice hotová. Jej pokračovanie však zastavil nedostatok finančných prostriedkov.
Veľkými pomocníkmi Júliusa Levického na realizáciu týchto prác boli a sú naďalej Humenčan Ján Varchola a Milan Štefanko z Topoľovky, ktorí tam popri údržbe dbajú aj o kosbu trávnatých porastov, úpravu chodníkov a čistenie celého priestoru od lesného nánosu, aby sa tak všetko dostalo do žiadúceho stavu.
"Na uctenie svetlej a nehynúcej pamiatky svojich najmilších bytostí prichádzajú na náš cmiter mnohí príbuzní a tiež turistické zájazdy nielen z Izraela, ale aj z Ameriky," hovorí mi Július Levický a pokračuje. "Vysoko oceňujú našu snahu o celkovú obnovu tohoto posvätného priestoru. Z našej strany podnikáme všetko pre získanie ďalších finančných prostriedkov a dokompletovanie započatého diela. Už dávnejšie sa snažíme aj o to, aby tento nádherný cintorín bol vyhlásený za chránenú kultúrnu pamiatku Slovenskej republiky. Verím, že sa nám jeden i druhý verejno-prospešný zámer podarí, a tak plne naplníme ciele, ktoré sme si predsavzali..."
Autor: Jozef Hrubovčák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
