povedať, že ich bude 11 plus 1. Osobitné miesto, ktoré v tomto tucte patrí úradujúcemu prezidentovi a predsedovi vlády Vladimirovi Putinovi, je pritom dané nielen tým, že o jeho víťazstve už dopredu a už dosť dlho takmer nikto nepochybuje, ale paradoxne aj tým, že o tom fakticky nepochybuje ani žiaden z ostatných kandidátov, čo je rozhodne málovídaný fenomén. V tejto súvislosti je nepochybne namieste otázka, prečo potom vlastne kandidujú. No ešte zaujímavejšou je otázka, prečo sa Rusko, vrátane jeho politických elít, tak hromadne, a najmä tak rýchlo zaľúbilo do ešte nedávno úplne neznámeho človeka. Pre celkové pochopenie stavu, v akom sa táto krajina v deviatom roku (chcelo by sa povedať v deviatom mesiaci) svojho postsovietskeho tehotenstva nachádza, je hľadanie príčin spomínanej "nafúknutej" lásky k Putinovej hviezde nanajvýš dôležité.
V prvom rade sa žiada zdôrazniť, že terajší kandidátsko-prezidentský tucet, so všetkým, čo k nemu patrí a čo ho sprevádza, je priam zrkadlovým odrazom stavu ruskej spoločnosti vrátane stupňa jej občianskej vyzrelosti. A tento stav je zasa verným odrazom dvoch závažných faktorov: jednak v zásade objektívnych hlbinných geopolitických procesov sprevádzajúcich kardinálne zmeny v celom bývalom komunistickom impériu, a jednak už čisto ruského, "jeľcinského" dedičstva, aké svojej krajine zanechal jej donedávna všemocný vládca. Týka sa to tak žalostnej situácie v ekonomike a sociálnej sfére, ako aj zakrnelého budovania demokratických inštitútov spravovania štátu. A koniec-koncov sa to týka aj toho, čo sa deje - a predovšetkým prečo sa deje a prečo práve teraz - v Čečensku.
Tzv. čečenský fenomén Putinovho bezkonkurenčného postavenia na domácej politickej scéne, o ktorom sa v súvislosti s jeho popularitou tak veľa hovorí a píše, je vo svojej podstate vlastne iba koncentrovaným vyjadrením sumáru všetkých zmienených faktorov. A to, že je jasne v popredí celej terajšej predvolebnej kampane a hravo zatieňuje snaženia všetkých ostatných prezidentských kandidátov, je absolútne nesporné.
Vo chvíli, keď vodca komunistov Gennadij Ziuganov pred neveľkým auditóriom moskovských novinárov po n-tý raz opakuje, že čečenským "banditom" dali svojho času do rúk zbrane práve tí, ktorým oficiálny následník Borisa Jeľcina verne slúžil, a keď sa večne opozičný reformátorský intelektuál Grigorij Javlinskij po n-tý raz pokúša voličom dokázať, že proti teroristom sa nebojuje tak, že sa pritom zrovná so zemou celé obrovské mesto, v tej istej chvíli Vladimir Putin letí do Grozného na bojovej stíhačke...
Vot, molodec! (To je chlapík!) - povedali si pár dní pred voľbami milióny Rusov, ktorí sa so svojím uboleným sebavedomím, poriadne doráňaným všetkými predošlými porážkami ich veľkého národa a štátu, nechali prakticky úplne nekriticky omámiť demonštráciou sporného víťazstva ich zbraní nad malým Čečenskom. Kľúčovým slovom pri pochopení myslenia týchto miliónov, vďaka ktorým sa 47-ročný Putin stane prezidentom už v 1. kole volieb 26. marca, je práve slovo víťazstvo. Že je sporné, že je klamlivé, že je zbytočne krvavé a že sa oň nebojuje ani zďaleka na tom najpodstatnejšom fronte, nie je pre väčšinu Rusov rozhodujúce. Ten, kto v Kremli vlani začiatkom leta vycítil, že oficiálny následník mimoriadne nepopulárneho Borisa Jeľcina sa na prezidentský post môže za daného stavu spoločnosti dostať len a len zásluhou upokojenia tohto národného baženia po víťazstve, trafil kliniec presne po hlavičke. Ťažko sa preto zbaviť pocitu, že Putin vošiel do Kremľa v tieni Rasputina.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
