neskončená história. Knihu, jej dejiny aj súčasnosť, môžeme posudzovať ako prevratný, postupne zdokonaľovaný vynález. Jeho potrebnosť a platnosť sa denne potvrdzuje, ale súčasne nám pripomína odveké ľudské úsilie poznať pravdu.

"K ničomu by nebol ani rozum, keby nebolo pokrmov múdrosti, ktoré poskytujú dobré knihy, plné dobrých pravidiel, príkladov, mravov, zákonov a náboženstva. Knihy, ako najvernejší priatelia sa radi s nami rozprávajú o čomkoľvek, úprimne, jasne a bez pretvárky, poučujú nás, dávajú nám návody, povzbudzujú, utešujú..." takto v roku 1650 pochvalne opisoval knihy Jan Amos Komenský.

Koľkokrát sa ale knihy stretávali s nepriazňou panovníkov a predstavených najrôznejších cirkevných a svetských hnutí, ako často sa inak všemocní vládcovia cítili ohrození popísanými stranami! Je to odveký zápas, ktorý zosobňujú knihy: stretnutie slobodného myslenia s tými, ktorí ich ničia.

Vieme, že existujú milovníci kníh - bibliofilovia. Grécke slovo klastos dalo názov ich opaku, ničiteľom a nepriateľom kníh, biblioklastom. Už v roku 642 sa stretávame s takým, nie prvým biblioklastom kalifom Umarom, na ktorého príkaz boli spálené zvyšky alexandrijskej knižnice. A keďže víťazstvo nad protivníkom spravidla sprevádzalo aj ničenie ich písomných pamiatok, o štyri roky neskôr Arabi porazili perzskú ríšu a zničili prakticky celé ich písomníctvo. Čo už však nikto ani odhadom nespočíta, sú knihy, ktoré boli zničené skôr, než mohli vzniknúť. Umelecké a vedecké diela, ktoré ani neboli napísané, pretože ich možní autori boli prenasledovaní a nezriedka aj zavraždení. Aj cenzúra dokázala literárny a vôbec umelecký dojem poriadne zúžiť, ale biblioklasti išli ešte ďalej. Tam, kde cenzúra viedla k nútenej úprave textu, alebo zákazu - dával biblioklast príkaz k odstráneniu diela, raz a navždy - najlepšie ohňom.

Tak už v roku 411 pr. n. l. boli v Aténach verejne spálené spisy filozofa Protagora. V Ríme za cisára Augusta v roku 1 pr. n. l. zhorelo 2000 zbierok proroctiev a veštieb, ktoré vládca považoval za nevhodné. Aj krutovládca Caligula, vládnúci v rokoch 37 - 41 nechal spáliť diela Vergília a Lívia. Dioklecián rozkázal v roku 305 spáliť Pamfilovu knižnicu v Caesarei s 30 tisíc papyrusovými zvitkami, pretože ich považoval za kresťanské. Presne o sto rokov neskôr pápež Inocent I. zostavil prvý zoznam kacírskych diel, ktoré boli odsúdené k zániku. V roku 728 t. j. v období, keď bolo zakázané uctievať obrazy, dal cisár Lev III. spáliť 300 tisíc nádherne zdobených rukopisov.

Zo stredoveku máme tiež dôkazy o zvlášť rafinovane prejavovanej nenávisti ku knihám a ich autorom - bibliofágii (biblos - grécky kniha, fajito - pokrm), alebo nútenom pojedaní kníh. K tomuto krutému trestu boli odsudzovaní jednak tvorcovia zakázaných diel a jednak aj tí, ktorí ich šírili - a to ešte mohli byť vinníci radi, keď aj s knihami neskončili na hranici. Oheň, stravujúci knihy totiž stále neuhasínal. V roku 1415 Kostnický koncil poručil ohňom Husove spisy, v roku 1501 v ňom skončili diela, ktoré neboli podľa výnosu pápežskej buly predložené cenzúre. Plameňom boli určené aj spisy, ktoré uvádzal známy Index librorum prohibitorum (Zoznam zakázaných kníh), vydaný po prvýkrát v roku 1559 pápežom Pavlom IV.

K veľkému páleniu nekatolíckych kníh dochádzalo u nás za protireformácie. Náboženská neznášanlivosť sa neobmedzovala len na Európu. Na popol sa premenili tiež písomné pamiatky z predkolumbovskej Ameriky, vrátane množstva jedinečných matematických a astronomických rukopisov. Knihy "pohanských" Mayov a Aztékov sa nezhodovali s katolíckou vierou španielskych obyvateľov. Údajne prvý arcibiskup v Mexiku Don Juan de Zummaraga sa prejavil ako zvlášť horlivý biblioklast. Na hranici nechal spáliť doslova všetky písomnosti domorodcov, ktoré mu padli do rúk. Podobne si počíňali aj mnohí jeho nástupcovia, takže žiadny div, že do súčasnosti sa zachovali len štyri mayské rukopisy a štrnásť aztéckych kódexov.

Zdalo by sa, že v novoveku, v dobe vlády rozumu, je takéto kultúrne barbarstvo nemožné. A predsa v 18. storočí horeli knihy osvietencov a o viac ako sto rokov neskôr nacisti z pálenia kníh dokonca robili národnú slávnosť. Rovnako hrubo, ako k vlastnému kultúrnemu dedičstvu sa nacisti zachovali aj ku knižnému odkazu podrobených zemí. A takto by sme mohli ešte pokračovať.

Knihy, ich kvalita, starostlivosť aká im je venovaná, priaznivé či nepriaznivé podmienky pre tvorbu vždy presne vyjadrovali duchovnú situáciu národa. Kniha je nezničiteľná, ako je nezničiteľný ľudský duch. A pokiaľ človek bude žiť, určite nevymizne.

Autor: Mgr. Uršula AMBRUŠOVÁ

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.