Kedy najviac hlúpneme?

Maturitnú skúšku volajú aj skúškou dospelosti. Znamená to teda, že dospelým sa stáva človek, ktorého kapacita pamäte je schopná nabifľovať sa naraz

sto maturitných tém, no o jeho inteligencii a schopnostiach nám maturita žiaľ veľa nepovie. O slovenskom ako i českom školstve je všeobecne známe ich zameranie na memorovanie čísiel a faktov namiesto zamerania sa na rozvíjanie intelektu a osobnosti študentov. Keď som bola malá, vysmievala som sa „bifľošom" učiacim sa znenia učív odslova doslova bez chápania zmyslu látky a bez uvedomovania si jej praktického významu pre život. Smiala som sa mysliac si, že ja taká nikdy nebudem. Mýlila som sa. Príprava na maturitu a na väčšinu vysokých škôl na Slovensku urobí bifľoša z každého, kto chce na týchto previerkach kapacity ľudskej pamäte uspieť. Niekedy premýšľam, či by nebolo jednoduchšie naučiť sa naspamäť telefónny zoznam. Čo je ale najväčší paradox, nikdy môj skutočný intelekt neupadol viac ako práve v štvrtom ročníku gymnázia. Celé dni a noci sa bifľujem naspamäť dookola to isté a čas na čítanie hodnotnej literatúry mi absolútne neostáva. Zmaturujem zo slovenského jazyka, lebo sa nadrvím naspamäť rozbory a obsahy vybraných diel a čas na skutočné čítanie beletrie jednoducho nemám. Našprtám nekonečné množstvo dátumov na dejepis a prvého júla ich môj preťažený mozog proste vypustí z hlavy. Takže celý výsledok tých prebdených nocí bude absolútne nulový. Podstata veci pritom každému unikla. Pýtam sa, načo by nám mal byť dejepis? Na to, aby sme vedeli či sa Karol Xtý mohol teoreticky stretnúť s Ferdinandom Ytým, lebo náš mozog má na istý čas ako kompjúter uložené encyklopedické vedomosti a roky vlády všetkých európskych panovníkov? Alebo preto, aby sme sa stali plnohodnotnými vyspelými ľuďmi chápajúcimi vývoj ľudského rodu a dôsledky istých javov a zákonitostí? Už Seneca žijúci v 1. storočí tvrdil: „Nikto predsa nepochybuje, že napriek svojej usilovnosti nič nerobia tí, ktorí sa zaoberajú štúdiom neužitočných vedomostí (...), koľko mal Odysseus veslárov, či bola skôr napísaná Iliada alebo Odyssea a iné veci tohto druhu, ktoré si buď necháš pre seba a potom ničím neprospeješ svojmu mlčiacemu svedomiu alebo ich zverejníš a nebudeš sa zdať učenejší, lež protivnejší." Nie všetci dejepisní maturanti sa chystajú na dráhu historikov, tak aký pre nich majú tie konkrétnosti význam? Nebolo by zmysluplnejšie namiesto memorovania presných rokov vlád kráľov a cisárov požiadať žiaka o sformovanie jeho vlastného názoru na význam výsledkov činnosti trebárs toho Ferdinanda Ytého, prečo konal ako konal, čo to ľudstvu prinieslo a aký záver z toho pre nás vyplýva? Vraví sa, historia est magistra vitae, história je učiteľkou života. Alebo tiež, národ, ktorý nepozná svoju históriu je nútený si ju zopakovať. A do tretice, človek, ktorý nevie, čo sa stalo pred jeho narodením, ostáva stále dieťaťom. Dnes sa nám dejepis zopsul na úplne bezduché a primitívne tlačenie čísiel a faktov ešte stále z komunistickej knihy do hlavy. Čo sa týka literatúry, vždy okrem tohto biedneho roka som čítala knihy a jediné, čo dokáže maturita je zhnusiť mi to. Keď už poznám všetky obsahy a bolo mi vysvetlené, čo tým chcel autor povedať... A pritom, nebolo by lepšie raz prečítať ako dvakrát počuť (a tisíckrát sa nabifliť)? Reforma je zrejme v tomto skostnatelom polosocialistickom systéme v nedohľadne, a preto sa ani neodvážim predstaviť si, dokedy bude slovenské školstvo cielene prerábať ľudí na neschopných beznázorových šedých jedincov, pre ktorých platí, učíme sa pre školu, nie pre život.