vývoj tohoto odvetvia v Prešovskom kraji. Dostalo sa im takejto odpovede.
-Treba zdôrazniť, že napriek súhrnnej stratovosti poľnohospodárskej výroby aj v prešovskom regióne a vôbec Prešovskom kraji sú poľnohospodárske podniky, ktoré vyčnievajú a majú dobré hospodárske výsledky, dobré ukazovatele intenzity tak v rastlinnej ako aj v rastlinnej výrobe. Tieto podniky nemajú problémy so ziskovosťou, skôr majú problémy s lehotami splatnosti za dodávky svojich tovarov.
Samozrejme, že sú okresy - a časť Prešovského kraja má takéto postavenie - , kde je ten úpadok poľnohospodárskej výroby je ďaleko hlbší ako v iných regiónoch Slovenska, alebo ako aj nakoniec v okresoch Prešov, Vranov, Spišská Nová Ves či Poprad. Tam predsa len to poľnohospodárstvo napriek všetkým problémom vykazuje primeranú intenzitu a primerané ekonomické výsledky. Horšie je to v okresoch Stará Ľubovňa, Bardejov, Svidník a Humenné.
Je určitou pravidelnosťou - a to je dlhodobé, možno niekedy od 60 - 70. rokov - , že najproblémovejšie boli vždy poľnohospodárske podniky niekde od Želiezoviec v Levickom okrese celým juhom až po Humenné a spätne severom až po Spiš. Veľké družstvá s veľkou výmerou obhospodarovanej plochy, ale s nedostatkom vysokoškolský vzdelaných odborníkov, sa prvé začali deliť a v konečnom dôsledku výsledkom bolo vyprázdnenie hospodárskych dvorov a rozkradnutie majetku. Zrejme to súvisí aj s kvalifikovanosťou riadiacich pracovníkov.
Mottom Krajských informačných dní poľnohospodárov a potravinárov bolo "Dosť bolo úpadku poľnohospodárstva - našim cieľom je jeho rozvoj". Lenže ako ho dosiahnuť?
-V prvom rade chcem zdôrazniť, že v tomto roku sa zvýšila pevná cena mlieka na 8,45 Sk, že sa zaviedli minimálne ceny v rastlinnej výrobe na kvótované množstvá potravinárskej pšenice, cukrovej repy a zemiakov. A rovnako v živočíšnej výrobe na kvótované množstvá sú minimálne ceny u jatočných ošípaných a jatočného hovädzieho dobytka. Toto je významné opatrenie, ktoré dáva určité istoty, stabilitu podnikateľom na pôde. Samozrejme to by nestačilo a tak sme sa zamýšľali nad ďalšími zdrojmi predovšetkým na podporu technického rozvoja - pre obnovu osobitne technológií ale aj pre zvyšovanie stavov hospodárskych zvierat.
Ak hovoríme dnes, že v tomto roku sme schopní poskytnúť pôžičky zo štátneho podporného fondu v poľnohospodárstve a potravinárstve vo výške takmer 4,5 miliardy korún, ak je tu miliarda korún z fondu SAPARD pre rozvoj vidieka, ak sú tu ďalšie zdroje na úrovni najmenej 600 miliónov korún v štátnom fonde ochrany a zveľaďovania poľnohospodárskeho pôdneho fondu, už to samo o sebe znamená, že je tu 6 miliárd korún sčasti na pôžičky, sčasti nenávratných zdrojov. Je tu potom 900 miliónov korún kapitálových výdavkov do dotácií na investičný rozvoj, takže približne 7 miliárd korún môžu poľnohospodári dostať len zo zdrojov ministerstva pôdohospodárstva. A to nehovorím o štátnom fonde trhovej regulácie, o podpore exportu, o exportných dotáciách na mlieko, na sladovnícky jačmeň alebo slad a tak ďalej. Ak k tým 7 miliardám pripočítame vlastné zdroje poľnohospodárov prípadne úverové zdroje bank, vychádza mi, že v tomto roku by poľnohospodári mohli preinvestovať najmenej 10 miliárd korún. Samozrejme, nielen na stavbách, ale aj na zúrodňovacích zariadeniach na pôde. Ale to je tiež investícia.
Len pre porovnanie. Od začiatku pôsobenia štátneho podporného fondu od roku 1994 do konca roku 1999 boli postupne pôžičky z tohoto fondu 5,4 miliardy korún. My teraz v roku 2000 ponúkame 4,5 miliardy korún. O tieto peniaze ešte treba trocha zabojovať, ale podpísala sa mandátna zmluva na vybavenie úverových zdrojov vo výške 1,7 miliardy korún, 1,8 miliardy korún máme svoje nárokovateľné zdroje vo Fonde národného majetku, ktorý má tieto splátky vo svojom rozpočte, ktorá schválila Národná rada SR, na prvý polrok je splátkový kalendár s týmto Fondom. No a samozrejme ešte je treba rátať aj so splátkami starých pôžičiek. To sú tie najdôležitejšie opatrenia.
A ešte snáď jedna myšlienka. Faktom je, že medzi viacerými poľnohospodármi je už dlhší čas badateľná apatia. Je to pochopiteľné. Určitá nemohúcnosť, ktorá tu bola, sa preniesla do správania sa poľnohospodárov. A tieto Krajské informačné dní robíme aj z toho dôvodu, aby sme z prvej ruky dali informácie my, aby sme trochu nádeje vliali do povedomia poľnohospodárov a samozrejme, aby sme aj my čerpali spätné informácie od nich samotných.
Reč bola o finančných prostriedkoch, ktoré poľnohospodári môžu využiť na zlepšenie situácie svojich podnikov. Čo by teda poľnohospodári podniknúť, aby sa pri využití týchto prostriedkov situácia ich podnikov "odrazila od dna"?
-Predovšetkým je treba znižovať nákladovosť poľnohospodárskej výroby približne o 30 percent. Ale ešte nikdy sme nemali takú šancu cestovať po svete ako teraz. Ak v 80. rokoch začala určitá stagnácia poľnohospodárstva, to bolo len v tom dôsledku, že sme začali za tou oponou zaostávať a nedostávali sme sa k novým technológiám a k novej technike. Ak je možnosť dostať sa k novej technike, k novým technológiám, ak sme si udržali vedecko - výskumnú základňu v poľnohospodárstve, ak sa naozaj využijú tieto poznatky, ak sa zvýši technologická a podnikateľská disciplína a to už je vecou samotných poľnohospodárov - , niet dôvodu aby tie výsledky sa nedostavili.
Ak sa poľnohospodárom nechce ísť do Holandska poučiť sa ako to robia v chove dojníc, alebo do Izraela, kde majú úžitkovosť na kravu a rok 12 400 litrov mlieka, nech idú k susedom. Alebo ak má niekto ešte aj teraz 2 500 až 3000 litrov na kravu a rok, tak nech nerozmýšľa o chove dojných kráv, ale nech chová kravy bez trhovej produkcie mlieka. Zvýšili sme dotáciu v okrajových oblastiach na 7 až 8 tisíc korún na kravu, Talian zaplatí 65 až 70 korún za kilo býčka a poľnohospodár ho vychová od jari do jesene pod kravou na pastve z mlieka s malým prídavkom jadra. O tom tá ekonomika je. V chove oviec je to takisto. Ak niekto predá kilo jahňaťa za 100 - 110 korún, tá rentabilita, samozrejme aj s primeranou dotáciou 600 či 700 korún na bahnicu, nie je malá.
Ale poľnohospodár nutne musí zvýšiť intenzitu výroby. Ak má anglický chovateľ oviec 150 až 160 kusov odstav jahniat na sto bahníc - samozrejme s bahnením trikrát za dva roky - a my máme 85 jahniat alebo ešte menej odstav na sto bahníc, ak máme 14,5 odstav prasiat na prasnicu za rok, ak máme 4 100 litrov dojivosť na kravu voči spomínaným napríklad 12 400 litrom v Izraeli, tak treba sa zamyslieť, kde v organizácii práce, vo využití zdrojov robíme chyby. A tie sa bohužiaľ robia v mnohých poľnohospodárskych podnikoch a tá diferenciácia výsledkov o tom nasvedčuje.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
