navrch, sa karta utešene a navidomoči obracala, až napokon v koncovke líder koalície svojho súpera doslova prevalcoval. Vladimír Mečiar, prvýkrát po desiatich rokoch, utrpel mediálne K.O., čo nieslo svoje bezprostredné psychologické následky: podľa zdrojov STV a agentúry SITA pri odchode zo štúdia v neprehľadnej šarvátke, ked sa mu polícia snažila doručiť predvolanie na výsluch, inzultoval televízneho technika. (Pokiaľ teda je informácia korektná.)
Mikuláš Dzurinda predviedol, prečo sa mu už päť rokov s dávkou zlomyseľnosti hovorí aj "malý Mečiar". Rétorická vybavenosť je bez diskusie jeho najväčšou politickou kvalitou. Ako prirodzený talent si od svojho včerajšieho súpera osvojil pre mediálne duely to najpodstatnejšie - ak je presvedčivá forma, celkom vedľajší je obsah. Ale nielen to - ponúkol i niečo navyše. Pri zachovaní priority formy si s obrovským citom vedel ustrážiť hranicu medzi obyčajným populizmom a čírym nonsensom. Na rozdiel od svojho "učiteľa" neskĺzol do hrubej demagógie a nezmyslov. Takže i tzv. kvalifikovaná verejnosť mohla vstávať od obrazoviek s pocitom, že nezahral etudu iba pre tzv. verejnosť laickú, ktorej - prečo si to nepriznať - sedí asi pri prijímačoch vždy väčšina (nielen na Slovensku, všade).
Keďže pri záverečnom bodovaní je určujúci finiš, objektívne sa musí uznať, že súčasnému premiérovi veľmi pomohlo i radenie tém. Tým, že dramaturgia (možno aj mimotelevízna - Valková to asi nebola) postavila debatu o oblasti najväčších úspechov koalície na záver, iste značne ovplyvnila celkový dojem. V diskusii o zahraničnej politike a medzinárodnom postavení Slovenska by si totiž proti skvele rozbehnutému Dzurindovi nepomohol ani Ján Zlatoústy - v prospech jeho koalície totiž hovoria fakty. Tým dal priestor krátkymi, ale údernými citáciami "europolitikov", na čo bolo veľmi ťažké hľadať účinnú rekontru. Prekvapilo ale, že na tento očakávaný manéver Mečiar v domácej príprave nenašiel lepšiu odpoveď, ako starú "osvedčenú" riekanku o rozdielnych koncepciách EU vtedy, keď bol on pri moci, a teraz. Známkou rezignácie a snahy vyhnúť sa úplne potupnému koncu bol záverečný nehorázny výmysel, že MZV USA sa mu vraj ospravedlnilo za prejavy veľvyslanca Johnsona. Dzurinda, ktorého úsmevy boli dovtedy silené, sa vtedy uvoľnený prvýkrát už rozosmial od srdca.
Pravda, Vladimír Mečiar už nie je tým, čím býval. Poznačil ho čas a psychické problémy, ktoré ho prenasledujú. Lesk v oku dávno vyhasol, v nenávratne je aj dobrácky úsmev a prenikavo-úprimný pohľad otca-spasiteľa, ktorý je vždy pripravený na širokých pleciach uniesť problémy ustaraného občianka. Zostala iba stará konfrontačnosť a agresívny štýl. Tie však onehdy dokázal ukontrolovať a spustil z reťaze iba vtedy, keď ho - akože - niekto vyprovokovoval či rozčúlil. Včera ale už konfrontačne začal a bolo asi iba dielom úvodného rešpektu z veľkého súpera, že Dzurinda od počiatku tento lapsus lepšie nezužitkoval. Mečiar definitívne "odišiel" z ihriska vtedy, keď sa nechal umlčať Valkovej upozornením, že "ja som vašou šéfkou". V napätých diskusiách tohto typu býva zvykom aspoň dvoma údernými vetami ešte "šéfku" prekričať. Časovo ide o desať sekúnd, výsledkovo o státisíce (na Slovensku) divákov.
Samozrejme, ani výhra v tomto mikrosúboji by už Mečiara včera nespasila. Dzurinda umne nešiel do detailov ani tam, kde by argumentáciu protivníka vedel rozsekať na kusy. S veľkým citom pre vnímavosť publika totiž vedel, že zdĺhavé rozbory by nezaujali a skôr jeho pozornosť vyčerpali. V "súboji gigantov" takto "malý Mečiar" celkom jednoznačne porazil Mečiara veľkého. Iba večná škoda, že rétorika je jediným politickým predmetom, z ktorého dnešný premiér slovenskej vlády zaslúži jednotku s hviezdičkou. Ešte keby z tých všetkých ostatných dokázal byť aspoň "dobrý".
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
