provokujúcim názvom Stoka. Odvtedy vzniklo viac ako 16 inscenácií. Väčšinou sa na nich rovnakým dielom podieľali všetci herci. Stoka totiž tvorí metódou kolektívnej tvorby. Z improvizácií vznikajú nahrávky a až potom samotný scenár. Poetika divadla odhaľuje krehké netušené vzťahy, často nás šokuje svojou úprimnosťou, odhalením starostlivo ukrývanej živočíšnosti. Stoka parafrázuje, provokuje, vedie dialóg, polemizuje, vťahuje nás do deja, vrýva sa pod kožu. Poslednú z inscenácií, ktorá mala na materskej scéne premiéru v decembri, predviedli Lucia Piussi a Blahoslav Uhlár v utorok večer v divadle Thália. V predstavení s názvom "Z diaľky", sme počuli dialóg medzi pesimistickým a optimistickým vnímaním sveta. Boli sme svedkami príchodu snehovej kráľovnej, ktorej sa nedarí splniť sľubované zázraky, zažili sme monológ o filozofickej štruktúre upratovačského remesla, ale aj menuet s dialógom o kyslých rybách. S režisérom a najnovšie aj hercom Blahom Uhlárom, sme sa rozprávali krátko pred skúškou.

Postavili ste na javisko ako herec, to je nové. Čo vás podnietilo ?

- Som ako Mečiar. Všetko chcem robiť sám. Úplne všetko. Aj divadlo si postavím. Samozrejme, každý režisér má komplex, že je dobrý herec. Vždy som dúfal, že raz spravím nejakú monodrámu. Ale nakoniec to vyšlo tak, že sme na javisku dvaja s Luciou Piussi.

Ide o prvý pokus?

- Niekedy dávno som hral ako ochotník, ešte ako adolescent. Ak som potom niekde hral, tak išlo len o záskoky. Som vlastne herec-debutant v päťdesiatke.

Je to iné ako režírovať. Zmenilo sa teraz vaše myslenie o hercoch? Máte pocit, že im viac rozumiete?

- Aj áno. Uvedomil som si napríklad, ako je dobre, keď herec ovláda text naspamäť. Veľa rokov som režíroval veľkých aj malých hercov a často sa mi stávalo, že týždeň pred premiérou nevedeli texty. Mne sa podarilo týždeň pred premiérou text ovládať. Až teraz som pochopil, že sa to dá. A tí herci sa tomu zrejme venovali málo. Potom som zistil, keďže je to pre mňa nové, ako chutí tréma. Ale to nie sú veľmi objavné veci. Prišli aj menšie technické problémy, keď na javisku dlho rozprávam nahlas, mám strašne sucho v ústach. Usiloval som sa nejako to vyriešiť a preto mám vždy v zákulisí pripravený grapefruit a medzi výstupmi si potajomky kedy-tedy sŕknem. Od muzikantov som sa totiž dozvedel, že nie je dobré piť vodu.

Stoka je miestom, kde sa chodilo nielen za divadlom. Najmä pred poslednými voľbami sa stala ostrovom pre ľudí, ktorí si želali zmenu. Vtedy sa u vás často zjavovali tváre politikov. Stali ste sa otvoreným fórom. Ako je teraz?

- Teraz sa vyskytujú pomenej. Boli to také diskusné akcie. Momentálne robí u nás niečo podobné Dominofórum, spolu so stálou konferenciou Občianskeho inštitútu. Politici k nám nikdy nechodili za divadlom. Aspoň čo si pamätám nie. Možno dvaja-traja poslanci boli za celý čas na predstaveniach. Skôr sem prišli ako do priestorov, kde mohli diskutovať a kde mali diváci záujem počúvať ich.

Pred rokom ste s ostatnými neštátnymi profesionálnymi divadlami formulovali výzvu v ktorej ste žiadali dotáciu od štátu. Malo to účinok?

- Závažný. Veď nakoniec sa na ministerstve o to aj usilovali. Do konca roku sa im podarilo získať okolo päť miliónov určených vyslovene tomuto nášmu neformálnemu združeniu divadiel. Istú nevýhodu malo, že peniaze prišli až v decembri. Potom sa ťažko plánuje sezóna. Hoci, oni nám dali peniaze navyše, ale my sme výzvu formulovali tak, aby dotáciu pre neštátne divadlá vymedzili z tých prostriedkov, ktoré majú. Naopak, chceli sme aby sa v kultúre ušetrilo.

Keď sa toho roku posielali žiadosti na Pro Slovakiu, vedelo sa , že bude menej finacií. Zaujímavé je, že si to všetci uvedomili a žiadali menej. Toto sa v nijakej štátnej inštitúcii neudialo. Dnes každý úrad žiada každým rokom ďaleko viac. Potom sa človek v novinách dočíta , že si riaditeľ štátneho televízneho štúdia urobí rekonštrukciu kancelárií za 10 miliónov. Je zaujímavé, že neštátne subjekty sa vedia správať ekonomicky.

Stoka sa niekoľkokrát ocitla na prahu existenčnej krízy, najmä vďaka financiám...

- Verím, že s nami na ministerstve rátajú aj v tomto roku. Ale myslím si, že nie je vyčlenená špeciálna suma pre nás. Hoci zvýšili rozpočet takzvaných transferov, teda peňazí určených rôznym neziskovým a nezávislým kultúrnym aj umeleckým zariadeniam. Pravdaže, nie sú povinní nás dotovať. Keďže je teraz vysoká nezamestnanosť a do štátnej kasy ide v podstate hovno. Počítame s tým, že peniaze možno prídu, ale opäť neskôr. To, čo sme chceli dosiahnuť, aby nás úplne neobišli, sme dosiahli.

Nakoniec, dobré divadlo sa dá robiť aj za málo peňazí a dokonca výborné. Rovnako však aj zlé. Spoločnosť by mala starostlivo zhodnotiť, komu dáva ťažké peniaze. Mala by podporovať čo je momentálne kvalitné. A nie čo bolo dobré pred tridsiatimi rokmi.

Ste známy tým, že vám nikdy neboli ľahostajné veci verejné. Pred časom ste publikovali zaujímavú štúdiu o Slovákoch, tvrdíte v nej, že sú rozdelení na tri časti: Tvorcovia hodnôt, znehodnocovatelia hodnôt a bezbranné deti a starci.

- Mal som dokonca v pláne urobiť neformálnu občiansku iniciatívu proti feudalizmu. Ale zatiaľ nemám toľko energie, ani času. Ja si totiž myslím, že tu ešte stále trvá feudalizmus. Najmä v legislatíve. Bohužiaľ je to európska legislatíva, ktorá je v princípe neautentická a myslím si, že je to celé bez budúcnosti. Pretože v Európe vládnu strany. A tie vládnuť nevedia. Občan je úplne mimo. Nútený len platiť odovzdávať. Vládnu strany a kliky, ktoré si rozdeľujú naše peniaze. A toto je živná pôda na vznik a nárast extrémistických skupín a hnutí. To, čo sa stalo v Rakúsku, že tam zvolili polofašistu a na druhej strane marxistu, je toho syndróm. A u nás je to rovnaké. V normálnej spoločnosti politik, ako je Fico, by mal za sebou možno tisíc, alebo päťtisíc ľudí. Alebo taký Ľupták, či Mečiar. Nemyslím si, že by bolo možné, aby sa dostal niekto podobný k moci v normálnej krajine. Tu je všetko komplikované. Taký podvodnícky systém, že prostý človek tomu nerozumie. Myslím si, že Európa je mŕtva. Ak konečne neoslobodí svojho občana a prestane ho považovať za poddaného, ktorý musí iba robiť a platiť, tak tieto extrémistické hnutia môžu len a len kvitnúť. Najstrašnejšia situácia vznikla po týchto posledných voľbách. Lebo človek čakal lepšie. A ono to síce je lepšie, rozhodne, sme lepšiu vládu nemali a ani mať nebudeme, ale je jasné ,že ani táto nechce zmeniť princíp, ktorý tu je. Vlastne oni chcú vládnuť takisto, len trochu kultivovanejšie. Tiež chcú zrejme kradnúť, ale menej. A to nie je zásadná zmena akú sľubovali. A ak nepríde, tak sa tu človek stále bude cítiť ako poddaný. Nikto nebude podnikať, pretože každý, kto sa pustí do nejakej práce, má len a len záväzky voči štátu. Pochopiteľne, že ľudia budú radšej nezamestnaní. Čo je úplný nezmysel. Veď keď chcem niekoho zamestnať a chcem mu dať 10 000-korunový plat, legislatíva je taká, že musím takmer toľko poslať štátu. Nikto nikoho za takýchto okolností nezamestná. Prečo by mal byť pokutovaný ?

Zrkadlíte tieto pocity aj na javisku?

- Vzdialene toto všetko vibruje v našich inscenáciách. Či už je to Hetstato, alebo posledná premiéra. Ale pritom je to len v pocitovej rovine, nehráme sa na politické divadlo.

Koľko hercov teraz pôsobí v Stoke?

- Čo sa týka divadla, boli sme vždy trochu uzavretí. Teraz je nás čoraz menej a menej. Zúžili sme sa na štyroch ľudí. Ale zato u nás často hosťujú iné neštátne divadlá. Aj ochotníci k nám majú prístup.

Čo vás čaká najbližšie?

- Pripravujeme variantu predstavenia Z diaľky v americkej angličtine. Mali by sme mať premiéru začiatkom mája v Bratislave.

Takže chystáte zájazd?

- Ani nie, na to sú potrebné kliky a konexie. Ale Američanov na Slovensku a v Čechách žije dosť.

A po premiére?

- Konečne sa pustím do tej monodrámy. Premiéra by mala byť koncom júna. A ešte pripravujeme projekt s názvom "A zas ale". To sa nám snáď podarí do konca roka. Uvidíme.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.