chronicky známych komédiách ako Marečku, podejte mi pero, či Na samotě u lesa. Je scenáristom, režisérom, hercom. A zároveň spoluzakladateľom Divadla Járy Cimrmana, ktoré zabáva Čechov a Slovákov už bezmála 30 rokov. Poslednou divadelnou premiérou bola minuloročná hra Švestka. O nej, o divadle, no i o mnohom inom som sa porozprával s pánom Ladislavom Smoljakom.

Aké sú ohlasy divákov na "Švestku"?

- Švestka je v súčasnosti najžiadanejšou hrou ako v Prahe, tak na zájazdoch. Svoju úlohu zohráva samozrejme aj to, že je to novinka.

Vaše divadlo predstavuje divákom Járu Cimrmana, ako českého giganta, geniálneho v každej oblasti. Ako táto myšlienka vznikla?

- Nejestvuje žiadny autor jednotlivec ako vynálezca Járy Cimrmana. Táto postava sa rodila postupne v kolektíve, ktorý sa pri založení divadla zišiel, a nemala pochopiteľne hneď podobu, akú poznajú diváci dnes. Od pôvodného nápadu zaznamenala v prvých troch hrách razantný rast a dozrievala potom postupne až do dnešnej trinástej hry.

Jedným z vašich pomerne najúspešnejších filmov bol "Marečku, podejte mi pero. Údajne ho však vtedajšia kritika rozniesla v zuboch. Hlavne vaše herecké výkony boli tŕňom v oku odbornej filmovej verejnosti. No vy ste si spolu s p. Svěrákom údajne na truc napísali hlavné postavy vo filme "Na samotě u lesa". Ako si na to z odstupom rokov spomínate?

- Áno, naše herectvo sa kritikom nepáčilo, aj keď iní - ako napríklad Jiří Menzel si ho obľúbili. Preto nám potom práve Menzel ponúkol úlohy vo filme Na samotě u lesa. Takže nebolo to tak, že by sme si tie role pre seba napísali. Ani jeden z nás pri písaní scenára netušil, že v tom vôbec budeme hrať, niežeby sme si ešte s ohľadom na to úlohy pre seba prispôsobovali.

Nedávno sme mali možnosť na TV Markíza zhliadnuť vami režírovaný seriál "Pražský student". Mali ste takýchto seriálových počinov viac, alebo to bola osamelá lastovička?

- Pražského studenta som vlastne nenatočil. Pomohol som len juhoslovanskému absolventovi našej FAMU Boro Radojčičovi, aby mohol svoj scenár realizovať. Podieľal som sa autorsky na jeho prepracovaní a mal som nad natáčaním akúsi supervíziu. Inak sa seriálovej tvorbe vyhýbam a ponuky odmietam. Výnimkou bol len dvojdielny cyklus Svěrákových poviedok volalo sa to Dvě z policejní brašny. Ten, zdá sa, bude mať tohto roku pokračovanie, ale už z pera iného autora Karla Čabrádka. Budem ho možno znovu režírovať ja.

V Koljovi ste spolu so Z. Svěrákom robili konšpiráciu proti režimu, potom ste na mítingu cengali kľúčmi. Aký máte vy osobne vzťah k novembrovým udalostiam a k k ďalšiemu vývoju po roku 1989?

- November 1989 považujem za jeden z najšťastnejších darov, ktoré mi osud za celý môj dlhý život poskytol. Nie som rád, že sa všetko vyvíjalo horšie, než sme si naivne sľubovali, nie som rád, že sa rozpadlo Československo (odmietam tézu, že si to Klaus s Mečiarom proti vôli oboch národov dohovorili). Ale to všetko je marginálne v porovnaní s tím, že sme ako národ, vy i my, slobodní.

Slovenskí fanúšikovia vášho divadla, hlavne tí mimobratislavskí, majú na vás trošku ťažké srdce. Dôvodom je vaša viacročná absencia na slovenských divadelných doskách. Takisto v médiách sa neobjavujete. Prečo je to tak? Môžu naši čitatelia dúfať, že sa to zlepší?

- Takzvané "nadštardadné" vzťahy medzi našimi štátmi by mali mať v oblasti kultúry jeden praktický výstup: keď ide divadlo hosťovať k susedom, mal by existovať zvláštny odbavovací režim na hraniciach. Je totiž neúnosné, že divadlo s kulisami musí čakať v rade "tirákov" a nákladných áut s tovarom dlhé hodiny na colnici. To znepríjemňuje už aj tak mnohokilometrové cestovanie a často, keď je hosťovanie na Slovensku súčasťou zájazdovej "šnúry" napríklad na Morave, nedá sa predstavenie napríklad v Bratislave vôbec stihnúť. Vyriešiť to, k tomu sa ministerstvá kultúry oboch krajín zatiaľ neodhodlali.

Na čom momentálne pracujete, a čo pripravujete do budúcnosti?

- Dopisujem hru "Fantom Realistického divadla Zdeňka Nejedlého", chystáme sa ju v štúdiu "Jára" naštudovať, a to spolu s autorom hudby (aj ako s hrajúcou a spievajúcou postavou) Ivanom Hlasom. Niekedy v tomto čase sa zídeme so Zdeňkom Svěrákom k projektu novej hry pre Divadlo Járy Cimrmana neviem ale zatiaľ ani, o čom ta hra bude.

Ste spokojný s tým, čo ste v živote dosiahli a vytvorili?

- So svojim životom som spokojný, pretože prehry i výhry patria ku každému životu - neviem, prečo by ten môj mal byť práve iný.

Máte nejaký nesplnený sen, osobný alebo profesionálny?

- Dožiť sa v zdraví svojom i v zdraví mojich blízkych dlhého veku v štáte s nepatrnou komunistickou menšinou.

Vo vašom životopise som sa dočítal, že ste pôsobili ako asistent na katedre jadrovej fyziky. Nie je to trochu prudký skok od racionálnej vedy k umeniu, ktoré je v podstate emotívne, nevypočitateľné?

- Asi je.

Rád sa vraciate do minulosti, alebo ste typ, ktorý sa radšej sústredí na budúcnosť?

- Radšej sa dívam do budúcnosti. Minulosť - a v obecnejšom pojatí história - je ale pre tú budúcnosť dobrým radcom.

Ste skúsený muž. V decembri ste oslávili 68 rokov. Vraj s vekom a skúsenosťami prichádza aj životná múdrosť a nadhľad. V tomto duchu hodnotíte sám seba ako múdreho muža?

- Som múdrejší než väčšina mojich hlúpych spoluobčanov a hlúpejší než tá múdra menšina.

Kto z ľudí vás, podľa vašej mienky, obohatil najviac?

- Ako spisovateľský vzor Ludvík Vaculík. A veľa som sa naučil pri spolupráci so Zdeňkom Svěrákom.

Máte nejaké osobné, životné krédo, podľa ktorého sa riadite?

- Úsilie, s akým ideme za svojím cieľom, je cennejšie než cieľ sám.