vo svojom repertoári neustále a dávkuje ho nielen prostredníctvom televíznych obrazoviek, ale aj priamo z koncertných pódií. Nedávno "Senzusáci" pobavili aj Spišiakov. PODTATRANSKÝ KORZÁR pri tom, samozrejme, nechýbal a po koncerte sa porozprával so spevákom Dušanom Hergotom. Hoci ho počas celého rozhovoru "bombardovali" jeho kolegovia, aby sa ponáhľal, on pokojne sedel a odpovedal na naše otázky.
Ako zhodnotíte spišské publikum?
- Bolo veľmi dobré.
To je všetko?
- Áno, čo tam treba viac. Bolo proste jedno z najlepších. Ľudia boli v bode varu, všade rozžiarené oči, najmä moje... Chytali sa za brucho i všeličo iné. My sme to mali pod kontrolou, no niektorí nie. Mnohí odbiehali v pravidelných intervaloch na toalety...
V dnešnej dobe nie je ľuďom veľmi do smiechu. Senzusu sa však vždy darí rozosmiať davy ľudí a udržať skvelú náladu. Ako sa vám to darí? Riadite sa heslom: "Sranda musí byť, aj keby na chlieb nebolo"?
- Presne tak. Nedá sa to vysvetliť, ale mňa to poháňa dopredu. Som taký zdeformovaný, že nech sa stane čokoľvek, všetko obrátim na srandu, a to aj vtedy, keď to vôbec nechcem. Niekedy to však vypáli zle, hoci to myslím úplne ináč. Fakt by som niekedy chcel byť normálne vážny človek, no vždy sa mi to nedarí. Spomínam si, že raz som nahrával kazetu a bola tam pasáž, obsahujúca hovorené slovo. Pieseň som naspieval za päť minút, no hovorený text som natáčal celý deň. Stále som sa len smial...
Odkedy existuje skupina a prečo Senzi Senzus?
- Existuje od roku 1978. Bol som vtedy malý chlapec, vtedy ešte veľmi výkonný...
Teraz už nie ste?
- ...a to mi samozrejme ostalo až doteraz. (do šatne prídu kolegovia, volajú ho preč. "Ja nejdem, môžete ísť, mám tu noviny, ja som za publikum!") Kde som to skončil? Takže vznikol Senzus. Senzi Senzus nie je názov skupiny, ale relácie. Ľudia si to však zamieňajú.
Prezraďte čitateľom "pikošku" z vystúpenia.
- Zažili sme všelijaké, ťažko povedať, veď srandu zažijeme každý deň. Vždy, keď sa ma niekto spýta toto, neviem sa vyjadriť, no spomínam si, že raz sme vystupovali pod holým nebom. Začalo pršať a organizátori nás nechceli vyplatiť. A tak som sa opýtal: Počúvajte, a vy kde žijete? A on mi na to odpovedal: "Tu mám postavený dom, tam v zákrute. Publikum mnohokrát žiada potleskom prídavok... Áno, je to kruté, lebo hrať celé noci, trikrát po sebe nie je maličkosť. Nik si neuvedomuje, že my sa nezabávame, ale pracujeme. Zábava je to len do určitej hranice, potom začína "makačka".
Veľa cestujete, ako na to reaguje vaša priateľka? Nežiarli?
- Doposiaľ nežiarlila, no pred dvoma mesiacmi sa nám narodila dcérka Sára, takže teraz začína žiarliť.
Kde bývate?
- Bývam v Pezinku, vo Svätom Juri a vo Vinohradoch, teda na troch "placoch". Dal som si však postaviť dom na kľúč. Investoval som do toho všetky svoje peniaze, všetko, čo som za 23 rokov robil, koncertoval po nociach. Do hypotéky som založil otcov dom. O všetky peniaze ma pripravil podvodník, ktorý mi do dnešného dňa nepostavil nič. Na polícii som sa dozvedel, že ho ani nezatvoria do väzenia. Je mi ľúto, lebo to bola suma, za ktorú som si mohol postaviť krásnu vilku. Varujem všetkých, ktorí si dali čosi vystaviť na kľúč, aby za to nezaplatili, kým dom neuvidia na vlastné oči. Ja som zaplatil za vzdušný zámok, mám len hrubú stavbu a všetko si sám dorábam. Opäť do toho vrážam ďalšie peniaze a budem mať najdrahší dom na svete. Nikdy sa z neho neodsťahujem, lebo nikdy ho nepredám za takú sumu, akú doňho investujem.
Ak budú predčasné parlamentné voľby, bude aj predvolebný guláš?
- Určite bude. Ja sa veľmi teším na každé voľby. Páči sa mi, ako politici vybehnú medzi ľudí. Vtedy sú skutočne úprimní...
Všetko beriete na ľahkú váhu, ako beriete novinárov?
- Ako ktorých, no myslím si, že každý novinár by mal článok pred uverejnením autorizovať. V istom bulvárnom časopise raz o nás napísali všetko, čo sa odohralo pri stole. Mne sa to síce páčilo, ale kolegovia boli rozčúlení. Záleží to však od novín a časopisu, v ktorom to bude uverejnené. Keď ide napríklad o bulvárny časopis, mali by to ľudia brať s nadhľadom. Slováci však všetko berú veľmi vážne.
Čomu by ste sa venovali, keby ste nemali zmysel pre humor a nebol by Senzus?
- Asi by som bol dávno mŕtvy - som vyučený elektrikár, no od detstva som muzikant. Rok som robil čašníka, lebo som nenávidel elektriku. Potom som odišiel do Švédska, odkiaľ som sa ako 32-ročný vrátil. Skupina už vtedy fungovala. Všetko odštartovala pieseň s názvom Mala som frajera eštebáka, prelom nastal po skladbe Nesneží.
Čo by ste odkázali na záver?
Len to, že čím je ľuďom horšie, tým chcú viac srandy. Nie tej politickej, ale úplne obyčajnej, zo života. Tá pobaví každého človeka.
Autor: Jana ŠTEFKOVÁ
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
