účinok takej akupunktúry pozná ľudstvo už niekoľko tisícročí, iné liečebné postupy môžu mať sotva niekoľko desaťročí. Lekári sú k nim väčšinou skeptickí, pretože ich účinnosť je neraz ťažké preukázať, o niektorých sú však ochotní diskutovať. Medzi takéto patrí i hipoterapia, liečba koňom, ktorá sa druhý rok prevádza i v Košiciach.

Na území bývalého Československa prišli prví s myšlienkou hipoterapie nadšenci, ktorí sa snažili zachrániť huculov. Počty týchto koní sa v tomto storočí rapídne znižovali, odhaduje sa, že v sedemdesiatych rokoch ich bolo na našej planéte už len niekoľko stovák. V tom období vznikol v Československu Hucul Club, ktorý sa podujal zveľadiť ich populáciu. To sa časom podarilo, čo ale s koňmi, ktoré sa kedysi osvedčili predovšetkým v armáde a na drevorubačské práce? Držať ich bez úžitku, zatvorené v ohrade? Kohosi napadlo, že na západe prevádzajú už nejaký čas hipoterapiu a hucul sa na túto úlohu veľmi dobre hodil. Odvtedy prešlo viac rokov a liečba koňom začína byť aj u nás čoraz populárnejšou. Praktizuje sa vo viacerých mestách a prevádzajú ju fyzioterapeuti po absolovaní špeciálneho kurzu. Na plemeno koňa sa dôraz nekladie, jedinou podmienkou pri jeho výbere je bezchybná chôdza a vhodné povahové vlastnosti.

S myšlienkou prevádzať hipoterapiu v Košiciach prišiel pred časom primár fyziatricko-rehabilitačného oddelenia Fakultnej nemocnice s poliklinikou na Triede SNP MUDr. Štefan Bodnár. Zhruba pred troma rokmi svojim fyzioterapeutkám navrhol, aby sa zúčastnili kurzu. Prihlásila sa Petra Kolcunová a Silvia Vidimová, ktoré sa na kurze v Psychiatrickej liečebni v Hronovciach stretli s Janou Molitorisovou, majiteľkou koníka na hipoterapiu z Račieho potoka. Kedže si dobre rozumeli, vznikol tím, ktorý pracuje doteraz. S trojicou mladých žien sme si pri káve podebatovali o koňoch, malých pacientoch a ich práci.

Prví pacienti si hipoterapiu v Košiciach mohli vyskúšať pred dvoma rokmi v lete. Dievčatá s ňou začali najprv v ZOO a neskôr v areáli nemocnice, medzitým zháňali vhodné priestory, kde by mohli s koňom pracovať počas celého roka. Vhodná je totiž na tieto účely krytá hala, kde odpadajú problémy s prípadnými nerovnosťami terénu a ktorá sa dá využívať aj v prípade nepriaznivého počasia. Ideálne by bolo nájsť priestory v areály nemocnice, aby opadol zbytočný transport, alebo niekde v jej blízkosti.

Terapiu prevádzajú raz do týždňa, pričom dievčatá majú v súčasnosti do desať stabilných pacientov. Kvôli nemociam terapeutiek i ich pacientov ju však museli koncom zimy prerušiť. S cvičením začnú znovu naplno od apríla a prípadní záujemcovia sa ešte môžu prihlásiť.

Čo obnáša hipoterapia

Na hipoterapiu teda treba minimálne štyroch - hipológa, ktorý má na starosti výber vhodného koňa, starostlivosť o neho a jeho vedenie počas terapie, hipoterapeuta, ktorý zabezpečuje terapiu po odbornej stránke (mal by to byť rehabilitačný pracovník so špeciálnym kurzom pracujúci pod vedením rehabilitačného lekára, s potrebným kurzom), pacienta a samozrejme koňa.

"Zviera musí mať, samozrejme, isté povahové črty. Je potrebné, aby to bol pokojný kôň, nechal sa kdekoľvek pohladkať - teda nesmie byť šteklivý, musí byť trpezlivý, mať rád deti, nemôže krívať alebo mať iné odchýlky chodenia," hovorí hipologička Jana Molitorisová.

Kôň, ktorého poskytuje na hipoterapiu sa volá Komanč. Je to veľmi pokojný koník, ktorý sa pre tento účel výborne osvedčil.

"Pacientmi sú predovšetkým deti s detskou mozgovou obrnou, Downovým syndrómom, autisti, ďalej pacienti po úrazoch (s čiastočným ochrnutím tela), či deti s nesprávnym držaním tela alebo trpiace cystickou fibrózou. Hipoterapia pôsobí na fyzickú i duševnú stránku pacienta, predovšetkým pomáha správnej funkcii svalov, pričom uvoľňuje stiahnutú a naopak posilňuje oslabenú muskulatúru," vysvetľuje hipoterapeutka Petra Kolcunová.

Ako sa dozvedáme, pri hipoterapii sa preto nepoužíva sedlo, aby dieťa precítilo všetky pohyby koňa a tiež teplo a bioenergiu tohto majestátneho tvora. Malý jazdec sedí iba tak na deke a drží sa za madlá. Strmene sa zvyčajne nepoužívajú.

Veľký význam má tento druh terapie pre deti, ktoré z rôznych dôvodov nemôžu chodiť - prirodzený pohyb koňa má totiž vlastnosti ako ľudská chôdza. Deti, čo nikdy nechodili, môžu na chrbte zvieraťa precítiť vo svojej panvovej oblasti pocit, aký býva pri normálnej chôdzi. Malí pacienti s telesným postihom bývajú väčšinou nosení na rukách alebo ich prevážajú v detských kočiarikoch, a pocit z chôdze nepoznajú. Kôň im vlastne nahrádza ich nohy... Jeho pohyb sa deje v troch dimenziách - dopredu a dozadu, do strán a nahor a nadol, čím sa pri simuluje normálny krokový vzorec dieťaťa. Pri terapii sa preto používa prevažne chôdza, nie klus alebo cval.

Okrem toho kontakt so zvieraťom pôsobí na psychiku dieťaťa, čo má význam predovšetkým v prípade psychicky postihnutých detí. Stáva sa pre nich veľkým stimulom, môžu sa ho dotýkať, kŕmiť ho, prikázať mu čosi. Dieťa získava v sebe istotu, pritom má však i rešpekt pred takým veľkým tvorom, akým je kôň. Kontakt so zvieťaťom mu pomáha nachádzať cestu k ľuďom...

"Veľmi účinná je tiež hipoterapie pri cystickej fibróze, čo je stav trvalého zahlienenia pľúc. Deti s touto chorobou trpia chronickým kašľom, pričom ich hrudník sa časom deformuje. Vzniká u nich svalová disbalancia, ktorá má vplyv zlé na držanie tela. Jazdenie na koni nielen pomáha narovnávať držanie tela, ale natriasanie zvieraťa pomáha uvoľňovať i hlieny z dýchacích ciest a tým zmierňuje priebeh ochorenia. Hipoterapia sa dá použiť ako doplnková liečba pri rozličných ochoreniach a jej efekt býva zvyčajne viditeľný už po niekoľkých cvičebných jednotkách," hovorí Petra Kolcunová.

Dozvedáme sa, že cvičebné jednotky trvajú u detí, ktoré majú problém chodiť, zvyčajne iba 15-20 minút, pretože sa zvyčajne skoro vysilia. Nutné sú v takýchto prípadoch častejšie pauzy na oddych, kým naopak u detí trpiacich spazmami trvá zase dlhší čas, než sa zosúladí ich pohyb s pohybom zvieraťa. Každé dieťa preto vyžaduje celkom iný prístup, keďže reaguje na koňa odlišne. Niektoré má z neho spočiatku strach, iné si naň zvykne rýchlo, deti však časom ku koníkovi silne prilipnú.

"Azda každé dieťa má spočiatku obavy, časom sa však nedôvera voči koňovi stráca. Je to samozrejme veľmi individuálne, ale väčšinou sa naši pacienti na terapiu veľmi tešia. Deti rýchlo získavajú dôveru voči zvieraťu a pocit vlastnej istoty, živo na jeho chrbte gestikulujú, otáčajú sa, neraz výskajú od radosti," prezrádza ďalšia hipoterapeutka Silvia Vidimová.

Ako sme sa mohli sami presvedčiť, deti sú ochotné, keď stratia ostych a zabudnú na strach, urobiť v podstate čokoľvek, čo im hipoterapeut navrhne. Na koníku potom sedia pokojne nielen tvárou dopredu, ale i otočené chrbtom k smeru jazdy, spokojne si ľahnú chrbtom na jeho chrbát, alebo ležia krížom cez neho na brušku či chrbte a preciťujú natriasanie zvieraťa. Samozrejme, že psychika a telo spolu úzko súvisia. Keď sa pacient na koni psychicky uvoľní, dochádza u neho i k postupnému uvoľňovaniu svalstva. A to je jedna z vecí, o ktorú pri hipoterapii ide. Vyskúšali sme to na vlastnej koži a naše pocity boli veľmi príjemné.

"Je toho veľa, čo sa dá s koňom robiť, najprv je však potrebné dosiahnuť korektný sed. Až potom môže dieťa jazdiť bez držania, s rukami na kolenách či nad hlavou alebo za hlavou, pričom sa uplatňujú aj polohy s využitím asymetrických šijových reflexov," hovorí Petra Kolcunová.

Už len samotný kontakt so živým tvorom lieči

"Syn má kifózu chrbtice a mojou snahou je pomôcť mu uvoľniť spazmus. Som ochotná skúsiť čokoľvek, aby sa to zlepšilo, preto som neváhala, keď som sa dozvedela, že hipoterapiu prevádzajú aj v Košiciach. Už dávnejšie som počula o jej priaznivých účinkoch," povedala nám pri našom stretnutí mamka malého Jakubka. Chlapec s detskou mozgovou obrnu ako štvorročný nedokázal sám chodiť. Pohyboval sa iba kŕčovite, silne sa pridŕžajúc maminej ruky...

"Keď sa kôň hýbe, synove svaly sa uvoľňujú a zároveň sa jeho svalstvo spevňuje, pretože sa snaží udržať na koni rovnováhu. No a rovnováha a pocit istoty sú potrebné na to, aby sa sám pustil do chodenia," konštatovala mladá mamička, ktorá už po troch mesiacoch hipoterapie pozorovala u syna zmenu. Jakubkovi sa najprv samému podarilo sadnúť si do tureckého sedu, potom začal chodiť bez pomoci opierajúc sa o stenu...

Aj ďalší rodičia malých pacientov s inými diagnózami pozorovali časom dobré výsledky hipoterapie. Viacerí z nich možno o výraznejšom úspechu pochybovali, no ak ich deti mali závažnejšie problémy, ako napríklad Downov syndróm, možno to už len zo zvedavosti, s troškou nádeje, chceli vyskúšať. Pozitívne výsledky, predovšetkým na psychike detí, sa dostavili už po niekoľkých týždňoch terapie. A tak teda o tom, že sa čosi také v Košiciach robí, sa pomaly dozvedajú aj ďalší. Možnosti rehabilitačných pracovníkov sú ale značne obmedzené. Hipoterapiu prevádzajú iba jedno popoludnie v týždni, inak riadne pracujú na fyziatricko-rehabilitačnom oddelení FNsP, niekoľko rodičov s deťmi sa však ešte môže prihlásiť. Hipoteraperapiu však zdravotné poisťovne uhrádzajú len ako terapeutický výkon, nepreplácajú náklady na koňa, preto záujemcovia platia aspoň nevyhnutné minimum - šesťdesiat korún za jedno cvičenie.

"Tieto peniaze idú hipológovi, no náklady na koňa pokrývajú iba sčasti. Viac však pýtať od ľudí s postihnutými deťmi nemôžme, finančne by to neutiahli. Boli by sme neradi, keby si terapiu nemohli dovoliť, tí, ktorí ju najviac potrebujú," konštatujú dievčatá.

Ako ďalej vysvetľujú "jeden z rodičov v takomto prípade zvyčajne nepracuje a finančná situácia rodiny je zákonite horšia. Majú aj ďalšie výdavky, postihnutému dieťaťu musia prispôsobiť byt, obstarať si auto, platiť špeciálne škôlky... Aj niekoľko desiatok korún je pre nich zvyčajne vysoká položka. Preto by sme privítali sponzorov, ktorí by pomohli s nákupom vecí, čo si nemôžme dovoliť sami kúpiť. Ide predovšetkým o pomôcky, ktoré by nám uľahčili našu prácu. Napríklad by sme potrebovali rampu na vysadanie na koňa, pretože niektoré deti sú už dosť ťažké. Pre ich vlastnú bezpečnosť by bolo vhodnejšie, keby vysadali na koňa samé a my by sme im len dopomáhali," hovorí Petra.

"Náklady na koňa sú nemalé, treba hradiť jeho ustajnenie, krmivo, vitamíny, veterinárne prehliadky, starať sa o jeho kopytá... Starostlivosť je tiež časovo náročná, koňa je potrebné nielen nakŕmiť, ale i čistiť, umožniť mu pohyb, popásť ho v prírode... Hipoterapia pre nás nie je ziskovou záležitosťou, to by sme museli od rodičov inkasovať oveľa viac. Som však presvedčená o jej pozitívnom význame, preto to robím," dodáva hipologička Jana Molitorisová.

O zmysle svojej práce sú presvedčené i Petra so Silviou. Účinok hipoterapie majú možnosť priamo sledovať a teší ich aj malý úspech.

"Je to úžasný pocit dať šancu postihnutým ľuďom, a nielen deťom, stať sa vitálnejšími. Kto nikdy neležal pripútaný na lôžko, a nedostal možnosť odrazu sa posadiť a rozhliadnuť sa okolo seba, nevie, o čom hovoríme. Môžu to byť neraz len drobné pokroky, ktoré zlepšujú kvalitu ľudského života, a predsa sú neoceniteľné. Čaro hipoterapie navyše spočíva v tom, že je to neagresívna, bezbolestná liečebná metóda," prízvukujú hipoterapeutky.

Keď v roku 1735 profesor Samuel Theodor Quellmalz zostrojil stroj na jazdenie, veril, že kone už viac nebudú potrebné. Jeho predstavy sa takmer naplnili, nie však kvôli vyžitiu jeho 'reitmaschine', ale pretože nám každodenný život uľahčujú rôzne iné stroje a zariadenia. Živý tvor je však živý tvor a jazdenie na nejakom stroji žiadneho koňa nemôže nahradiť. Jeho pohyby, teplo, pohľad očí. Už len samotný kontakt so zvieraťom lieči.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.