PhDr. Klaudia Buganová, etnografka Vsl. múzea
v Košiciach
Pôst sa začína v kalendári popolcovou stredou. Celý Veľký pôst tak ako aj Veľká noc patria medzi pohyblivé sviatky, preto nie každý rok pripadá na ten istý deň. Každopádne je to obdobie na sklonku zimy, kedy spí celá príroda. A snáď i preto ďalších štyridstať dní sa nesie v znamení odriekania akýchkoľvek zábav, kratochvíle, svadieb a voľnej bezstarostnej veselosti. Cirkev v tento deň povoláva do kostolov svojich veriacich, ktorí dostávajú na čelo popolom krížik, aby pamätali, že ich smrť neobíde. Popolu sa pripisovali viaceré vlastnosti, bielil, povzbudzoval rast a pre svoj vzhľad bol vzorom pokánia. Keď naši predkovia v minulosti pochovávali svojich mŕtvych, sypali si popol na hlavu, lebo symbolizoval ich vzájomnú kontinuitu.
Pôvodne sa k jarnému obdobiu viazali spomienkové slávnosti na počesť zomrelých. Dlhá, tvrdá a neľútostná zima zobrala životy mnohým starcom, ktorí sa už nedočkali novej jari. Ich duše podľa viery našich predkov nadobudli podobu vtákov a tí prileteli do našich krajov práve na jar. Slováci v minulosti prijímali smrť pokojne. Boli roľníkmi a v prírode sa neustále stretávali s rodením a odumieraním životov. Smrť neobišla žiadneho človeka, žiadnu rodinu, bola nevyhnutnosťou a ako taká bola aj prijímaná.
V pôste sa človek prejavoval v náboženskom živote ako tvor kajúcny, modliaci, meditatívny, odriekal si pokrm, zábavu, smiech. Dnes sa už zmiernili pôstne zákazy, ale predsa sa zachovali mnohé praktiky, ktoré sa v čase očakávania Kristovho zmŕtvychvstania vykonávali.
Na mnohých dedinách východného Slovenska sa v minulosti udržoval zvyk hromadného obchádzania krížov v predveľkonočnom období: "ot pol postu chodzili ku križom špivac." Tieto obradné obchôdzky majú svoj pôvod v ľudovom znázornení biblickej udalosti hľadania a objavovania Kristovho hrobu, čo v tomto prípade vyjadruje cesta ku krížu. V dedinách s rímsko-katolíckym vierovyznaním sa uskutočňovali pravidelne počas štyridsaťdňového pôstu. Začínali sa treťou pôstnou nedeľou, opakovane každý utorok, štvrtok a sobotu a mali svoj ustálený priebeh. Skupinky veriacich, mládež, aj tí starší sa vopred dohodli, ku ktorému z krížov pôjdu. Stretávali sa obyčajne pred kostolom a pokračovali so spevom a modlitbami k vybranému objektu. Počas Veľkého týždňa, nazývaného mordarski, chodili ku krížom každý deň a obišli aj tie najvzdialenejšie, ktoré ležali v odľahlých kútoch chotára. Celú akciu ukončili na Zelený štvrtok, kedy sa od posledného kríža vracali domov až v noci. Modlili sa a spievali špeciálne pôstne piesne. Repertoár týchto náboženských piesní bol veľmi obsiahly. Piesne mali množstvo slôh s jednoduchou melódiou a spievali ich v miestnom nárečí. Niektoré pochádzali z oficiálnych katolíckych spevníkov, ale mnohé sa šírili iba ústnym podaním alebo pomocou zápisov zo súkromných zošitkov jednotlivcov. Na záver putovania sa ľudia pri poslednom kríži rozlúčili obľúbenou piesňou, ktorá sa začínala slovami :" dobru noc križu presvaty, Ježiša mojeho", a končila slovami :ňechže budze po vše časy ot nas zveľebeno."
V obciach s prevahou grécko-katolíckeho vierovyznania pretrval tento zvyk až do dnešných dní. Uchoval sa najmä v obci Kojšov, kde veriaci odmietli v čase protigrécko-katolíckej kampane prejsť k pravosláviu a svoju vernosť pravej cirkvi prejavovali tým, že sa osemnásť rokov / od roku 1950 do roku 1968/ modlili pri kaplnke na cintoríne a pri krížoch, kvôli čomu ich aj prezývali kapľičkare. Obrady odbavovali v improvizovaných podmienkach bez účasti kňaza, ale s odhodlaním nezradiť svoju vieru. Dodnes sa v tomto priestore zachovávajú aj obchôdzky krížov, ktoré vrcholia na Veľký piatok. Organizujú ich staré ženy, ktoré sa v čiernom smútočnom odeve premiestňujú od kríža ku krížu, modlia sa a spievajú odporúčané pôstne piesne. Pri chôdzi sa modlia ruženec, potom si kľaknú, pobozkajú Umučenie a v hlbokom predklone sa vymodlia ďalší ruženec s myšlienkou na Pannu Máriu. Pred každým krížom zapália sviečku ako symbol svetla predstavujúceho neustálu modlitbu a obeť. V celom úkone sa objavujú prejavy úcty, pokory, prosby, ale aj niektoré prvky starších magických úkonov ochranného významu, trikrát opakovaná modlitba, poklona, dotyk a pod.
Na Veľký piatok sa schádza celá komunita veriacich do chrámu na Veľkú večiereň s uložením pláščenice do hrobu. Po tomto smútočnom obrade večierne, kde je pláščenica plachta s vyobrazením mŕtveho Ježišovho tela položená na vymedzenom mieste pred ikonostasom, sa vytvorí sprievod. Na čele ide kostolník so zapálenou sviecou, dievčatá so svätým obrazom, miništrant s krížikom, potom kňaz, ktorý ma na chrbte pláščenicu a muži so smútočným zástavami. Celý zástup trikrát za zvuku rapkáča obchádza chrám. Nakoniec sa ešte všetci vo vnútri poklonia Kristovmu telu, pobozkajú plátno a položia naň peniaz.
Autor: Čeněk Čermák
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
