(KR) sa z tučných pohľadávok SDĽ voči partnerom vykľula iba dohoda na vypracovaní rokovacieho poriadku KR a personálne audity v stranícky podelených lénach (s možnosťou konkurzu tam, kde sa ukážu problémy). Čiže agenda, ktorú by si SDĽ v pohode presadila i bez rinčania nukleárnou muníciou. Náprava organizačného chaosu je potrebou politicky neutrálnou a volanie po auditoch sa po "Košohistórii" ozývalo omnoho intenzívnejšie z iných strán, napr. SOP a SMK.

S požiadavkou najvážnejšou, totiž aby sa Dzurindova SDKU zviditeľnila ako šiesta platforma SDK, ale ľavica kruto narazila, aj keď tému formálne ešte stále neuzavrela. Premiérovi však teraz svieti veľmi šťastná hviezda; podržali ho pevne všetky materské strany, teda subjekty, pre ktoré je fantómová SDKU naozaj problémom - na rozdiel od SDĽ. Tá sa perfídnym licitom na Čarnogurského a Langošovu vierolomnosť iba snažila zdisciplinovať Dzurindu. Stala sa ale naozaj čudná vec - slabý premiér vyšiel z dvojitého klinču ešte posilnený.

To sedí i napriek jeho zdanlivo oslabenej pozícii v rámci SDK, kde sa pod priamou ingerenciou SDĽ konečne otvorila cesta k revitalizácii Rady predsedov. Teda orgánu, ktorý v zložení Dzurinda a päť lídrov strán, ešte podľa dohody z júna '99 (a znovupotvrdenej pred Vianocami) mal prevziať výkonné právomoci od Predsedníctva SDK, kde majú absolútnu prevahu prívrženci premiéra. Vtiahnutie Rady predsedov do rozhodovania však paradoxne Dzurindovi prospeje, keďže tento ústupok na otvorenej scéne utlmí práve ďalšie snahy o inštitucionalizáciu jeho platformy.

Tomu sa predseda vlády bráni zo všetkého najväčšmi a zo svojho, veľmi sebastredného hľadiska má aj pravdu. Pokiaľ totiž šéfuje celej SDK, na jeho mandát sa skladá 42 poslancov. Keby "zviditeľnil" SDKU, zrazu by sa jeho politické krytie scvrklo na 16. To je drastická mocenská pointa neuveriteľnej frašky s "mimoparlamentnou" SDKU. Tej sa rôzni exspolupartajníci premiéra, na čele s Čarnogurským, mediálne poškľabujú, je to však iba zo zlosti - nazvať motív pravým menom sa totiž neodvážia. My však, nezaťažení mandátmi a mocou, môžeme: Vyhlásiť stranu s premiérom a šiestimi ministrami, tvoriacu temer tretinu vlády, za "mimoparlamentnú", je nonsens najhrubšieho razenia. Treba jasne povedať, že ten, kto toto verejne hlása, pokladá svoje auditórium za kompletných blbcov. Nie je priaznivým znamením pre budúcnosť SDKU, že u jej kolísky stojí nonsens najťažšej kalibráže, aký by v trochu vyspelejšom prostredí jeden politik nikdy nemohol šíriť. Tam by ho totiž tvorcovia mienky rozcepovali na kusy a mediálne zničili.

Naopak, práve prudký mediálny protitlak obrátil v prach ašpirácie SDĽ vytrestať Dzurindu za Košovana. Keď ľavica pred týždňom ultimatívne opustila KR (s tým, že sa bude pauzovať dovtedy, kým SDK neodpovie na jej osemstranový elaborát), strategicky nedocenila možnosť, ktorá sa ukázala reálna: Migaš a spol. sa dostali pod kolesá fakticky všetkých prostriedkov masovej komunikácie (okrem denníkov blízkych resp. vlastnených HZDS). Toto nemohli vydržať - "upchatú" KR museli už teraz v utorok odblokovať. V takto hazardne rozohranej partii by Dzurindu neobohrali, ani keby materské strany SDK na kurizovanie SDĽ reagovali ústretovejšie.

Koalícia sa teda navracia k "normálu", čo však už dávno nie je únosný stav. Ak za týždeň SDĽ zmrazí reformu verejnej správy, vzhľadom na náročnosť operácie a termíny sa táto priorita vládneho programu stopne asi už na celé volebné obdobie. Navyše, aj politická prognóza zostáva temná: V Rade predsedov SDK sa vyžaduje konsenzus všetkých, čo sa zanedlho ukáže ako chronický nedostatok nového usporiadania. Iste aj preto, lebo Dzurinda nemá vyrysovanú svoju SDKU, takže po vystúpení z KDH stráca priamu legitimitu - ktorej strany záujmy, program bude na RP hájiť? Z koaličnej krízy vyviazol so zdravou kožou, čo tiež nie je celkom dobre: Kto mu už po tejto milej skúsenosti vysvetlí, že šťastie nemôže suplovať rozum donekonečna?