Laufer otvoril s úsmevom a neodmysliteľnou cigarou v ústach. Moju odvahu ocenil spoločnou fotkou. Dodnes ju mám odloženú medzi relikviami z pubertálnych čias.

"A kde je cigáro? Hádam ste neprestali fajčiť?" - prekvapila som ho v útrobách obchodného domu Tesco, kde sme si dohodli rozhovor pri jeho nedávnej návšteve Košíc.

"Tuná mi nedovolili zapáliť si. Musím to vydržať," utrúsil šoumen, spevák a herec.

"Milo ma prekvapilo, že puto medzi Košicami a Prahou a sa nestratilo ani po rozdelení republiky. Páčia sa mi tie príjemné zmeny v centre mesta," vyznal sa na úvod Josef Laufer, ktorý si na sklonku päťdesiatych rokov odkrúcal vojenčinu práve v Košiciach. Dá sa povedať, že začiatky jeho speváckej kariéry sa viažu k hotelu Šalkház, dnešnému Slovanu, kde si občas zaspieval s miestnymi hudobníkmi na popoludňajších čajoch.

Zahrali ste si v divadle Karlín kabaretiéra v inscenácii Kabaret! Kabaret!, v Městských divadlech pražských postavu cigána Deža v E55 Romové a Julie. A najnovšie stvárňujete postavu Polonia v muzikále Janka Ledeckého, ktorý napísal na motívy Shakespearovho Hamleta. Čím si vás získal?

- Najprv som si vypočul hudbu, potom som si prečítal scenár a bolo rozhodnuté. Najmä preto, lebo toto ponímanie v ničom neuráža Shakespeara. Je príjemne a ľahko zobrazené a nehrá sa zbytočne na veľké umenie. So Zdenkou Studenkovou, ktorá stvárňuje kráľovnú, sme sa zhodli, že je príjemné zúčastňovať sa na takomto projekte. Naviac, je to o množstve skutočných hviezd. Polonia alternujeme s Pavlom Zedníčkom, kráľovné hrajú Zdenka Studénková, Petra Janů a Sisa Sklovská, v úlohách Hamleta sa striedajú Janek Ledecký, Jozef Vojtek z Kabátu, hrobári sú bratia Tesaříkovci z JoJo Bandu, Oféliu stvárňuje Sabina Laurinová. To je pekné obsadenie. No nie? A som rád, že si môžem na javisku doslova užiť. Dokonca mi nevadí, že v scéne, keď ma Hamlet zabije, ma pustí zo schodov. Metám schody ako mŕtvola. Som z toto síce umlátený, ale som na to zvyknutý. Nikdy som nepotreboval kaskadéra. Nakoniec, ženy dokážu človeka umlátiť viac, než nejaké tvrdé schody. Myslím rečami.

Ste ženatý?

- Šťastne. Moja žena je známa kostýmová výtvarníčka Irena Greifová, zoznámili sme sa v Prahe. Inak, narodila sa v Michalovciach. Takže je polovičná Slovenka. Jej otec pochádza z Moravy. Ako flautista narukoval na východ Slovenska do vojenskej hudby. A zbalil si babu z Michaloviec. V 39. roku zas museli českí vojaci odísť a preto sa vrátil na Moravu. Ale medzi tým si stihol zobrať mamu mojej ženy. Irena sa narodila v Michalovciach a ja na druhom konci sveta vo Francúzsku, vyrástol som v Anglicku a potom som v Prahe stretol Michalovčanku s ktorou žijem už 31 rokov.

Odkiaľ pochádza váš otec?

- Mal sliezsko-židovsko-slovanské korene. A mama zas bola Španielka.

Spomínali ste, že nepotrebujete kaskadéra. Skutočne ste vždy robili všetko sám?

- Som kaskadérsky blázon. Najradšej mám bláznivé kúsky s autami. Napríklad, keď treba prejsť cez horiacu bariéru. V rámci zábavného programu som sa nechal na veľké zdesenie prítomných priľahnúť slonom. Pamätám si svoj prvý film, vtedy som zas, ešte ako študent divadelnej fakulty, padal z električky...

Prežili ste to všetko bez úrazu?

- Naposledy som sa zranil minulú sobotu v Trutnově, kde som benefične hral hokej. Narazil som hlavou do mantinelu. Ešte mám hrču. Ale ja som ‚železný dedo', vydržím všetko.

Takže hráte hokej?

- Hrám, ale zle. A futbal tiež nie najlepšie. Hoci som členom klubu Amfora. Iba v zálohe. Túto sobotu letíme do Indonézie. Ale zo športov mám najradšej tenis.

Váš menovec Josef Laufer, bol známy športový komentátor, poznali ste ho?

- Preslávil sa tým, že v 30. rokoch bol prvý, kto komentoval nielen futbal, ale stačil popisovať dianie okolo. Priniesol do toho život. Mal aj slovenského kolegu a ten sa volal Mašlonka. Bola to úžasná dvojica. jedno sme mali spoločné. Ja som zas bol prvý, kto vzal do ruky mikrofón a tančil s ním.

Stretli ste ho niekedy?

- Bol už dosť starý. Ale zhodou okolností, keď som sa s rodičmi presťahoval do Prahy, žil na Školskej ulici a ja len o ulicu ďalej. Na Sokolskej. Raz mi zatelefonoval a hovorí: Dobrý večer, tu je Josef Laufer. Ja na to: Áno tu tiež. A on mi hovorí: Mladý muž, príďte si pre dopisy, čo vám píšu dievčatá a prineste mi láskavo tú pozvánku na mykologickú prednášku.

Asi vám zalichotím, ale vyrazili ste mi dych vašou neuveriteľnou kondičkou. Robíte pre to niečo? Myslím tým pravidelné návštevy fitness, alebo podobne.

- Cítim sa vo svojich 61 rokoch vynikajúco, nesťažujem sa. A keď večer prídete na vystúpenie tak vám urobím niekoľko klikov na jednej ruke.

Určite cvičíte každé ráno.

- Prečo? Ráno vstanem, pozriem sa do zrkadla a poviem si: Dobrý deň. Vy ste kto? Ale máte pravdu, chodím si sem-tam zacvičiť. Inak, jazdím terénne súťaže, na džípoch. Ale to nie sú klasické okruhy. Jazdí sa v náročných terénoch napríklad na tankodromoch. Skáčete s autom, potom ste trochu v bahne, na to zas idete lesom a tak. A k tomu ešte prerátajte veľkú rýchlosť. Takže, kondičku mať musím.

Hotový kaskadér.

- A vy ste zvedavá.

Ste už aj oficiálny dedko? Myslím vnúčatá.

- Čože ja viem? Zatiaľ som sa o tom nedozvedel.

Krúti sa okolo vás veľa krásnych žien a prenasleduje povesť zvodcu. Ako je to naozaj?

- Som na tieto veci opatrný. Nie som škandalista. Nešíria sa o mne správy, ako napríklad o Richardovi Müllerovi. Vyhýbam sa tomu.

Na rozdiel od vás, sú umelci, ktorí živia takéto veci naschvál.

- Nehovorím, že som svätý. Ale takým veciam, ktoré by mohli škodiť mojej rodine sa jednoducho vyhýbam. Asi preto som so ženou vydržal toľko rokov. Ozaj, pred chvíľou mi volala. Aby ste vedeli, ako to medzi nami funguje. Oznámila mi, že dostala pohľadnicu. Je na nej nejaká panička, vedľa nej zúbožený chlap a vzadu stará baba. V texte stojí: V manželstve je vždy najdôležitejšia žena a jej matka. Držia nás pokope aj takéto maličkosti. A keď už hovorím o rodine, tak my sme trochu šibnutí, lebo sa angažujeme v rôznych dobročinných organizáciách. Pomáhame deťom postihnutým mozgovou obrnou. Máme patronát nad 40 detskými ústavmi. Verte, že v Čechách je 200 000 takýchto detí. Naša organizácia sa volá spoločnosť Dúha. Nie sme nadácia. Zámerom je zháňať sponzorov a starať sa o deti. Inak, platíme si všetko sami, autá aj telefóny. Je to nezištné. Naposledy sme hrali v Trutnově hokej a mali sme výťažok 90 000 korún. Nedávno sme zas hrali benefične Hamleta. Jednoducho, snažíme sa. Zdedila to po nás aj dcéra. Už takmer rok pôsobí v rámci humanitárnej akcie "Človek v tiesni" v Kosove. Organizuje život sirotám, zháňa im ubytovanie.

Čo vás čaká a neminie pracovne?

- Teraz budem robiť úplne iné veci. Zaradili ma do európskeho programu, s ktorým budeme vystupovať v rôznych metropolách. Predvlani som vydal dosku v angličtine a v španielčine. Volá sa For Dancing a je určená tiež na export. Boli tam také Elvisovky a Sinatrovky. A teraz robím na novom albume kde budú vlastné veci. Vydavatelia ma vyprovokovali aby som urobil niečo veľkohlasé a s veľkým orchestrom. To ma potešilo.

Zbohatnete z vydávania dosiek?

- Keby som žil z toho čo nahrám, bol by som chudobný ako kostolná myš. Žijem predovšetkým z moderovania.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.